Vladimír Kampf

Dedine dodáva dôležitosť jeden z&nbsp;dvoch&nbsp;posledných funkčných cukrovarov na Slovensku a&nbsp;donedávna to bola aj železničná stanica. Stávali tu rýchliky, pretože Trenčianska Teplá bola nielen na križovatke ciest, ale bola železničným uzlom. Cestujúci tu prestupovali na úzkorozchodnú električku do Trenčianskych Teplíc. Dnes už električka funguje len počas niektorých víkendov a&nbsp;sviatkov. To len s&nbsp;podporou obecného úradu a&nbsp;najmä nadšencov zo združenia Trenčianska elektrická železnica.

Ľudia sa tu živili poľnohospodárstvom, až kým ľahká dostupnosť obce nezačala lákať priemysel. Kľúčová železnica je tu od roku 1883. Dominantné postavenie má cukrovar zo samého začiatku minulého storočia.
&nbsp;
Poloha: Trenčianska Teplá s&nbsp;miestnymi časťami Dobrá a&nbsp;Príles leží v&nbsp;Ilavskej kotline na výbežkoch Strážovských vrchov.
&nbsp;
Prvá písomná zmienka: 1355 – Trenčianska Teplá. V&nbsp;roku 1913 k&nbsp;obci pričlenili Príles. Zmienka o&nbsp;ňom je ešte staršia, z&nbsp;roku 1351. V&nbsp;roku 1971 pribudla Dobrá. Tú spomína ešte staršia Zoborská listina z&nbsp;roku 1113.
&nbsp;
Počet obyvateľov: 4 190 (k&nbsp;31. 12. 2023)
&nbsp;
Miera evidovanej nezamestnanosti v&nbsp;okrese Trenčín v&nbsp;marci 2024: 2,07 %

Trenčianska Teplá

Starosta Milan Berec si dal jedno funkčné obdobie prestávku. Vrátil sa do svojho piateho volebného obdobia. Predtým bol profesionálny vojak. Mal na starosti špeciálnu techniku v&nbsp;Československu a&nbsp;na Slovensku od Ašu až po Košice. Z&nbsp;obecného úradu odišiel koncom volebného obdobia. „Štyri volebné obdobia stačili, nech si to už berú mladší. Majiteľ jednej súkromnej spoločnosti potreboval, aby som nastúpil, skôr ako sa mi skončí mandát. Úrad dotiahla do volieb moja zástupkyňa.“ Nakoniec sa po pauze vrátil. „Ľudia mali úplne iné predstavy o&nbsp;fungovaní obce ako minulé zastupiteľstvo. Rozbehli sme kopu aktivít, investičných akcií, stabilizovali sme vzťahy a&nbsp;dali dokopy niektoré dôležité veci v&nbsp;celej Trenčianskej Teplej,” hovorí starosta.

ĎALŠIE FOTOGRAFIE Z OBCE NA KRIŽOVATKE CIEST NÁJDETE V GALÉRII

Už rok pred poslednými komunálnymi voľbami ho ľudia začali nabádať, aby sa vrátil. „Žiaľ, starostka s&nbsp;poslancami sa nedokázali dohodnúť. Hádali sa. Nerokovali, len si písali a&nbsp;obviňovali sa. To nebolo voličom príjemné. Cieľ obcí je predsa inde,“ mieni starosta, ktorý sa vrátil. Keď ho prehováralo čoraz viac ľudí, dal sa presvedčiť. „Bral som to ako súťaž. Zvolia ma – nezvolia. Prácu som mal. Z&nbsp;nej som po voľbách musel odísť. Ešte chvíľu potiahnem. Chcem, aby bol úrad otvorený a&nbsp;funkčný. Ešte žijeme s&nbsp;nepríjemnými dozvukmi, ktoré postupne utíchajú. Keď nastavíme systém, rád uvoľním miesto mladým, nech pokračujú. Hádam už budú poslanci rozmýšľať a&nbsp;dohodnú sa. Myslím, že&nbsp;život je veľmi krátky na to, aby sa poslanci dohadovali o&nbsp;nezmysloch. Ľudia na Slovensku to majú aj bez nich ťažké,“ vystríha starosta Berec.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Starostu mrzí, že na Slovensku sme zaviedli tradíciu rušenia toho, čo bolo dobré a&nbsp;fungovalo. „Železnice vybudovali stošesťdesiatkovú trať, máme skvelé nástupištia, ale veľa vecí z&nbsp;pôvodnej stanice zmizlo. Napríklad kované stĺpy, ktoré jej dávali čaro a&nbsp;charakter, sú preč. Namiesto malebného priestoru máme betón. Zrušená elektrická úzkokoľajka vozila ľudí z&nbsp;údolia k&nbsp;vlakom. Dnes nie je v&nbsp;móde robiť pre ľudí, ale pre ekonomiku. Z&nbsp;pochybných dôvodov sme prišli o&nbsp;električku, ktorú sme si nakoniec vzali za svoju. Je majetkom obce. Plánujeme, aby jazdila čo najčastejšie. Zrušili nám aj železničný uzol. Študenti a&nbsp;pracujúci, ktorí od nás cestovali na všetky strany, aj do Česka, sú preč. Niektoré spoje a&nbsp;uzol nám zrušili.“

Na otázku, čo všetko sa starostovi a&nbsp;obci podarilo počas jeho volebných období, krúti Milan Berec hlavou. „To si už ani nepamätám. Tam kdesi mám cédečká s&nbsp;fotografiami Palka Pytlíka. Ten všetko poctivo dokumentuje. Je toho ozaj veľa. Na vývoj v&nbsp;obci sa pozerám komplexne. Na prvom mieste sú deti. Máme škôlku a&nbsp;školu. Staráme sa, aby fungovali v&nbsp;primeraných podmienkach. Urobili sme pre deti všetko tak, aby sme sa nemuseli hanbiť. Majú aj moderný športový areál.“ Následne treba vytvárať vhodné podmienky pre podnikateľov a&nbsp;mladú generáciu. „Majú k&nbsp;dispozícii športoviská. Mladší ľudia potrebujú špecifické zázemie, aby neodchádzali. Chcú stavať domy a&nbsp;kupovať byty. Za posledných desať rokov sme postavili stopäťdesiat bytov. Sme obkolesení piatimi mestami. Najbližšie je od nás vzdialené päť kilometrov. To je jedinečné zázemie. Mestá nám poskytujú ďalšie priestory na nákupy a&nbsp;na oddych.“

Seniori majú asi najťažší život. Dôchodky im toho veľa nedovolia. „Vytvárame pre nich podmienky, aby sa mohli stretávať. Mali sme aj domov sociálnych služieb, ktorý tí po mne a&nbsp;predo mnou zrušili. Chceme sa podieľať na novom. V&nbsp;starom dome máme ubytované Ukrajinky. Aj s&nbsp;tým nám legislatíva a&nbsp;úradníci robili psie kusy. Najprv sme im vybudovali kuchynku a&nbsp;potom rozhodli, že musí jesť každý vo svojej izbe... Niektoré veci v&nbsp;tejto krajine zdravý rozum neberie.“ V&nbsp;centrálnej zóne bola ešte prednedávnom trstina a&nbsp;neporiadok. Dnes je už všetko inak. Vyrástli tu byty. O&nbsp;prácu tu nie je núdza. Hlavný zamestnávateľ v&nbsp;obci je cukrovar s&nbsp;celoročnou prevádzkou. „Máme tu veľkú firmu, ktorá poskytuje riešenia pre správu energií a&nbsp;dát v&nbsp;automobilovom priemysle, známe mäsiarstvo a&nbsp;niekoľko živnostníkov. Obec sa snaží vytvárať pre nich podmienky na podnikanie.“

Napríklad úzkokoľajky v&nbsp;Rakúsku. Turisti zo Slovenska ich chodia obdivovať a&nbsp;nikomu v&nbsp;Rakúsku ani len nenapadne hľadať dôvody, prečo sú súce na zrušenie a&nbsp;zošrotovanie. Iný kraj, iný mrav. Na železnicu sa dostal cez strýka, ktorý robil rušňovodiča. „Medzi nami je len osem rokov vekový rozdiel. Boli sme ako bratia. Tak som prišiel k&nbsp;veľkej železnici,“ spomína riaditeľ neziskovej organizácie Trenčianska elektrická železnica Dušan Nosál.

Na začiatku profesijnej kariéry pracoval v&nbsp;depe v&nbsp;Trenčianskej Teplej, ktoré pred štvrťrokom takisto definitívne zatvorili po 140&nbsp;rokoch. „Už ako mládežník som pozeral po električkách a&nbsp;prirástli mi k&nbsp;srdcu. Patrili do nášho depa. Keď vytvorili novú pozíciu elektronika, tak ma sem prevelili. Tu som začal.“ V&nbsp;roku 1992 odišiel do súkromného sektora. „Mali sme firmu. Desať rokov nato som nastúpil k&nbsp;autobusovej doprave. Chcel som si vyskúšať, aké je to šoférovať autobus,“ hovorí s&nbsp;úsmevom.

V&nbsp;roku 2012 železnice zastavili prevádzku električky na trase medzi Trenčianskou Teplou a&nbsp;Trenčianskymi Teplicami. „Zišli sme sa partia nadšencov, ktorým to nedalo. O&nbsp;prevádzku úzkokoľajnej električky prejavila záujem obec. Kúpili tri vozne, ktorým hrozilo zošrotovanie, depo a&nbsp;koľajisko pred ním. Zvyšok zostal v&nbsp;správe železníc.“ Po úzkokoľajke sa pritom začali voziť cestujúci už v&nbsp;roku 1909. Tento rok 22.&nbsp;júna bude mať trať 115&nbsp;rokov.

Vďaka úsiliu skupinky ľudí, ktorým to nedalo, je z&nbsp;nej dnes turistická atrakcia. „Profesiou železničiar som tu zostal už len ja. Ostatní sú od všelikadiaľ. Najďalej z&nbsp;Brna. Električka nejazdí ako kedysi podľa grafikonu naviazaného na spoje, ktoré prechádzali Trenčiansku Teplou, ale pripravujeme nostalgické jazdy. Spočiatku to bolo raz za mesiac. Dnes vypravujeme vlaky počas sezóny aj niekoľkokrát za víkend.“ Hlavným podporovateľom električky je Trenčiansky samosprávny kraj, ktorý prispieva na jej prevádzku najvyššou sumou. Trenčianske Teplice cez oblastnú organizáciu cestovného ruchu sú druhým najštedrejším záchrancom. Tretím je Trenčianska Teplá.

O&nbsp;trať a&nbsp;šťavu v&nbsp;drôtoch sa starajú železnice. Električky musia platiť za dopravnú cestu tak ako súkromní prepravcovia. Škoda len, že ostatné dohody so železnicou sú ťažké a&nbsp;nadlho. Smiešne je napríklad, že nedokážu zabezpečiť občasné otvorenie toaliet na stanici v&nbsp;Trenčianskych Tepliciach. Nezisková organizácia Trenčianska elektrická železnica si záchody chcela prenajať, aby mali cestujúci kam, keď potrebujú, ale zatiaľ smola. Napriek tomu, že sú jediní, kto tam toaletu občas potrebuje a&nbsp;chceli sa o&nbsp;ňu starať ako o&nbsp;vlastnú, kľúče sú v&nbsp;nedohľadne. Dozvedeli sa však veľa argumentov, prečo to nie je jednoduché. Dušan Nosál je z&nbsp;Novej Dubnice. Veľa času však trávi v&nbsp;Trenčianskej Teplej v&nbsp;depe a&nbsp;sníva o&nbsp;čiastočnej pravidelnej doprave. Zatiaľ vozia dospelých prekvapivo za jedno euro a&nbsp;nesťažujú sa.

Nesťažujú sa ani v&nbsp;remeselnej pekárni v&nbsp;centre Trenčianskej Teplej. Je zrejmé, že aj toto miesto sa stalo zaujímavým bodom dediny. Fajn­šmekri ma upozornili, že tam pečú najlepší poctivý chlieb široko-ďaleko. Vraj to je kráľ medzi chlebmi, tak ako Adidas medzi športovými topánkami. Aj na ňom sú tri pásiky, tri zárezy, ktoré pomáhajú prepiecť kôrku. Pečú ho v&nbsp;dvoch veľkostiach: veľký a&nbsp;malý.

Čakal som, že sa v&nbsp;pekárni stretnem so starším zamúčený pánom v&nbsp;bielom s&nbsp;trochu&nbsp;vypučeným bruchom. Namiesto neho ma privítala usmiata príjemná štíhla blondína. „Zakladateľmi pekárne sú môj manžel Michal, jeho brat a&nbsp;otec. Vznikla v&nbsp;roku 1990,“ vysvetlila mi Alexandra Marková. V&nbsp;rodine nebol pekár nikto. Pekáreň mal Michalov strýko v&nbsp;Ostraticiach. „Manžel mal vtedy po škole, bol odhodlaný a&nbsp;plný síl niečo robiť. Strýkova pekáreň sa mu veľmi páčila. Chlapi hľadali priestor po&nbsp;okolí. Aj oni chceli začať vyrábať chlieb. Strýko im dal prvý recept. Pomaly začali budovať spoločný podnik, až kým svokor odišiel na dôchodok a&nbsp;brat si zriadil vlastnú pekáreň v&nbsp;Trenčíne.“

Alexandra nie je z&nbsp;Trenčianskej Teplej, ale práve tu si našla manžela v&nbsp;jeho&nbsp;pekárničke. „Spoznala som ho v&nbsp;starej budove pred dvoma desaťročiami. Začali sme budovať nové priestory, ktoré sú vhodné aj na pečenie iných výrobkov. Predtým to bolo len o&nbsp;teplanskom chlebe. Teraz ponúkame rôzne pekárske výrobky, pretože trh to vyžaduje. Ako prvá pribudla knedľa,“ hovorí s&nbsp;úsmevom. „Zo všetkých Markovcov pekárov sme zostali už iba my.“ Súčasná pani pekárová vyštudovala ekonomickú priemyslovku a&nbsp;neskôr začala chodiť na pedagogickú fakultu, kde študovala slovenčinu. „Pracujeme na svojom. Zamestnávame dvadsať ľudí a&nbsp;to nie je jednoduché. Zostávame malá remeselná pekáreň. Na zásobovanie veľkých obchodných reťazcov nemáme kapacity a&nbsp;chceme si zachovať ručnú výrobu."

Každý ich výrobok prejde rukami zamestnancov niekoľkokrát. „Nemáme priemyselné linky. Možno práve to nám robí dobré meno a&nbsp;láka k&nbsp;nám zákazníkov.“ V&nbsp;Trenčianskej Teplej robia chlieb bez chémie. Každý nedostatok či každú chybu vidno. „Ručný proces je zdĺhavý. Z&nbsp;predchádzajúceho dňa si nechávame matku –&nbsp;materské cesto, ktoré je základom výroby nasledujúci deň. Ručná výroba chleba trvá šesť hodín, preto chutí inak,“ povedala a&nbsp;mala pravdu. Denne vyrobia približne tisíc chlebov, z&nbsp;čoho v&nbsp;Trenčianskej Teplej predajú do 300.

Súčasťou Trenčianskej Teplej sú časti Dobrá a&nbsp;Príles. Dobrá leží na hlavnom ťahu do Trenčína. Býva tam spisovateľ Rudolf Dobiáš. Bol skautom a&nbsp;družinovým radcom oddielu v&nbsp;Trenčianskej Teplej. Po zrušení a&nbsp;zákaze skautingu sa ich skupina pokúsila ilegálne pôsobiť aj tým, že vydávali letáky. Zatkli ho a&nbsp;obvinili z&nbsp;protištátnej činnosti a&nbsp;velezrady. Dostal osemnásť rokov väzenia. Sedem rokov drel v&nbsp;basách, kde museli väzni tvrdo pracovať. V&nbsp;máji 1960 ho prepustili na amnestiu. Po návrate z&nbsp;vojenčiny pracoval ako brigádnik v&nbsp;Bani mládeže, potom ako robotník a&nbsp;neskôr ako technik v&nbsp;závode Slovlik Trenčín. Popri zamestnaní si urobil nadstavbové štúdium na strednej priemyselnej škole chemickej. Od roku 1976 je profesionálny spisovateľ. V&nbsp;roku 1970 bol čiastočne a&nbsp;roku 1990 úplne rehabilitovaný.

„Už mi nohy neslúžia. Urobím pár krokov a&nbsp;som unavený, ale ležať nechcem, lebo to by som už nadobro skončil. Teraz mám obdobie, keď na mňa naskákalo kopu slabostí. Aj na srdci mám strojček,“ povedal mi na začiatku mojej návštevy. Takmer celý život strávil v&nbsp;Dobrej okrem niekoľkých rokov strávených v&nbsp;byte v&nbsp;Trenčíne. Vraj z&nbsp;neho odišli preto, lebo v&nbsp;paneláku boli nespoľahlivé výťahy a&nbsp;šliapať na deviate poschodie nebola zábava.

Ako spisovateľ začínal s&nbsp;neškodnou tvorbou pre deti. V&nbsp;tom komunistický režim nevidel problém. Básničky v&nbsp;Slniečku, neskôr rozhlasové rozprávky a&nbsp;spolupráca s&nbsp;médiami. „Mohol som konečne žiť na voľnej nohe a&nbsp;aj som žil. Mám za sebou niekoľko knižiek pre deti, kopu rozhlasových hier, básnické zbierky, novinové články. V&nbsp;tom čase mi bolo v&nbsp;Dobrej dobre. Niežeby mi aj teraz nebolo,“ smeje sa.

Starosta, ktorý sa vrátil: V dedine s funkčným cukrovarom aj električkou

Vladimír Kampf

Výber pre vás

Starosta, ktorý sa vrátil: V dedine s funkčným cukrovarom aj električkou

Vladimír Kampf

Súvisiace články

Lekvárnici spod Baranca: Prečo obyvateľom obce Jakubovany prischla táto prezývka?

Medené srdce Európy: Najlepšia huta nášho kontinentu bola v malej kluknavskej osade

Hrdí Podbrezovčania: Vo výnimočnej dedine výnimočných ľudí s dvoma dátumami „narodenia“

Výber pre vás