Ammán je zvláštne miesto. Vždy sa o ňom hovorí, že nemá atmosféru sýrskeho Damasku, chýba mu nočný život Bejrútu a nenesie v sebe ani náboženský zápal Jeruzalemu. Napriek tomu však zostane v spomienkach ako mimoriadne príjemne miesto.

Ammán totiž presne vie, ako si vás získať. Miestny ruch sa začína skoro ráno, keď sa centrum mesta rozleje do okolitých ulíc a štvrtí. Lepší začiatok ako v kultovom podniku Hashem ani neexistuje. Stojí tu desiatky rokov a domáci ho ospevujú ako niečo, čo jednoducho musíte skúsiť.

V bočnej uličke sa objavia desiatky stoličiek a hoci je ráno, len niekoľko z nich je prázdnych. Na stole pristane hummus, fazuľový foul s olivovým olejom, guľôčky čerstvého falafelu, zelenina a kopa byliniek. Nechýba ani čaj s vetvičkou voňavej mäty.

Pár krokov odtiaľto zablúdia oči okoloidúcich na staré fasády. Niektoré si pamätajú aj predošlé stáročia, no pozvoľna sa rozpadávajú. Pred mešitou Husseiní s dvomi minaretmi sa zhŕklo niekoľko predavačov drobností, no väčšina ľudí sa stratí v prítmí bazárových uličiek.

Presne tu, v srdci Ammánu, sa nachádza farebný trh plný života. Počujete zvolávanie obchodníkov, ťahavú, rytmickú arabčinu vznášajúcu sa nad paletami plnými ovocia aj zeleniny, no dostanete tu aj oriešky, sušené ovocie, datle a veľa iných chuťoviek.

Trhom sa prediera starý deduško s červeno-bielou kúfíjou omotanou okolo hlavy. Obchodníci tu trávia celý život. Keď sa ozve muezín, niektorí len cez tovar prehodia plachtu, idú sa pomodliť a potom opäť pri svojom stánku posedávajú, fajčia a pijú silný čierny čaj.

Trúbenie áut, zápcha a chaos, to všetko sa odohráva vonku priamo na ulici.

Centrálny Ammán neďaleko trhoviska zaujme aj hŕstkou pamiatok. Pred dvetisíc rokmi sa tu rozkladalo rímske mesto bratskej lásky Filadelfia. Natrafíte tu na ruiny monumentálnej fontány, takzvaného nymfea, ale aj na trosky rímskeho fóra.

Dominuje im nádherné divadlo dvíhajúce sa vysoko nad hlavy. Poneviera sa v ňom viacero domácich, najmä párov, pretože ak vylezú na vrchné poschodia, majú nielen dokonalý výhľad na Ammán, ale nájdu tu aj pokoj, ticho a tu si vedia ukradnúť kúsok času len pre seba.

Vyšliapte sériu schodov a uvidíte, ako je Ammán postavený na pahorkoch, podobne ako staroveký Rím. Na jednom z nich ešte aj teraz stoja stĺpy Heraklovho chrámu. Kto hľadá historické miesta, toho pahorok zláka, pretože práve toto miesto je nasiaknuté dejinami.

Tu hore sa zostavili všetky civilizácie, ktoré tu boli pred Rímom, a tak je to niečo ako otvorená učebnica o Ammáne. Školský výlet, skupinky turistov, rodiny, tí všetci sa tu stretnú v tieni chrámu sledujúc, ako im pod nohami pulzuje živé arabské mesto.

Za múzeom šliapete po stáročiach. Tu ležia ruiny byzantských stavieb a hneď vedľa palác islamskej dynastie Umajovcov, ktorá síce vládla z Damasku, no tu mala svoje letné sídlo. Na všetko dohliada obrovská jordánska vlajka trepotajúca sa vo vetre.

Keď príde na Ammán podvečer, ulice sa zaplnia, chlapík na rohu odšťavuje granátové jablká, grily voňajú pečúcim sa kebabom a čajovne sa naplnia chlapmi. Zo steny sa pozerá portrét sympatického kráľa Abdalláha II. vládnuceho krajine už od roku 1999 a pod ním sa vzduch presycuje vodnými fajkami.

Hodinku cesty severne od Ammánu leží mesto menom Jerash alebo, ak chcete, Džaraš. Je považované za najkrajšie zachovalé rímske mesto celého Blízkeho východu a vďaka svojmu osudu si vyslúžilo prezývku „Jordánske Pompeje“. Nevybuchla tu síce sopka, ktorá by ho pochovala, ale tiež sa stratilo a znovu objavilo, aby rozpovedalo kúsok jordánskych dejín.

Dnešnému mestu dominuje monumentálny oblúk cisára Hadriána. Zdiaľky ukazuje, kde nájdete ruiny a kde existuje hranica medzi novodobým a starovekým Jerashom.

Dnu do areálu sa dostanete len cez predavačov suvenírov, ktorí vám predajú všetko od šatiek cez magnetky, pohľadnice, knihy až po lapače prachu. Samozrejme, za špeciálnu cenu a len pre vás.

Jerash kedysi patril do slávneho zoskupenia rímskych miest, ktoré spolupracovali a bohatli. Prechádzala tadiaľto cesta Via Traiana, a tak sa tu zastavil každý, kto cestoval pred stáročiami severným Jordánskom.

Obrovský hipodróm zíva prázdnotou, ale to len preto, že ešte nie sú každoročné rímske hry. V rámci turizmu tu obnovili tradíciu konských záprahov aj gladiátorských zápasov, a tak môžu ľudia cestovať v čase.

Až o niekoľko stoviek metrov odtiaľto sa začína skutočné mesto. Oválne námestie obkolesujú stĺpy, priamo z neho vybieha hlavná ulica Cardo Maximus a schody sa končia na nádvorí niekdajšieho Diovho chrámu.

Kráčajte ešte vyššie a ocitnete sa v divadle, kde už dvaja hudobníci v tradičných jordánskych uniformách horia nedočkavosťou, aby mohli začať svoje predstavenie s bubnom a gajdami.

Aj tie sú pre Jordánsko typické, hoci si ich človek spojí skôr s hmlistou škótskou vysočinou. Gajdy sem priniesli Briti a miestni si ich zamilovali. V divadle je dokonalá akustika, a tak muzikantom nejeden návštevník hodí mincu do pokladničky.

Ak ste v Jerashi na jar, všetko je krikľavozelené a pahorky sú pokryté kvetmi. Leto ich však pohltí a Jerash sa oblečie do pieskovej farby. „Toto všetko je ešte nevykopané,“ ukáže rukou Muhammad, ktorý tu robí už roky sprievodcu.

Viac než polovica mesta sa skrýva pod pahorkom, na ktorom stojíme, a tak len čas ukáže, koľko príbehov ešte rozpovie. Ruiny byzantských kostolíkov posiatych mozaikami sú opustené. Z nejakého dôvodu k nim mnohí nekráčajú, možno z nevedomosti, možno sa im nechce spraviť pár stoviek metrov navyše.

Pri chráme bohyne Artemis už cítiť dozrievajúce figy a ich opojná vôňa sa zrejme vpila aj do dvetisícročných stĺpov. Človek sa pozrie nahor a nebo zatienia krásne korintské stĺpy. Tento chrám bol kedysi pútnickým magnetom a hoci dnes už priťahuje iba turistov, stále je to fascinujúce miesto.

Tu, neďaleko menšieho divadla, sa kruh uzavrie a pod nohami opäť cítiť hrkotajúcu tepnu Cardo Maximus. Podobne ako v Pompejach vidno ešte aj tu vyjazdené koľaje, stopy kanalizácie, fontány aj niekdajšie obchody lemujúce ulicu. S troškou fantázie vám tieto scény ožijú pred očami. Cestovanie v čase skutočne existuje!

Pokiaľ pôjdete bez zastavenia, strávite medzi Ammánom a Petrou necelé štyri hodiny cesty. Ak však chcete zažiť niečo unikátne, odbočte z nej a ocitnete sa na mieste zvanom Kerak. Pre mnohých je to neznámy pojem, ale kto sa trocha dotkol histórie križiakov, tomu sa rozžiaria oči.

Kerak totiž patrí medzi najväčšie križiacke pevnosti celého Blízkeho východu. Už zdiaľky vidno, ako tróni na vysokom skalnom brale. Kerak leží v pahorkatine, ktorá oddeľuje centrálne Jordánsko od Mŕtveho mora, a tak sú všade kopce, pahorky, hlboké doliny a komplikovaný terén. Stavitelia pevnosti si skutočne nemohli vybrať lepšie miesto.

Výhodou Keraku je aj fakt, že sa sem nehrnú davy turistov a aj teraz je tu len trojica domácich. Strážnik v polospánku kývne na pozdrav, skontroluje vstupenky a sme vo vnútri medzi mohutnými kamennými stenami. Zastavil sa tu čas a hoci sa časť pevnosti rozpadla, stále si drží svoju nezameniteľnú atmosféru.

Prázdne nádvorie vedie do tmavých chodieb. Tu boli kedysi stajne a neďaleko od nich zase baraky pre vojakov. Hore na hradbách cítiť vietor a vidno široko-ďaleko. Ak sa blížili nepriateľskí bojovníci, ochrancovia pevnosti to vedeli už dávno pred tým, než boli na dostrel.

Mohutnú stavbu vybudovali križiaci v prvej polovici 12. storočia a v roku 1183 sa tu zastavil udatný veliteľ Salahdín nahnevaný na Raynalda de Chatillon s cieľom poraziť ho a odsúdiť. Salahdín tu ukázal svoju veľkosť. Keď mu oznámili, že v pevnosti je svadba, prikázal neútočiť na tú časť, kde sa svadobčania nachádzali.

O pár rokov sa vrátil a Kerak neskôr padol do moslimských rúk. Križiaci zmizli nielen z tohto miesta, ale aj z celej Svätej zeme. Vzácne miesto našťastie nikto nezničil, a tak stojí dodnes ako niekdajšia križiacka pýcha v jordánskej krajine.

Najväčším ťahákom Jordánska a takmer celého Blízkeho východu je tajomná Petra. Na prvý pohľad je skrytá pred svetom a aj keď sa ocitnete v Mojžišovom údolí, ako znie preklad mestečka Wadi Musa, stále netušíte, kde sa nachádza. Za vstupné zaplatíte 50 dinárov, čo je ekvivalent 60 eur, hodiny strávené na tomto mieste však budú stáť za to.

Slávna pokladnica je len zlomkom krásy, ktorá vás tu čaká. Vedú k nej dva kilometre pešej túry, na ktorej začiatku treba odbiť otravných chlapcov ponúkajúcich „bezplatnú“ jazdu na koňoch.

Prvou monumentálnou stavbou Petry je hrobka ozdobená obeliskmi. Egypt bol v čase prelomu letopočtov v móde a kto na to mal peniaze, ten chcel ukázať, že ide s dobou.

Odrazu sa stratí slnko a nad hlavou rastú vysoké skaliská. Ocitli sme sa v známej úzkej štrbine zvanej Siq. Niekedy sú skaly v kaňone od seba zopár metrov, inokedy ich takmer chytíte rozpaženými rukami. Nemohli to vymyslieť lepšie, krajšia cestička do srdca Petry jednoducho neexistuje.

Aj starovekí pútnici, obchodníci či bojovníci kráčali týmto koridorom. Stavitelia Petry, Nabatejci, tu mali kedysi niekoľko oltárov či reliéfov odkazujúcich na svoje predislamské náboženstvá. Niektoré prežili až do dnešných dní, keďže však zrástli s krajinou, mnohí si ich ani nevšimnú.

Ak máte čas, kráčajte a dýchajte túto atmosféru. Nabatejci boli geniálni, keď svoju Petru takto ukryli, nevedeli si však poradiť so zemetrasením, ktoré napokon zasadilo tomuto miestu osudovú ranu.

Na konci Siqu sa medzi úzkymi skalami vynorí obraz bájnej pokladnice. Presne takto ju videl aj dobrodruh Johann Ludwig Burckhardt, keď ju v roku 1812 znovu objavil pre náš svet. Je fascinujúce vidieť túto stavbu naživo, veď aj vďaka nej sa stala Petra jedným zo siedmich takzvaných novodobých divov sveta.

Hovorí sa jej pokladnica, no v skutočnosti ide o monumentálnu hrobku nabatejského kráľa Aréta. Petra sa tu pritom ešte len začína. Ulica fasád posiata okázalými hrobkami sa končí pri obrovskom divadle vytesanom do skaly. Schodiskom sa možno vyštverať na obetisko, odkiaľ je na Petru unikátny pohľad.

Prašná cesta sa zarezáva hlbšie do niekdajšieho centra. Dnes z neho zostala len cesta, zvyšky oblúka a veľkolepé chrámové stavby. Kráľovské hrobky sa na mesto pozerajú z protiľahlého pahorka. Jedna je krajšia ako druhá.

Urnová hrobka je dokonca otvorená a môžete tak na vlastné oči vidieť, ako Nabatejci tieto stavby tvorili. Kto by v nich čakal fresky, maľby, mozaiky či inú krásu, bol by sklamaný, pretože tu nájde iba prázdny priestor.

Pred hrobkou sa môžete zvaliť na koberec a vychutnať si pohár čaju s cukrom a vetvičkou mäty. Pár beduínov tu predáva drobnosti. Ich predkovia žili v ruinách Petry ešte pred 50 rokmi, aby ich potom jordánska vláda presunula do novopostaveného mestečka. Dnes sa sem každý deň vracajú, aby predávali suveníry či sprevádzali turistov.

Kto má ešte energiu, môže na konci Petry prejsť cestičkou s vyše 800 schodmi. Odmenou za vynaloženú námahu mu bude „kláštor“ Ed Deir, druhá najkrajšia stavba tohto skalného mesta.

Najkrajšia púšť celého Blízkeho východu leží v južnom Jordánsku, len hodinku jazdy na sever od pobrežnej Akaby. Práve toto je na Jordánsku fascinujúce. Ráno ste na brehu Červeného mora, obed trávite na púšti a večer už môžete byť v Petre v tichu Mojžišovho údolia.

Do púštnej oblasti Wadi Rum nevedie veľa ciest, a tak tu ani niet kde zablúdiť. Krajinu zasype prach, objavia sa prvé pieskové duny, hory pripomínajúce roztečený vosk, dokonca sa vedľa cesty na chvíľku mihne vlak. Rozváža fosfáty, ktorých je v týchto končinách pomerne dosť.

V návštevníckom centre si za pár minút vybavíme terénne auto, šoféra z miestneho beduínskeho kmeňa a vyrážame. Beduíni dnes žijú v dedinke Rum. Majú tu svoju mešitu, školu, pár obchodov a kamenné domy, ktoré vymenili za stany roztrúsené v nekonečne.

Wadi Rum sa spája aj s postavou Lawrencea z Arábie a hneď prvý skalný útvar odkazuje na jeho knihu Sedem pilierov múdrosti. Kedysi tu bol a spolu s arabskými vojskami prekročil púšť, aby zaútočil na Akabu v rukách Osmanov. Nájdete tu Lawrenceov prameň, podobizeň Lawrencea vytesanú do skaly aj spomenutý skalný útvar.

Wadi Rum sa rozbehne do krásy. Na jednej strane má piesok červenkastý nádych, vedľa idú odtiene žltej, neskôr dokonca oranžovej. Farebnejšej púšte na Blízkom východe niet. Kde-tu sa pasú ťavy a ak sa pozriete pozornejšie na skaliská, objavíte aj reliéfy starobylých Tamunidov. Svojimi petroglyfmi si odovzdávali informácie o cestách.

Hoci vonku páli slnko, stačí vojsť do neveľkého úzkeho kaňonu a pohltí vás chlad. Dokonalý únik. Džíp za sebou necháva oblak prachu a za ním rastie obrovská piesočná duna. Krásnych miest má púšť v zálohe viacero, a tak skôr či neskôr skončíte pri kamennom oblúku s vyhliadkou na krajinu, na dune či napokon v stane na beduínskom čaji s púštnou mätou a šalviou.

Ak sa tu rozhodnete prečkať noc, čaká vás unikátny zážitok. Prikrytí hviezdami v miliónhviezdičkovom hoteli, ako niekedy beduíni vtipkujú, zažijete dušu Arábie. Sediac pri ohni ochutnávate beduínsky mansaf z ťavieho mäsa, jogurt, pijete čaj a počúvate ľudí, ktorí sa narodili v piesku.

<em>S dlhým názvom Jordánske hášimovské kráľovstvo je krajina ležiaca na Blízkom východe. V hlavnom meste Ammán žije približne tretina obyvateľstva z vyše 10-miliónového Jordánska. Vznik tohto štátu sa datuje k 25. máju 1946, keď získal nezávislosť od britskej nadvlády. Až 95 percent územia s celkovou rozlohou 89 341 km2 tvorí púšť a polopúšť, zrážková činnosť je veľmi malá. Najvyššou horou je Džabal Ran (1 754 m n. m.). Poľnohospodárstvo je založené najmä na pestovaní tabaku a južného ovocia, najväčšie príjmy miestnej ekonomike zabezpečujú fosfáty, finančníctvo a turizmus. Menou je jordánsky dinár, úradným jazykom arabčina.</em>

Starobylá krajina chytá v turizme druhý dych: Vďaka tomuto miestu sa vrátite do minulosti

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás