Vladimír Kampf

Príklad z Prievidze je pre mňa zaujímavý aj preto, že s predsedom občianskeho združenia Berkat Ivanom Sýkorom sa poznáme ešte z čias, keď sme sa stretli v Človeku v ohrození. Už vtedy sme obaja vedeli, že nám je blízka adresná a&nbsp;čo najefektívnejšia pomoc. Riešili sme nielen krajiny vo vojne a&nbsp;po vojne, ale aj živelné pohromy či biedu v&nbsp;niektorých zapadnutých kútoch Európy. Ivan sa nedal. Založil vlastné občianske združenie, aby mal istotu, že to, čo zoženie, pôjde presne tam, kde treba. V&nbsp;súčasnosti je na Slovensku kopa drobných darcov, ktorí chcú pomôcť. Niektorí neriešia adresnosť pomoci, ale veria osvedčeným organizáciám, iní dávajú prednosť menším združeniam a&nbsp;informáciám, kde ten ich kúsok pomoci skončil.

„Berkat je maličký, ale držíme sa pravidla jeho zakladateľky Petry Procházkovej, českej novinárky s&nbsp;dlhoročnými skúsenosťami z&nbsp;Ruska a&nbsp;jeho vojenských konfliktov, ktorá založila český Berkat. Význam slova Berkat je ‚hojnosť z&nbsp;mála‘. Ctíme pravidlo, že na druhej strane pomoci vždy máme konkrétneho človeka. Naše projekty zahŕňajú napríklad doktora Vahida v&nbsp;Afganistane, učiteľa Aziza v&nbsp;Maroku, teraz na Ukrajine otca Volodymyra či chirurga bojnickej nemocnice Luba Kletska. Pracujeme, akoby len tu vo vnútrozemí – doma, ale prenášame svoje úsilie prostredníctvom konkrétnych ľudí tam, kde to treba,“ vysvetľuje Ivan.

Súčasná situácia je podľa I. Sýkoru špecifickejšia v&nbsp;tom, že to je obrovská mozaika drobných príbehov, ktoré do seba zapadajú a&nbsp;za ktorými sú konkrétni ľudia. „Každý vie niečo – od obyčajnej opekačky s&nbsp;ukrajinskými rodinami za vlastné peniaze, na ktorú by rodina Igora Gatiala išla tak či tak, až po niečo, čo je zrazu veľké, ani nevieš ako. Trebárs predpoludním voláš kamarátovi, že o&nbsp;šiestej večer treba byť na ukrajinsko-poľskej hranici, čo je šesť hodín jazdy, a&nbsp;že tam treba deväťmiestne auto. Juraj Grom je schopný vyraziť do pol hodiny.“ Nech sa budem snažiť akokoľvek, všetky aktivity a&nbsp;vzájomné osudové prepojenia do jedného článku nenapchám. Našťastie je to len zlomok toho, čo sa každý deň deje.

„Osobitná kapitola je ukrajinská komunita okolo Antona Antochova a&nbsp;jej zázemie v&nbsp;Galérii Jabloň. Je to celý minikomplex vecí, ktoré do seba zapadajú. Napríklad zavolám svojej lekárke a&nbsp;ona mi do dvoch hodín zoženie kontakty a&nbsp;informácie o&nbsp;fungovaní pediatrov, lebo už máme požiadavku pre dve bábätká, ktorým prepadne termín očkovania…“ dodáva Ivan a&nbsp;nie a&nbsp;nie ho zastaviť.Skvelý nápad je kupovať od Ukrajincov hrivny zo zbierkových peňazí a&nbsp;tie potom posielať na Ukrajinu, kde ich môžu využiť napríklad za platenie energií v&nbsp;strediskách pre utečencov z&nbsp;oblastí postihnutých bojmi.

„Každé darované euro takto pomáha dvakrát: tým, čo prišli s hrivnami, ktoré sú u nás relatívne bezcenné papieriky, a ľuďom, ktorí zostali na Ukrajine. Všetko do seba zapadá vďaka náhodám.“&nbsp;Dobrým príkladom sú autolekárničky. „Z&nbsp;firmy, ktorá sa za­oberá predajom a&nbsp;servisom elektroniky, som načas akoby odišiel a&nbsp;nechal som ju na kolegov. Pustil som sa naplno do pomoci Ukrajine. Celý život som obchodník v&nbsp;IT brandži. Mojou úlohou je spájať ponuku a&nbsp;dopyt. Takto ma oslovila ukrajinská komunita, ktorú som predtým nepoznal. Začali sme zdravotníckym materiálom a&nbsp;obväzmi. Vzápätí prišli s&nbsp;požiadavkou na autolekárničky, ktoré sú vhodné aj pre ľudí v&nbsp;krytoch, aj pre vojakov v&nbsp;boji.“ Tie však boli vypredané.

„Rozhodil som siete. Náhodou zabral kamarát z&nbsp;Česka, ktorý sa venuje náhradným dielcom na poľnohospodárske stroje. Mal ich v&nbsp;sklade. Prvých 65 nám hneď poslal vo svojej réžii a&nbsp;dal nám kontakt na spoločnosť, ktorá lekárničky distribuuje. Jej majiteľ povedal, že prvých tisíc kusov je na nich. Objednali sme ďalších tisíc za režijnú cenu. Povedali, že spustia výrobu, ale že nemajú tie pekné obaly. To je však krajine postihnutej vojnou úplne jedno. Mali sme ďalších tisíc kusov s&nbsp;tým, že omylom ich vyrobili dvetisíc. Tak sme zobrali všetko. Zrazu sme mali tritisíc autolekárničiek, ktoré sa na Slovensku takmer nedali zohnať,“ hovorí Ivan o&nbsp;kope náhod. Lekárničky sú už dávno na Ukrajine.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Inak to nešlo. Po začiatku ruskej agresie sa museli stretnúť. Lyubomyr Kletsko je chirurg z Ukrajiny. S úsmevom hovorí, že na Slovensko prišiel vlakom z Ľvova pred jedenástimi rokmi. Jeho otec bol prednosta kliniky v Ľvove. Už je na dôchodku, ale v týchto ťažkých časoch pracuje denne viac ako pol dňa. Operuje a venuje sa raneným. Ivan vie, ako a&nbsp;kde zohnať pomoc. Lyubomyr zasa to, ako ju dostať presne tam, kde ju práve potrebujú.

„Vozíme dodávky zo Slovenska najprv do Užhorodu, tam ich prekladáme a vezieme ďalej do Ľvova. Ďalšia etapa je cesta vlakom do Kyjeva a odtiaľ ďalej do Charkova.&nbsp;Už sa nám vďaka kamarátom a&nbsp;odhodlaným ľuďom podarilo veľa. Prvé reakcie boli veľmi rýchle. Stačilo poslať esemesky a&nbsp;mali sme naložené tri dodávky. Spočiatku sme vozili pomoc k&nbsp;vlakom do Čopu, kde už pokračovali, ako sa podarilo. My sme však chceli poskytovať pomoc adresne, aby sme mali istotu. Podarilo sa nám skontaktovať s&nbsp;nemocnicami v&nbsp;Ľvove, Kyjeve, Truskavci, s&nbsp;charitami na Ukrajine… Zrazu nám každý deň pribúdali miesta adresnej pomoci,“ vysvetľuje doktor Kletsko.

„Často od nás chceli, aby sme poslali nepriestrelné vesty a kevlarové prilby.&nbsp;To sa nám doteraz nepodarilo, ale možno sa niečo rysuje… Sústredili sme sa najmä na medicínsky sortiment. Pomohlo veľa kolegov lekárov. Už sme poslali osem dodávok s&nbsp;humanitárnou pomocou, obväzovým materiálom, lekárničkami a&nbsp;chirurgickými nástrojmi. Nepotrebujeme z&nbsp;toho slávu, stačí, že nám to zapíšu v&nbsp;nebi.“Pred dvoma týždňami sa ozvali z&nbsp;Rakúska. Nevedeli, čo s&nbsp;pomocou, ktorú zhromaždili. „Včera prišlo na hranicu jeden a&nbsp;pol kamióna, 52 paliet so všeličím. Nielen pre ľudí, ale aj pre zvieratá.“

Jeden kamión bol naložený vytriedeným oblečením. Práve oblečenie je ten typ pomoci, ktorého je najviac, niekedy až prebytok. Lenže aj tu zaúradovala náhoda. Lyubomyr Kletsko dostal odkaz, že oblečenie potrebujú ľudia, ktorí sa vrátili do dedín pri Kyjeve dobytých späť​. Mnohí sa vrátili domov a&nbsp;chýba im na život všetko. Lyubomyr Kletsko je čerstvý otcec chlapca, ktorému dali meno Danilo podľa kráľa Danila Haličského, vládcu Haliča a&nbsp;Volyne. „Dúfam, že raz z&nbsp;neho bude kráľ alebo aspoň minister zahraničných vecí,“ hovorí s&nbsp;úsmevom šťastný otec. Mimochodom, jeho manželka je primárka bojnickej kliniky laboratórnej a&nbsp;klinickej medicíny Marta Chomko.

Do partie celkom prirodzene zapadol autodopravca Vlasto Beláň. Tomu bolo hneď jasné, že len tak živelne to nepôjde. „Nemá zmysel voziť neroztriedené veci v&nbsp;mechoch. Všetko treba robiť s&nbsp;rozumom. Keď veci najprv potriedite, naložíte na palety a&nbsp;potom ich veziete na konkrétne miesto, nevyjdu navnivoč. Mať všetko v&nbsp;jednej kope je nanič. Predsa nepošleme do Kyjeva bojujúcim chlapom ženské a&nbsp;detské veci. Ženy a&nbsp;deti odtiaľ utekajú. Žiada si to aj logiku, nielen logistiku,“ hovorí Vlasto.

Pri prvom transporte mali ešte Ivan s&nbsp;Lubom ťažkú hlavu, ako dostať pomoc za hranicu. Vlasto vtedy len mávol rukou a&nbsp;povedal. „My sme na hraniciach doma.“ Hranicami prechádza už takmer tri desaťročia. Dôležité je neriskovať a&nbsp;nesnažiť sa robiť veci za čiarou. Mať dodávku naloženú tak, aby to sedelo s&nbsp;papiermi, je podľa neho teraz zbytočný luxus. Našťastie aj na hraniciach sú ľudia, ktorí sa v&nbsp;jednom momente stávajú súčasťou tejto partie. Stačí, aby prižmúrili oko, keď pochopia, že nejde o&nbsp;zisk.

„Niekedy sa netreba veľa pýtať, lebo dostanete veľa odpovedí. Sme v&nbsp;situácii, keď treba reagovať rýchlo. Na zákonodarcov sa veľmi spoliehať nemôžeme, lebo kým tí niečo dostanú do praxe, bude po vojne. Čo bude, dúfam, už čoskoro,“ hovorí Vlasto. „Žiadne dúfam. Už sme vyhrali,“ dodáva odhodlane Lubo.