Reportáže

Spomienky seniorov: Zakázaný pápež, ukradnutá lokomotíva, za trest škola v Lendaku

13.9. 2021 6:00
Diskusia ()
Reportáže

Spomienky seniorov: Zakázaný pápež, ukradnutá lokomotíva, za trest škola v Lendaku

13.9. 2021 6:00
Diskusia ()
VIERA ŠEFCOVÁ (vľavo) rada spomína na roky na Hotelovej akadémii v Kežmarku s jej bývalou riaditeľkou SYLVIOU HOPOLOVOU.
Zdroj: Peter Ličák

Dcéra nepriateľa režimu

Záhradka, bicykel, turistika a časté stretnutia s bývalými kolegyňami z hotelovej akadémie napĺňajú dni niekdajšej učiteľky základnej školy a stredoškolskej profesorky Viery Šefcovej (68) z Kežmarku. „Moja najobľúbenejšia trasa vedie k Chate pri Zelenom plese. Môj otec tam roky furmančil, zásoboval túto aj Kežmarskú chatu, ktorá ľahla popolom, všetkým, čo chatári a turisti potrebovali. V Kežmarku si naložil na klasický gazdovský voz zo 900 kilogramov uhlia, piva, malinovky, chleba a ostatných potravín a túto štreku často absolvoval aj trikrát za deň. Keď som bola v poslednom ročníku na univerzite v Prešove, kde som študovala ruštinu a nemčinu, otec na tejto ceste tragicky zahynul. Zakaždým, keď sa vyberiem hore k Zelenému plesu, zapálim na mieste, kde zomrel pod kolesami voza, sviečku,“ vykreslila nám podobu dní na dôchodku pani Šefcová.

Pani ŠEFCOVÁ začala svoju učiteľskú kariéru v škole v Lendaku.
Zdroj: Peter Ličák

Albert Šefc z duše nenávidel komunistov a ich režim, ktorý ho obral o gazdovstvo v rodných Vikartovciach, a nikdy sa tým ani netajil. Keď mala jeho dcéra Viera po promóciách a prihlásila sa na odbore školstva Okresného národného výboru v Poprade o pridelenie učiteľského miesta, komunistickí úradníci si na nej ako dcére nepriateľa režimu zgustli. „Učiteľov potrebujeme pod Tatrami ako soľ, v každej škole sú voľné miesta, ale pozor, nie pre vás, súdružka! Dobré miesta máme len pre deti uvedomelých súdruhov a tým váš otec nie je. Vás môžeme dať len na to najhoršie učiteľské miesto, na základnú deväťročnú školu v Lendaku, Toporci alebo v Osturni. Vidíte, akí sme k vám veľkorysí, ešte si aj môžete vybrať. Tam vám Gorali osladia život,“ zastrájali sa súdruhovia na odbore školstva Viere Šefcovej. Tak si vybrala školu v Lendaku.

„Hoci som do školy v goralskej dedine prišla ako ruštinárka a nemčinárka, popri ruskom jazyku som učila aj telesnú výchovu a pracovné vyučovanie. Za socializmu dávali do tejto školy učiteľov za trest, nás mladých za hriechy rodičov, zo štyridsiatich mali len siedmi potrebnú kvalifikáciu. Spočiatku som miestenku na lendackú školu prežívala citovo veľmi ťažko, kamaráti, známi a spolužiaci z univerzity sa ma pýtali – preboha, čo si spravila, že ťa dali učiť do tejto školy?“ spomína na svoju prvú učiteľskú štáciu zhovorčivá pani Viera. Najtvrdším orieškom boli deviataci, mala ich v triede 24. Keď im dala z ruštiny domácu úlohu, ak si ju urobil aspoň jeden, bol to úspech. A v pondelok niektorí prišli do školy rovno zo zábavy.

Spomienka z albumu – žiaci z Lendaku.
Zdroj: Peter Ličák

„Keď Jožko Gálik vyhral v recitovaní okresné kolo Puškinovho pamätníka, bolo z toho veľké haló. Lendacké deti nemali čas na učenie, zo školy išli rovno na polia pomáhať rodičom, mali na starosti kravy i ošípané, príprava do školy bola až kdesi na poslednom mieste. Ale boli to čisté duše, nevynechali ani jednu omšu a ich úcta k prírode bola až neuveriteľná. Raz som s nimi na hodine telesnej výchovy chcela prejsť do lesa cez lúku, ale deti mi to nedovolili, vraj tadiaľ nemôžeme, tráva ešte nie je pokosená,“ spomína v dobrom na svojich goralských žiakov Viera Šefcová, ktorá v Lendaku učila sedem rokov, ďalších 26 rokov na Hotelovej akadémii v Kežmarku.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Diskusia