Máj v roku 1945. Prešiel front a vojnová vrava doznela. Otvorili sa stavy a voda roztočila mlynské koleso aj u Droppovcov v Lazisku. Na blízkej valašskej píle s gátrom očakávali veľa práce. Kam sa človek pozrel, tam bolo treba čosi opraviť, postaviť nové. Čas stavebného boomu. Dreva, smrekovcovej guľatiny, rástlo v súkromných lesoch, pred zoštátnením v rukách urbariátu, dosť. Vďaka predkom, dobrým hospodárom. Skoro každý obyvateľ Laziska má podnes svoj les. „Po roku 1989 si na štátne pozemky v reštitúciách robili zálusk urbáre Dúbrava. Súd rozhodol, že neoprávnene. Zostala ekologická záťaž. Čierne stavby, ktoré majú byť chatami. Hora plná búd, korby z avií, čo stoja bez základov. Vari dávajú najavo provizórium?“ pýta sa Pavol Tomčík, podpredseda spoločenstiev v Dúbrave i Lazisku. Proces legalizácie chát pokračuje a podľa jeho slov to veľmi špatí dolinu.

Lazisko

Názov obce: Od 13. storočia lazy Črmnô, kopanice s názvom Lazište boli majetkom zemanov z Okoličného. Z roku 1396 je prvá písomná zmienka, v starších prameňoch sú názvy Lasische, Lazistye, Lazysste, od roku 1920 Lazisko.

 

Nadmorská výška: 660 m, pod masívom Siná

 

Rozloha územia: 23 km² 

 

Počet obyvateľov: 407

 

V obci je 134 rodinných domov (122 trvalo obývaných).

Rozprávkové bývanie

Samotná dedina, naopak, opeknieva, pribúdajú aj štýlové drevené domy. Niečo postavili v katastri Laziska, niečo v katastri Svätého Kríža. V lese medzi stromami v časti Chrasť vedľa hlavnej cesty z Laziska zdobí katastrálnu hranicu potok Palúdžanka. Majitelia chát a „lesných“ domov na rozdiel od susednej doliny zveľaďujú ich okolie a rešpektujú prírodu. „Býva sa tu v lese na čistinkách ozaj rozprávkovo, ale Červenú čiapočku nestretnete. Líšky tu dobrú noc dávajú iba ak symbolicky. Pár minút a sme v Lazisku či v najnavštevovanejšom drevenom artikulárnom kostole evanjelikov augsburského vyznania. O údržbu cesty sa stará samospráva zo Svätého Kríža, v zime ju sprejazdnia, za čo sme vďační,“ hovorí P. Tomčík.

K prírode majú blízko

Pod Dobákom sa rozrastá obytná zóna, kde žije aj Benjamín Gábriš s rodinou. K prírode majú blízko. Ako vraví, jeho manželku Soňu zjari s posledným snehom občas navštívi medvedica s potomstvom. Z pôvodnej chaty vybudovali trvalé sídlo. Ťažká si však na neserióznosť niektorých stavebníkov, ktorí si berú príklad z bezohľadných developerov. „Je škoda, že sa nezachoval mlyn s mlynicou a valchou. Viem si predstaviť, ako sa v typickej potočnej dedine z valchy v noci ozýval klepot stúp (zariadenie na drvenie na vodný pohon, pozn. red.) do tkanín nasiaknutých vodou,“ zamýšľa sa dôchodca B. Gábriš. Ako funguje valcha, ktorá kedysi slúžila na úpravu tkanín, mu prezradil otec. Voda hýbala kolesom a hriadeľom, palce nadvihovali stupy a pod ťarchou gravitácie dopadli na súkenicu. Zuby naspodku stúp tkaninu obracali.

Článok pokračuje na ďalšej strane.