Vladimír Kampf

Jeho úlohou je preberať, ochraňovať, odborne a&nbsp;vedecky spracúvať a&nbsp;sprístupňovať archívne dokumenty. Tie pochádzajú z&nbsp;činnosti ústredných orgánov Slovenskej republiky a&nbsp;ich právnych predchodcov. Zároveň zabezpečuje ich využívanie. Náš chrám archívnictva je zároveň hlavné vedecko-výskumné a&nbsp;školiace pracovisko archívnictva.

„Mernou jednotkou je pre nás bežný meter, čo je osem našich štandardných archivárskych škatúľ,“ vysvetľuje Jana Kafúnová, samostatná radkyňa nášho dominantného archívu. „Skladujeme to najdôležitejšie. Ďalšie štátne archívy majú najmä lokálny význam. Našou úlohou je zhromažďovať a&nbsp;vyhodnocovať dokumenty, ktoré majú trvalú archívnu hodnotu.“ Vraj je ťažko jednoducho vysvetliť, ktoré dokumenty sú tie najdôležitejšie. Závisí to od konkrétneho fondu. „Máme dve oddelenia spracúvania dokumentov. Prvé uchováva tie najstaršie písomnosti od 12.&nbsp;storočia až po rok 1918.“

V&nbsp;súčasnosti prvé oddelenie spravuje 385 archívnych fondov a&nbsp;zbierok, to sú necelé tri kilometre archívnych dokumentov. Sú to najmä zbierky šľachtických rodov a&nbsp;feudálnych panstiev. Národný archív sa zameriava najmä na rody celoslovenského, prípadne nadregionálneho významu. Celé komplexy fondov tvoria dokumenty magnátskych rodov Pálfi, Erdődi, Esterházi, Habsburg, Zai, Kubíni, Révai, ktorých členovia po stáročia zastávali významné posty v&nbsp;rôznych politických a&nbsp;ekonomických štruktúrach.

„Druhé oddelenie, ktorého súčasťou som aj ja, má na starosti dokumenty od roku 1918 až po súčasnosť. Oddelenie pre styk s&nbsp;verejnosťou sa stará najmä o&nbsp;podateľňu a&nbsp;bádateľňu. Spravujú spisovú agendu, knižnicu a&nbsp;filmotéku,“ vysvetľuje Jana Kafúnová. Filmotéka neznamená žiadne vážne kino, ale mikrofilmy, na ktorých sú odfotografované písomnosti. Ide o&nbsp;staršiu metódu ich prehľadného archivovania.

Filmotéka uchováva, ochraňuje a&nbsp;sprístupňuje kópie archívnych dokumentov, ktoré sú uložené v&nbsp;domácich a&nbsp;zahraničných archívoch a&nbsp;týkajú sa Slovenska. Ide najmä o&nbsp;dokumenty z&nbsp;obdobia, keď Slovensko nemalo vlastný štát. Obsahuje aj mikrofilmy archívnych dokumentov uložených v&nbsp;zahraničných archívoch, najmä v&nbsp;Českej republike, Maďarsku, Rakúsku, Nemecku, vo Francúzsku, v&nbsp;Poľsku, Chorvátsku, Rumunsku a&nbsp;na Ukrajine. Dnes aj v&nbsp;archívnictve dominuje ľahšie dostupná digitalizácia. „Zatiaľ vyberáme tie najdôležitejšie fondy. Nedá sa všetko zvládnuť naraz. Je to práca na niekoľko rokov.“

Pokračovanie na ďalšej strane...

Okrem toho v&nbsp;rámci archívu funguje oddelenie ochrany archívnych dokumentov, o&nbsp;ktoré sa starajú reštaurátori. Písomnosti sú základným zdrojom poznania. „Pre bádanie historikov sme primárny zdroj informácií,“ zdôrazňuje Jana Kafúnová. „Nové“ veci sa do archívu dostávajú najmä z&nbsp;odkázaných súkromných zbierok. Posudzuje ich akvizičná komisia, ktorá ich hneď aj triedi do jednotlivých archívov. „Vzácnejšie veci aj kupujeme, trebárs na burzách od súkromných osôb.“

Laura Pacherová je v&nbsp;archíve reštaurátorkou. Myslel som si, že jej dielňa bude plná chemikálií a&nbsp;tajných receptov. Všetko je však oveľa jednoduchšie. „Záleží na tom, v&nbsp;akom stave sa k&nbsp;nám písomnosti dostanú. Najprv ich okúpeme vo vodnom roztoku marseillského mydla. To je najkvalitnejšie mydlo. Po ňom dokument ešte vykúpeme v&nbsp;neutralizačnom roztoku. Chýbajúce časti pergamenu dolejeme papierovinou a&nbsp;knihu opäť zošijeme, zalepíme glejovinou a&nbsp;pustíme sa do nových dosiek,“ vysvetľuje Laura Pacherová.

„Zvyšné fragmenty z&nbsp;prebalov putujú z&nbsp;reštaurátorskej dielne ku kolegom, ktorí ich zdigitalizujú a&nbsp;vytvoria podľa nich čo najvernejší nový prebal. Ja naň potom prilepím fragmenty, ktoré zostali z&nbsp;pôvodného kusa. Samozrejme, všetky musím takisto najprv vyčistiť. Snažíme sa robiť všetko tak, ako to robili v&nbsp;minulosti. Na jednej štandardnej knihe pracujeme približne tri mesiace.“