Jaroslav Slašťan

Nie všetky slovenské obce majú jedinečné názvy. Existujú obce, ktorých názvy sú rovnaké. Z&nbsp;2&nbsp;927 vidieckych obcí, miest a&nbsp;mestských častí u&nbsp;nás nájdete až 205 takých, ktoré nemajú jedinečný názov a&nbsp;delia si ho s&nbsp;inou, či dokonca viacerými obcami. V&nbsp;zozname obcí Slovenska sú zaevidované až tri obce s&nbsp;názvom Lúčky. Jedna sa nachádza v&nbsp;okrese Ružomberok, druhú nájdete v&nbsp;Michalovskom okrese a&nbsp;tretia, tá, ktorú vám dnes predstavíme, leží v&nbsp;okrese Žiar nad Hronom.

Priznám sa hneď v&nbsp;úvode. Len málo miest na tomto svete mi prirástlo k&nbsp;srdcu tak ako táto nenápadná dedinka. Poznám ju od detstva, trávil som tu prázdniny, hrával futbal, liezol na čerešne, ktoré lemujú cestu do obce, prežíval som tu prvé detské lásky a&nbsp;neskôr aj tie veľké skutočné. Dodnes tu mám spolužiakov a&nbsp;mnohých skvelých priateľov. Pred rokmi som práve tu počas svojich expedícií fotil medvede a&nbsp;plaché rysy, neskôr v&nbsp;rámci ekologického výskumu mapoval vzácne biotopy, rastliny i&nbsp;zvieratá.

Poznám tunajších ľudí, chatárov i&nbsp;komunitu, ktorá sa v&nbsp;miestnej Oáze stretáva. Jednoducho to tu mám rád, cítim sa tu ako doma. Prvý názov obce bol Willa sancti Joannes (dedina svätého Jána). Písomne je prvý raz uvedená v&nbsp;roku 1429, keď vtedajší panovník Žigmund Luxemburský dal do zálohy mestu Kremnica štyri okolité obce, ktoré dovtedy patrili kráľovskej komore, a&nbsp;to Willa sancti Michaelis (Kunešov), Willa Sclavorum (Horná Ves), Schwabendorf (Dolná Ves) a&nbsp;Willa sancti Joannes (Lúčky). Požičal si od mesta Kremnica viac ako 17-tisíc zlatých dukátov a&nbsp;ako zálohu ponúkol práve tieto štyri obce.

Z&nbsp;poddanského zväzku mesta boli uvoľnené až v&nbsp;roku 1848, dovtedy musela každá rodina žijúca v&nbsp;týchto obciach odpracovať každoročne 12 dní bezplatne v&nbsp;prospech mesta. Prvými obyvateľmi boli baníci z&nbsp;nemecky hovoriacich krajín. Osídlenie stredného Slovenska nemeckými kolonistami podnietili uhorskí králi, aby rozvíjali ťažbu nerastného bohatstva. V&nbsp;Slovenskom stredohorí, kde sa vplyvom treťohornej vulkanickej činnosti vytvorili ložiská drahých kovov, boli v&nbsp;13. až 14. storočí založené banské mestá.

Neskôr sa v&nbsp;písomnostiach obec spomína ako Hannushaw, Hannshey, Lúčka (1808) a&nbsp;nakoniec od roku 1920 ako Lúčky. Podľa odhadov v&nbsp;nej v&nbsp;roku 1450 žilo okolo 600 obyvateľov, z&nbsp;toho asi 230 baníkov. Neskôr sa miestni obyvatelia živili nielen baníctvom, ale aj poľnohospodárstvom a&nbsp;čipkárstvom. V&nbsp;roku 1893 tu bola založená Štátna čipkárska dielňa, ktorej budova sa zachovala dodnes a&nbsp;je vyhlásená za kultúrnu pamiatku. Čipky sa tu paličkovali až do konca druhej svetovej vojny, keď bolo nemecké obyvateľstvo vysídlené a&nbsp;z&nbsp;pôvodných obyvateľov zostalo v&nbsp;obci asi 5 percent.

Prvá písomná zmienka: 1429
&nbsp;
Lokalizácia: Banskobystrický kraj, okres Žiar nad Hronom, orografický celok Kremnické vrchy
&nbsp;
Počet obyvateľov: 191
&nbsp;
Počet obyvateľov nad 15 rokov: 168
&nbsp;
Počet obyvateľov do 15 rokov: 23
&nbsp;
Vývoj nezamestnanosti v okrese:
<ul>
<li>2013 – 14,61 %;</li>
<li>2014 – 13,34 %;</li>
<li>2015 – 10,86 %;</li>
<li>2016 – 8,6 %;</li>
<li>2017 – 5,66 %;</li>
<li>2018 – 4,24 %;</li>
<li>2019 (november) – 4,22 %</li>
</ul>

Lúčky

Malej obci ukrytej v&nbsp;Kremnických vrchoch šéfuje Vladimír Závadský (43). Na stoličke starostu je prvé volebné obdobie, ale vo veciach má jasno.

„Jednou z&nbsp;mojich priorít je vybudovanie infraštruktúry a&nbsp;vodovodu, ktorý už bol v&nbsp;minulosti riešený, ale nedoriešený. Dotiahnutý je asi kilometer nad dedinu. A, samozrejme, na rade budú ďalšie projekty. Predpokladám, že po doriešení týchto nedostatkov o&nbsp;život v&nbsp;našej obci prejavia záujem aj mladé rodiny. So stavebnými pozemkami v&nbsp;obci nie je problém, aj keď sú väčšinou v&nbsp;súkromnom vlastníctve. Niekoľko domov je tu aj dnes na predaj, vďaka svojej polohe a&nbsp;krásnej prírode sme zaujímavou lokalitou aj pre chatárov.“

Ako jednu z&nbsp;nevýhod tejto krásnej obce vidí menší počet obyvateľov. „Na výšku podielových daní pre obec má vplyv niekoľko faktorov, medzi nimi aj počet obyvateľov s&nbsp;trvalým pobytom v&nbsp;obci. Dnes hospodárime s&nbsp;rozpočtom okolo 50-tisíc eur a&nbsp;veľmi dobre vieme, čo si dovoliť môžeme a&nbsp;čo nie. Som však rád, že ešte tu medzi ľuďmi pretrváva záujem zúčastňovať sa na brigádach a&nbsp;dobrovoľníckej činnosti, ako sú kosenie cintorína či čistenie futbalového ihriska,“ hovorí starosta.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Lúčky mám dodnes zapísané ako pokojnú, tichú a&nbsp;nenápadnú obec. Škandály a&nbsp;tragédie akoby sa jej vyhýbali. Ale nie vždy to tak bolo. Lúčky patrili do Nemcami obývaného regiónu Hauerland, čo je súhrnné nemecké označenie pre oblasť bývalých nemeckých jazykových ostrovov na strednom Slovensku. Počas druhej svetovej vojny, v&nbsp;roku 1944 bola veľká časť domov a&nbsp;hospodárskych objektov zničená a&nbsp;vypálená.

O&nbsp;rok nato bolo všetko nemecké obyvateľstvo nútene vysídlené. Prisťahovali sa sem ľudia nielen z&nbsp;neďalekých miest a&nbsp;obcí, ale aj z&nbsp;rôznych iných oblastí, najmä z&nbsp;Horehronia. Tu našli svoj nový domov. Štefan Filčák (77) sa narodil v&nbsp;Kremnici, no v&nbsp;Lúčkach žije od roku 1945. „Po vojne sme sa sem nasťahovali, v&nbsp;Kremnici bolo mnoho domov zničených požiarom.“ Aj ten ich. Vtedajšie úrady im preto odporučili nasťahovať sa do tejto obce, keďže po vysťahovaní nemeckej menšiny po týchto ľuďoch ostali prázdne domy.

„Neskôr sme sa stali obcou, ktorá bola nariadením určená na zánik. Toto rozhodnutie prinášalo našim občanom mnohé starosti a&nbsp;nepríjemnosti. Nebola tu povolená výstavba a&nbsp;aj akékoľvek stavebné úpravy boli, čo sa týka povolenia a&nbsp;schválenia úradmi, zložité.“

Kostolníčkou v&nbsp;tunajšom Kostole sv. Mikuláša je už 26 rokov Alžbeta Weisová (68). Hovorí, že je rodáčka z&nbsp;Lúčok, narodila sa na dolnom konci, ale manžela si našla v&nbsp;hornej časti obce. „Sme tu šťastní, prednedávnom sme s&nbsp;manželom oslávili 50 rokov spoločného života.“ Pred tromi desaťročiami začala pomáhať predchádzajúcej kostolníčke a&nbsp;po požiadaní kňaza túto liturgickú službu po nej aj prebrala.

„Ľudia si často myslia, že jedinou našou úlohou je otvoriť a&nbsp;zatvoriť kostol. Ale mýlia sa, naša práca je veľmi rôznorodá a&nbsp;zodpovedná. Starám sa o&nbsp;čistotu a&nbsp;údržbu kostola, vykonávam rozličné drobné činnosti spojené s&nbsp;bohoslužbou. Pripravujem veci potrebné na slávenie svätej omše, ako sú rúcha, obetné dary, oltár, sviece a&nbsp;liturgické knihy. Starám sa aj o&nbsp;výzdobu v&nbsp;kostole, dobré ozvučenie a&nbsp;osvetlenie sakrálneho priestoru. Tiež udržiavam v&nbsp;poriadku omšové rúcha, bohoslužobné predmety a&nbsp;sakristiu,“ vymenováva niektoré zo svojich úloh pani Weisová.

Keďže Oázu sv. Filipa, a&nbsp;teda aj samotnú obec často navštevujú nepočujúci, dá sa povedať, že miestna komunita je s&nbsp;nimi spätá. „Často myslím na otca Axelroda, nepočujúceho a&nbsp;nevidiaceho kňaza, ktorý nás viackrát svojou návštevou povzbudil. Je to vzácny človek, narodil sa ako nepočujúci Žid, ale stal sa katolíckym kňazom. Do troch rokov nevedel chodiť, rozprávať začal až ako deväťročný, ale dnes ovláda pätnásť jazykov. Prišiel o&nbsp;zrak, ale nikdy neprestal vidieť. Dnes cestuje po celom svete, aby prinášal nádej ľuďom s&nbsp;postihnutím,“ hovorí kostolníčka.

Cyril Axelrod sa narodil v&nbsp;roku 1942 ako nepočujúci do ortodoxnej židovskej rodiny v&nbsp;Južnej Afrike. V&nbsp;roku 1979 mu diagnostikovali Usherov syndróm. Po niekoľkých rokoch kňazskej služby začal strácať zrak. Kým úplne oslepol, naučil sa niekoľko cudzích jazykov. Je jediným hluchoslepým kňazom na svete. V&nbsp;súčasnosti pôsobí v&nbsp;Spojenom kráľovstve, ale neustále je na cestách, často navštevuje Južnú Afriku, Áziu i&nbsp;Ameriku. Hovorí, že slepotou a&nbsp;hluchotou ho obdaroval Boh a&nbsp;ľudí povzbudzuje, aby boli jednotní, posilňovali sa a&nbsp;pomáhali si navzájom a&nbsp;prinášali pokoj.

Ako dve veže na akejsi pomyselnej obrovskej šachovnici sa v&nbsp;strede obce týčia do neba stavby rímskokatolíckeho a&nbsp;evanjelického kostola. Dominantou obce je ten starší z&nbsp;nich – rímskokatolícky. Kostol svätého Mikuláša je jednoloďová gotická stavba z&nbsp;obdobia okolo roku 1487. Postavili ho na miernej vyvýšenine, možno na mieste staršej stavby niekedy v&nbsp;období od konca 14. storočia po koniec 15.&nbsp;storočia.

Tradične sa síce uvádza rok 1487, niektoré architektonické detaily však naznačujú o&nbsp;niečo starší pôvod. Súčasťou pôvodného zariadenia kostola boli tri gotické oltáre z&nbsp;15. storočia, ktoré boli v&nbsp;rokoch 1911 – 1912 z&nbsp;finančných dôvodov predané do Budapešti. Jeden z&nbsp;nich, oltár sv. Mikuláša, pochádzal z&nbsp;obdobia okolo roku 1476. Išlo o&nbsp;jeden z&nbsp;najhodnotnejších neskorogotických krídlových oltárov, ktoré vznikli v&nbsp;oblasti stredoslovenských banských miest, a&nbsp;vyznačoval sa vysokou kvalitou tabuľových malieb.

Dodnes sa tu zachovala románska krstiteľnica z&nbsp;polovice 13. storočia. Interiér kostola je riešený v&nbsp;duchu neogotiky zo začiatku 20. storočia. Pri reštaurácii bol v&nbsp;tridsiatych rokoch minulého storočia vybudovaný aj chór, ktorý nesú liatinové stĺpiky. V&nbsp;16. a&nbsp;17. storočí patril kostol protestantskej cirkvi, v roku 1708 bol vrátený späť cirkvi rímskokatolíckej. Neďaleko sa nachádza omnoho mladší evanjelický kostol z&nbsp;roku 1823.

Táto pôvodne jednoloďová klasicistická stavba prešla sto rokov po postavení prestavbou, počas ktorej dostala veža dobové tvaroslovie. V&nbsp;súčasnosti s&nbsp;ohľadom na pokles počtu obyvateľov obce, ako aj na skutočnosť, že k&nbsp;evanjelickému vierovyznaniu sa hlási málo tunajších obyvateľov, sa v&nbsp;tomto kostole pravidelne služby božie nekonajú. A&nbsp;tak postupne chátra. Nostalgický pohľad ešte umocňujú snehom zaviate náhrobné kamene evanjelického cintorína nachádzajúceho sa v&nbsp;jeho tesnej blízkosti.

Obec Lúčky je filiálkou kremnickej farnosti sv. Františka z&nbsp;Assisi. Hneď v&nbsp;centre obce, oproti obecnému úradu a&nbsp;Kostolu sv. Mikuláša sa nachádza účelové sociálno-vzdelávacie a&nbsp;rekreačné zariadenie Oáza sv. Filipa, ktorého zriaďovateľom je od roku 1994 Kresťanské centrum nepočujúcich Slovenska. Oáza je určená nielen pre nepočujúcich, ponúka aj rodinné, školské a&nbsp;mimoškolské aktivity a&nbsp;jej priestory sú vhodné na organizovanie duchovných cvičení, škôl v&nbsp;prírode, kurzov, lyžiarskych výcvikov, sústredení, seminárov, duchovných cvičení i&nbsp;rodinných dovoleniek. Záujemcovia sa môžu ubytovať v&nbsp;hlavnej budove alebo v&nbsp;niektorej zo štyroch chát.

K&nbsp;dispozícii je možnosť rezervovať si stravovanie formou polpenzie alebo plnej penzie. Kapacita jednej chaty je 10&nbsp;miest, ktoré sú rozdelené do štyroch izieb, pričom dve izby sú na prízemí a&nbsp;dve na poschodí. V&nbsp;každej chate nájdete toaletu, sprchu a&nbsp;kuchynský kútik. Patrónom projektu je sv. Filip Smaldone, človek, ktorý počas celého svojho života pripravoval nepočujúce a&nbsp;nevidiace siroty na život tým, že zabezpečoval ich výchovu a&nbsp;vzdelávanie.

Zaujímavosťou zariadenia je, že o&nbsp;jeho chod a&nbsp;prevádzku sa starajú nepočujúci dobrovoľníci. Duchovným správcom je kňaz Róbert Colotka, ktorý pre nepočujúcich zabezpečuje sociálne poradenstvo a&nbsp;prevenciu. „Našou službou je duchovné vedenie týchto skupín. Venujeme sa nepočujúcim, používame vhodné a&nbsp;primerané prostriedky pastorácie a&nbsp;formácie, organizujeme kurzy posunkového jazyka a&nbsp;integrované letné tábory pre nepočujúce deti a&nbsp;mládež.

Centrum zahŕňa do svojej starostlivosti ako nepočujúcich, tak aj rodinných príslušníkov nepočujúcich, dobrovoľníkov a&nbsp;všetkých priateľov nepočujúcich. Cieľom je využívať nehnuteľnosti areálu v&nbsp;Lúčkach na ďalší celistvý osobnostný a&nbsp;duchovný rozvoj nepočujúcich rodín a&nbsp;jednotlivcov, od detí po starých rodičov.“

V&nbsp;exteriéri areálu Kresťanského centra nepočujúcich v&nbsp;roku 2012 odhalili za prítomnosti viac ako stovky nepočujúcich, kňazov a&nbsp;zástupcov škôl bustu tohto talianskeho kňaza, ktorý žil v&nbsp;rokoch 1848 – 1923 a&nbsp;vyznačoval sa nielen mimoriadnym sociálnym cítením, ale aj zriadením viacerých sociálno-vzdelávacích inštitúcií.

<h3>Anna Zajaková (65)</h3>
&nbsp;
Lúčky patria svojimi sakrálnymi pamiatkami k&nbsp;výnimočným obciam, okrem dvoch kostolov to dosvedčuje aj neogotická prícestná kaplnka z&nbsp;konca 19. storočia. Obnoviť sa ju podarilo vďaka nadšeniu obyvateľov, ktorí sa nespoliehali na podporu štátu, no do obnovy chátrajúcej kaplnky sa pustili sami. Oceňujem snahu všetkých Lúčanov, ktorí sa na jej rozsiahlu obnovu vyzbierali a&nbsp;našli aj sponzorov. Zozbierali v&nbsp;tom čase viac ako 100-tisíc korún a&nbsp;mnohé práce dokázali urobiť svojpomocne. Rok od jej vysvätenia pribudla do tejto zaujímavej sakrálnej stavby drevená socha Sedembolestnej Panny Márie. Ľudia v&nbsp;obci sú snaživí a&nbsp;chcú, aby tu bolo pekne.
&nbsp;
<h3>Andrea Šingerová (28)</h3>
&nbsp;
Lúčky sú tichá a&nbsp;pokojná obec s&nbsp;krásnym okolím. Materská škola tu nie je, pretože počet obyvateľov je nízky a&nbsp;nenaplnila by sa. Manžel pochádza z&nbsp;Lúčok, presťahovať sem sme sa rozhodli pred 2&nbsp;rokmi a&nbsp;sme tu veľmi spokojní. Užívame si bývanie v&nbsp;dome, ktoré má svoje výhody, ako je veľký dvor, na ktorom deti môžu bezpečne tráviť čas, čisté a&nbsp;pekné okolie a&nbsp;možnosť chovu domácich zvierat.
&nbsp;
<h3>Mária Golianová (73)</h3>
&nbsp;
Žijem tu osem rokov, predtým sme bývali v&nbsp;Kremnici. Život na dedine má svoje výhody, ako aj nevýhody. Za lekármi musíme dochádzať do mesta a&nbsp;autobusové spojenia sú slabšie. Máme tu potraviny, základné veci si tu človek nakúpi. Syn býva vo Zvolene, väčšie nákupy mi nosí on. Ale je tu ticho a&nbsp;príroda tiež pekná.

Na Slovensku sú až tri obce s názvom Lúčky: Ako sa žije pod bielou perinou?

Jaroslav Slašťan

Plus TV

Celoživotná bitka: Peter Petras vdýchol Rainerovej chate život. Z čoho má obavy?

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Výber pre vás

Na Slovensku sú až tri obce s názvom Lúčky: Ako sa žije pod bielou perinou?

Jaroslav Slašťan

Súvisiace články

Stojaté vody sa pohli. Ako sa žije medzi Spišským hradom a Spišskou Kapitulou?

Nemecko Južnej Ameriky: Metropola medzi Andami a Tichým oceánom má čaro a šarm

Zelená vojna: Pre jedných je prioritou hospodárenie, pre druhých ochrana prírody

Plus TV

Celoživotná bitka: Peter Petras vdýchol Rainerovej chate život. Z čoho má obavy?

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Výber pre vás