Vladimír Kampf

Grafik časopisu Život Peter Bugi Mladenov pochádza z&nbsp;bulharskej Sofie. Na Slovensku má dva druhé domovy. Jeden v&nbsp;dedine kúsok od Bratislavy a&nbsp;druhý v&nbsp;mestskej časti Bytče. Jedného krásneho dňa ma spolu s&nbsp;kamarátom Milošom Kremeňom vzali na výlet do dediny vdov. Z&nbsp;Bytče je to do Pšurnovíc smerom na severozápad medzi kopce na skok.

Miestni hovoria, že to je najkrajší kút Bytče a&nbsp;možno aj celého Slovenska. „Máme tu krásne ženy,“ hovorí deväťdesiatpäťročný Milošov otec Štefan Kremeň. „Teraz je to s&nbsp;nimi trochu horšie, ale keď tie naše dievčatá boli mladé... Hm…“ zasníval sa jeden z&nbsp;mála vdovcov medzi vdovami. Štefan Kremeň je v&nbsp;Pšurnoviciach najstarší muž. O&nbsp;rok staršia je vdova Magda, ale tá sa tu nenarodila. Zvyšok obyvateľstva je mladší.

Legendu o&nbsp;tom, kde sa vzalo pomenovanie Pšurnovice, tu nemajú radi. Vraj tu žili pracovití ľudia, ktorých sem ktorýsi z&nbsp;grófskej famílie Turzovcov „vypšúroval“, teda vyhnal za to, že mu neboli po vôli.

Margita Trulíková sa s&nbsp;manželom Dušanom vzali po štyroch rokoch známosti. „Spočiatku sme sa len kamarátili v&nbsp;partii. V&nbsp;dedine nás bolo dvadsaťdva vrstovníkov. Časom sme sa zblížili a&nbsp;vzali. Môj muž bol môj jediný frajer. Prvý a&nbsp;posledný. Už je dvadsať rokov po smrti...“

Bývalá učiteľka s&nbsp;manželom si postavili dom, vychovali syna a&nbsp;dcéru. Po cirkevnom pohrebe otca ju miestni komunistickí papaláši poslali pre to za trest zo strednej školy v&nbsp;Predmieri na základnú školu do Bytče. „Všetko zlé je na niečo dobré. Učila som až do dôchodku. Podnes mám so školou skvelé vzťahy. To je moja odmena za to zlé, čo sa mi prihodilo.“

Najkrajšie roky s&nbsp;Dušanom prišli až na dôchodku. „Dovtedy sme si toho veľa dovoliť nemohli. Peňazí sme nazvyš nemali. Na dovolenke sme boli len párkrát, dalo by sa to zrátať na prstoch jednej ruky. Žiaľ, teraz, keď sme si konečne mohli užívať, už ho niet. Prečo sme dedina vdov? Na to nie je odpoveď. Máme tu aj mladé vdovy.“

Kedysi nebolo zvykom začať sa ľúbiť z&nbsp;večera na ráno a&nbsp;tak isto bez problémov prestať, ako je to dnes. „Brali sme to vážnejšie. Ani som si len nedokázala predstaviť, že by som od neho odišla a&nbsp;išla za druhým. A&nbsp;neviem si to predstaviť, ani keď už tu nie je. Boli chvíle, keď sme sa poriadne pohádali. Veď manželstvo bez hádok hádam ani neexistuje. Prv sa viac odpúšťalo ako teraz a&nbsp;vedeli sme sa dohodnúť. Nerozvádzali sme sa pre každú hlúposť ako teraz.“

V&nbsp;Pšurnoviciach bývalo do korony každý rok v&nbsp;apríli stretnutie osamelých. „Narátali sme do sto vdov. Vdovci boli možno piati. Na tancovačnke sme ich skoro utancovali k&nbsp;smrti.“

Dedinu by nemenila za mesto ani za svet. Blažena Čebeková bola vydatá za Jožka päťdesiat rokov. „Oslávili sme to v&nbsp;apríli a&nbsp;júli mi zomrel,“ tlačia sa jej slzy do očí. „Rok pred smrťou ma mal najradšej. Asi cítil, že ide jeho koniec.“

Blažena s&nbsp;Jožkom majú syna a&nbsp;tri dcéry. „Snažili sme sa, ako sme mohli. Dnes páry spolu žijú aj niekoľko rokov a&nbsp;nevydrží im to. Rozídu sa. S&nbsp;manželom sme sa dali dokopy, keď sme mali šestnásť a&nbsp;vzali sme sa, keď sme mali dvadsaťdva. Vydržali sme spolu. Keď sme sa raz do seba zamilovali, tak to bolo navždy. Možno to bolo tým, že sme veľa vecí nevedeli. Trebárs o&nbsp;sexe sme nehovorili ako dnes. My sme z&nbsp;neho mali viac obavu.“ Dnes je svet voľnejší. „Boli sme bojazliví. Aj keď sme už spolu chodili, nedovolili by sme si bozkávať sa hocikde na ulici.“

Zo skromných pomerov vzišli, skromne žili. „Chlapi stavali domy a&nbsp;navzájom si pomáhali. Len tak, nezištne. Každý jeden postavil dom. Najkrajšie obdobie bolo, keď sme sa do seba čerstvo zamilovali. Odišiel na dva roky na vojenčinu a&nbsp;ja som sa bála, že sa vráti a&nbsp;nevezme si ma.“ Boli chvíle, keď prišli konflikty. „Hádam aj päťkrát sme sa išli rozvádzať. V&nbsp;sobotu sme vypisovali žiadosti a&nbsp;v&nbsp;nedeľu sme ich vyhadzovali.“

Vraj to nebolo tak dávno, keď sa ešte chodilo za dievčatami na vohľady. Myslel som si, že vohľady sú len také nevinné obzeranie, ale Štefan Kremeň ma vyviedol z&nbsp;omylu. „To sa mládenec prišiel vyspať k&nbsp;frajerke. Zostal do rána a&nbsp;ráno išiel do roboty. Odísť musel po tme, aby ho ľudia nevideli.“

Koľko takýchto vohľadov opáčil jeden mladík, bolo individuálne, podľa nátury a&nbsp;spokojnosti. „Raz sa jeden pred kostolom dohodol, že príde na prespačku a&nbsp;o&nbsp;nejaký čas mali svadbu. Niektorým sa to takto na prvý raz nepodarilo a&nbsp;boli aj takí, ktorí chceli o&nbsp;ženách vedieť viac.“

Štefan hovorí tajnostkársky, že nemal času na vohľady. „Bol som zamestnaný. Manželku Antóniu som si našiel v&nbsp;krčme. Bola krčmárova dcéra, o&nbsp;sedem rokov mladšia ako ja. Chodieval som na pivo. Robotu som mal dobrú v&nbsp;Banskej Bystrici a&nbsp;domov som chodieval na víkend raz za mesiac. Mal som jedenásť rovesníkov a&nbsp;bol som spomedzi nich najfešnejší. To ju zaujalo. Hrávala šach a&nbsp;ja som sa ho naučil kvôli nej. Vždy ma volala dozadu zahrať si. Kto prehral, platil malú čokoládku. V&nbsp;šachu bola dobrá, ale v&nbsp;dáme ešte lepšia. Rád som prehrával, aby som s&nbsp;ňou mohol byť a&nbsp;mohol jej kupovať čokoládky,“ spomína.

„Za pol storočie sa to u&nbsp;nás veľmi zmenilo. Bývali tu salaše, nebola elektrina, bola tu len konská cesta na zvážanie dreva do mesta a&nbsp;chudoba. Každý musel mať aspoň nejaké políčko, aby prežil. Preto tu máme pracovitých ľudí a&nbsp;na nezamestnanosť sa nikto nesťažuje. Keď prišli televízory, mal ho len málokto. Chodilo sa naň k&nbsp;tým, ktorí ho mali. Zato sme mali viac času na inú zábavu,“ smeje sa Štefan. „Nesťažovali sme si.“

Prišiel čas na pšurnovický divinový guláš. Peter Sakala je poľovník a&nbsp;bývalý bytčiansky poslanec za Pšurnovice. „História hovorí, že naša obec vznikla v&nbsp;roku 1525. Sme v&nbsp;nepriebežnej doline. Darilo sa tu obiliu, trebárs pšúru, čo je pšenica. Ale, možno sem pšúrovali – vyháňali nepohodlných ľudí z&nbsp;mesta. Ako to bolo s&nbsp;názvom dediny presne už dnes nikto nevie,“ hovorí.

S&nbsp;Pšurnovicami sú spojené aj strašidelné legendy o&nbsp;tom, ako sa kdesi v&nbsp;prepadlisku stratil koč aj s&nbsp;panstvom a&nbsp;kdesi za dedinou vyčíňali víly, ktoré utancovali k&nbsp;smrti každého, kto šiel okolo. Mory chodievali po chalupách a&nbsp;mordovali mládencov. Ktovie, čo je na tom pravdy? „Môj otec zažil moru, ale nemohol nikomu prezradiť, kto to bol, pretože by bolo do roka po ňom. Bol ticho a&nbsp;dožil sa deväťdesiatky.“

V&nbsp;súčasnosti žije v&nbsp;mestskej časti nie viac ako deväťsto ľudí. Obec nie je samostatná od roku 1971. Je jednou z&nbsp;prímestských častí Bytče. Peter bol poslancom tri volebné obdobia. Podieľal sa na vyasfaltovaní ulíc, zrekonštrovaní kostola, oprave kultúrneho domu, prístavbe škôlky, čiastočnej regulácii potoka, dotiahli plyn. Najstaršou funkčnou organizáciou sú hasiči. „Ľudia sa snažia spoločensky žiť, aj keď je doba zlá. Našťastie sa nám začali vracať mladí. Máme tu pokoj, lebo cez našu dedinu už cesta ďalej nevedie.“

V&nbsp;Pšurnoviciach majú jeden netradičný zvyk. „Na Štefana ráno chodia po dedine kupci, slobodní mládenci, ktorí si kupujú dievčatá od rodičov. Robia pri tom rachot zvoncami. Musia prísť do každej chalupy, aj do tej v&nbsp;ktorej žiadne dievky na vydaj nemajú. Keby k&nbsp;niekomu neprišli, urazil by sa, že či je on horší. Kedysi nás zastavovali policajti, že čo sa to deje, lebo také niečo nikdy nevideli.“

Bugimu hovoria v&nbsp;Pšurnoviciach Peško. Je to o&nbsp;kus milšie ako Bugi. „Hovoril som ti, že tu je nielen kraj pekný, ale žijú tu aj pekní, srdeční ľudia,“ zakýval hlavou, utrel si ústa od skvelého gulášu a&nbsp;odpil si z&nbsp;pohára vína.

„Raz som sem priviedol svoju babičku z&nbsp;Bulharska. Zo žartu sme v&nbsp;krčme po ceste museli zaplatiť clo. Najprv sme kúpili občerstvenie my chlapom, potom chlapi nám. Všetci sme sa vyobjímali. Babka mala vtedy deväťdesiat a&nbsp;nevedela si vynachváliť tento obyčaj. Chlapi vyvaľovali oči, keď do seba po sebe lupla dve borovičky a&nbsp;spláchla ich pivom.“

Na Slovensku sme našli dedinu vdov: Ženy tam milujú až za hrob

Vladimír Kampf

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás

Na Slovensku sme našli dedinu vdov: Ženy tam milujú až za hrob

Vladimír Kampf

Súvisiace články

Piešťanská Arta vás zaujme už na prvý pohľad: Čo ponúka návštevníkom?

Komiksové sestry: Ivka a Zuzka sa narodili tesne po sebe, spoločne robia dieru do sveta

Hanbíme sa za históriu? Správca Matice slovenskej prehovoril o útokoch: Nepríjemné kauzy

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás