Vladimír Kampf

Z centra Viedne do centra Bratislavy je to len vyše 70 kilometrov. Slovenkám, ktoré sa do Viedne prisťahovali, chýba najmä rodina a&nbsp;tak trochu aj slovenská nátura. Originálni Viedenčania sú údajne mimoriadne distingvovaní a&nbsp;precízni s&nbsp;presne stanoveným programom. To spontánnejší Slováci často nezvládajú. Vo Viedni pôsobia desiatky rôznych slovenských a&nbsp;česko-slovenských spolkov a&nbsp;kultúrnych zväzov.

Monika Caudr prišla do Viedne z&nbsp;košickej mestskej časti Lorinčík. Bolo to pred 23 rokmi a&nbsp;vraj to bolo dobrodružstvo. „Mám širokú škálu záujmov. Vždy som sa niekde organizovala, niečo som robila. Do centra Košíc sme to nemali ďaleko a&nbsp;pritom sme boli na dedine. Odmala som hľadala, kde by som čo mohla robiť. Začala som hrať v&nbsp;kostole, chodila som na hudobnú školu… V&nbsp;dedine máme slávne ochotnícke divadlo Lorinčík, ktoré oslávilo už 75. výročie. Väčšinou sme hrali klasické slovenské hry. Súčasťou divadla som bola jedenásť rokov, čo mi dalo veľmi dobrý základ do ďalších aktivít,“ spomína. Monika mala detský sen byť lekárkou. Nepodarilo sa. Napriek tomu, že prijímacie skúšky urobila, nebolo dosť miest. „Osud ma zavial na teológiu. Gréckokatolícka bohoslovecká fakulta v&nbsp;Prešove vtedy dala po prvý raz možnosť študovať laikom a&nbsp;ženám. Skončila som s&nbsp;vyznamenaním ako magisterka teológie. Páčilo sa mi, ako sme počas štúdia veci rozoberali do hĺbky.“

Po škole učila náboženstvo v&nbsp;Šaci pri Košiciach. „V&nbsp;triede sme mali veľa Rómov. Obdivovala som ich temperament. Založila som s&nbsp;nimi hudobnú skupinu, v&nbsp;ktorej som spievala. Vystupovali sme aj vo väznici. Boli to krásne zážitky. Počas učenia som mala možnosť rozšíriť si filozofické vedomosti v&nbsp;Spišskej Kapitule, kde prednášali profesori z&nbsp;Krakova. Dva roky sme chodili na levočskú horu ja, jedna rehoľná sestra a&nbsp;tridsiati kňazi. Veľa sme sa naučili vrátane poľštiny.“ Keď sa jej skončila učiteľská zmluva, ocitla sa na úrade práce. „Jedného letného večera mi zavolala kamarátka, či by som nešla do Rakúska, kde v&nbsp;rodine opatrovala deti. Vedela o&nbsp;ďalšej rodine, kde potrebovali opatrovateľku. Vedeli po anglicky a&nbsp;trochu aj po slovensky. Nebohá mama ma povzbudila, aby som skúsila. Na rozmyslenie som mala len noc. Ráno nám išiel vlak.“

Po dvoch mesiacoch stretla budúceho manžela. „Bol kamarát môjho zamestnávateľa. Všim­la som si jeho pohľady. Pozval ma do letného cisárskeho sídla. Nemyslela som si, že by z&nbsp;toho mohlo niečo byť, ale on už na naše prvé rande prišiel s&nbsp;nemecko-slovenským slovníkom. Po slovensky nevie dodnes, ale keď ma balil, snažil sa,“ smeje sa. Keď jej prišla ponuka prednášať na škole v&nbsp;Ružomberku, neváhala. „Náš vzťah s&nbsp;Helmutom dozrieval na diaľku. Mali sme krásnu slovenskú svadbu s&nbsp;cimbalovkou a&nbsp;krojmi. Do Ružomberka som dochádzala z&nbsp;Viedne až do ôsmeho mesiaca tehotenstva. Dnes máme dve deti.“

Monika zostala doma ako pani domáca, čo jej povahe ani trochu nevyhovovalo. „Nenudila som sa, ale niečo mi chýbalo. Hľadala som niekoho, s&nbsp;kým by som sa mohla porozprávať. V&nbsp;tom čase som zistila, že nie každý, kto rozpráva po slovensky, je dobrák od kosti. V&nbsp;jednom obchodnom dome som raz začula češtinu. Hneď som sa s&nbsp;tou paňou dala do reči. Pozvala ma na kávu. S&nbsp;Martinou sme kamarátky dodnes. Aj ona je akčný typ. Zaviedla ma na stretnutia našich krajanov. Vo Viedni sme v&nbsp;mnohom Česi a&nbsp;Slováci spolu.“

VIAC FOTIEK K ČLÁNKU SI POZRITE V NAŠEJ GALÉRII...

Martina ju inšpirovala folklórnym súborom pre deti, ktorý založila. „Pomáhala som jej s&nbsp;organizáciou a&nbsp;napadlo mi, že predsa aj dospelí by si radi zatancovali. Keď počujem ľudovú hudbu, hneď mi zimomriavky naskakujú. Založili sme skupinu pre dospelých. Začali sme chodiť na rôzne krajanské stretnutia. Podarilo sa nám vystupovať aj pre rakúskeho prezidenta.“ Kroje si vymysleli, pretože zastúpenie v&nbsp;súbore je od Ašu až po Čiernu nad Tisou. Svoj vymyslený volajú marjánkovský. „Lebo sa voláme Marjánka. Máme výšivku, ktorá nás charakterizuje, a&nbsp;modrotlačové sukne. Máme veľkú cimbalovú muziku a&nbsp;skvelých umelcov, napríklad prvého huslistu viedenského symfonického orchestra.“ Monika Caudr sa nakoniec dostala do vysielania verejnoprávneho rozhlasu a&nbsp;televízie ORF pre národnostné menšiny. „V&nbsp;televízii som sa našla. Dokonca som kedysi prešla prvým výberovým kolom televízie Markíza. Druhé kolo už pre mňa nebolo, asi preto, že som nebola blondína,“ smeje sa.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Michala Babčanová si vo Viedni užíva kariéru mladej módnej návrhárky. Vraj o&nbsp;nej ešte budeme počuť. Prišla z&nbsp;Púchova. „Chodila som na odevný odbor na Škole umeleckého priemyslu v&nbsp;Trenčíne. Po nej som strávila rok v&nbsp;Anglicku a&nbsp;potom v&nbsp;Trnave. Dlho som robila čašníčku, až kým som si jedného dňa nepovedala dosť, že musím robiť niečo čo mi bude vyhovovať a&nbsp;v&nbsp;čom budem spokojná. Vo Viedni som mala kamarátku, tak som prišla sem,“ spomína.

Na Slovensku ju to nebavilo. „Že nebudem žiť na Slovensku, som vedela, už keď som mala pätnásť. Pýtate sa prečo? Vy tam nežijete? Mňa hlavne nebaví, ako sa tam tvorí móda. Kto chce v&nbsp;móde uspieť, musí najprv za­ujať nejako inak, trebárs v&nbsp;šoubiz­nise. Najprv si robia slávu a&nbsp;potom robia módu. Slovenská smotánka má iné priority. Inak vo Viedni to nie je oveľa iné, ale to som vtedy nevedela. Rakúsko nie je žiadna módna veľmoc, ani to som nevedela,“ hovorí so širokým úsmevom. Napriek tomu by Viedeň nemenila za nič na svete. Predsa len je najlepšia na život. „So šitím je to tu ťažké. Živnosť nedostane len tak hocikto ako u&nbsp;nás. Tu si remeslo strážia. Najprv treba dokázať, že niečo viete. Je tu veľa krajčírov z&nbsp;celého sveta. Ja som desať rokov nešila, ale pracovala som po baroch.“

Aj tu Michala spočiatku robila čašníčku. Vraj je to dobrá cesta, ako sa naučiť jazyk. K&nbsp;tomu každý deň doma šila. Cez úrad práce sa uchádzala o&nbsp;zamestnanie. Napísala 35 žiadostí, ale nikto jej neodpovedal, iba jedna z&nbsp;najznámejších dizajnérok v&nbsp;Rakúsku Michaela Maya. „Bola milá a&nbsp;veľmi ma podporovala. Napísala mi skvelé hodnotenie a&nbsp;mala som dvere otvorené aj k&nbsp;iným. Bolo to šťastie. Mala som priateľa a&nbsp;ten mal známu, cez ktorú som sa dostala k&nbsp;ďalšej módnej návrhárke. Vzala ma ako krajčírku. Za štyri roky u&nbsp;nej som sa veľa naučila. Robili sme výklady pre Swarovského. Cez kovid som si sama doma začala šiť vlastné kolekcie, konfekciu a&nbsp;budovať vlastnú značku Miché couture. Keď bolo po pandémii, začala som chodiť na prehliadky a&nbsp;zrazu som sa dostala aj na Vienna Fashion Week.“

Bol to šialený stres. „Miery modeliek som dostala až tri dni pred akciou. Prešívala som narýchlo ešte tri hodiny pred prehliadkou. To bol chaos. Okrem toho je módny svet napchatý závisťou a&nbsp;všelijakými ohováraniami aj podrazmi. Pády sú samozrejmosťou. Treba vytrvať a&nbsp;nedať sa.“ Michala by raz chcela mať vo Viedni butik s&nbsp;vlastnými kolekciami. Pre šikovných tam vraj ešte miesto je. „Mám tu veľa dobrých kamarátov a&nbsp;nič mi tu nechýba, len rodina. Som tu desať rokov a&nbsp;viem, že doma som práve tu. V&nbsp;iných európskych mestách rozmýšľam, či by som v&nbsp;nich mohla žiť, ale nie. Keď sa mi zachce, za hodinku môžem zmeniť priestor. Na Slovensko chodím nakupovať tovar na šitie, pretože v&nbsp;Rakúsku je predražený. Bývanie je tu lacnejšie. Potraviny sú mnohé lacnejšie, ale služby zasa strašne drahé. Oplatí sa to kombinovať.“

Viedenský príbeh Ingrid Fuxovej sa začína príbehom jej mamy Edit Weithovej. Zvyčajne to vraj býva opačne, najprv príde dcéra a&nbsp;potom si dovedie mamu. Edit sa do Viedne dostala krátko po Nežnej revolúcii v&nbsp;roku 1989. Mala na to hneď niekoľko dôvodov. Rodená Banskobystričanka vyrastala v&nbsp;Bratislave. Vo Viedni mala korene z&nbsp;maminej strany. Keď sa vydala za prvého manžela, opäť sa dostala do Banskej Bystrice. „Môj otec Ľubomír Mistrík bol úžasný človek, do ktorého sa nedalo nezamilovať. Manželstvo mojich rodičov netrvalo dlho, pretože sa do neho zamilovali viaceré. Moja mama ho milovala stále, aj keď už boli rozvedení,“ spomína dcéra Ingrid. Edit si časom našla druhého manžela vo Viedni. Pravého Viedenčana. Ingrid prišla tri roky po mame. „Bola som v&nbsp;tom čase na materskej dovolenke. V&nbsp;porevolučnom čase sme boli všetci ohúrení Západom. Robili sme si ilúzie. Keď som sem prišla natrvalo s&nbsp;tromi deťmi, nemala som to jednoduché.“

Mala veľkú výhodu, že im mama pomohla a&nbsp;vytvárala im zázemie. „Chcela pracovať, ale jej druhému manželovi sa to nepáčilo. Nakoniec dosiahla svoje, ale prácu si hľadala ťažko. Na Slovensku pracovala v&nbsp;kultúre a&nbsp;osobne poznala všetkých najznámejších umelcov. Spočiatku tu využila svoju druhú kvalifikáciu a&nbsp;začala sa starať o&nbsp;deti v&nbsp;materskej škole. To bolo pre mňa skvelé, pretože som svoje deti v&nbsp;tom čase potrebovala dostať do škôlky.“ Ingrid si najprv našla prácu v&nbsp;Slovenskom inštitúte pri Veľvyslanectve Slovenskej republiky vo Viedni, neskôr sa preškolila a&nbsp;skúšala iné zamestnania, kým si ju nenašla tradičná&nbsp; rakúska potravinárska firma, ktorá od roku 1884 vyrába slad.

„Je to najväčšia sladovňa v&nbsp;Rakúsku, ktorá vyrába aj pekárenské a&nbsp;cukrárenské výrobky. Starala som sa o&nbsp;sesterské firmy na Slovensku, v&nbsp;Česku, Maďarsku a&nbsp;Chorvátsku.“ Aj Ingridin druhý manžel je z&nbsp;Viedne. „O&nbsp;Viedenčanoch sa v&nbsp;Rakúsku hovorí, že na všetko frflú. Ale poriadne. Vždy si nejaký dôvod nájdu. Lenže oni si pofrflú, ale do konfliktu nejdú. Sú pacifisti, ktorí si to s&nbsp;nikým nechcú rozhádzať.“ Ingrid Viedeň miluje. „Samozrejme, že Slovensko je moja srdcová záležitosť, ale Viedeň mi prirástla k&nbsp;srdcu. Cítim sa tu skvele isto aj preto, že tu mám rodinu. Mám tu mamu, muža, deti a&nbsp;kopu dobrých priateľov. Aj náš spolok ponúka veľa možností a&nbsp;človek sa v&nbsp;ňom cíti k&nbsp;ľuďom bližšie. Nič mi tu nechýba, len tá rodina, ktorá je na Slovensku, ale na to je ľahká pomoc. Nie je to ďaleko.“

Mama Edit si veľmi rýchlo po príchode našla Rakúsko-slovenský kultúrny spolok a&nbsp;ako znalkyňa slovenskej kultúry sa hneď ponúkla. Začalo sa to mikulášskym večierkom a&nbsp;vzápätí do Viedne zavolala to najlepšie zo Slovenska. „Dvorský, Babjak, Michalica, Huba, Vášáryová, Lehotský, Hammel, Dočolomanský, Turzonovová, Grigorov, Kuric, Feldek, Filan… Všetci sú moji kamaráti, ktorí radi prišli. Snažila som sa prepojiť aj rakúsku a&nbsp;slovenskú kultúru. Zorganizovali sme väčšie podujatia s&nbsp;rakúskymi hviezdami, ktoré už boli svetovými. Chcela som, aby špičkoví rakúski umelci videli, akých majú na Slovensku fantastických kolegov a&nbsp;susedov. Boli prekvapení. Veď vinou železnej opony sme boli dlho oddelení,“ spomína Edit.

„Vo Viedni mi chýba iba kus Banskej Bystrice,“ smeje sa. „Zvykla som si tu. Teší ma kultúrna pestrosť a&nbsp;mnohotvárnosť, ktorú si užívam.“ Edit dotiahla k&nbsp;spolkovému životu dcéru Ingrid. Brávala ju na kultúrne podujatia a&nbsp;nepýtala sa jej, či sa chce zapojiť. Jednoducho priložila ruku k&nbsp;dielu prirodzene. Časom preberala rôzne vážnejšie úlohy. Zostalo to v&nbsp;rodine. „Ja som túto prácu robila šesťdesiat rokov, nič iné neviem,“ hovorí Edit, kým dcéra Ingrid so širokým úsmevom hovorí, že mama im do toho stále frfle – ako pravá Viedenčanka...

V&nbsp;posledný januárový deň si Slováci vo Viedni užili divadelné predstavenie Krvavé peniaze v&nbsp;divadelnej sále Školy Komenský a&nbsp;v&nbsp;ňom štvoricu hercov Helenu Krajčiovú, Ľuboša Kostelného, Kristínu Greppelovú a&nbsp;Ráchel Šoltésovú. Producentka Zuzana Buchlovičová z&nbsp;divadla Musa teatro síce vo Viedni nebýva, ale občas našim krajanom dovezie divadlo. „Zvyčajne cestujeme po Slovensku a&nbsp;s&nbsp;niektorými predstaveniami do Česka. Do hlavného mesta Rakúska chodíme hrávať našim krajanom,“ hovorí. Medzi slovenským publikom na Slovensku a&nbsp;vo Viedni vraj nie je žiadny výrazný rozdiel. „Nám sa tu dobre hrá. Je to trochu iné v&nbsp;tom, že tu sa na nás viac tešia a&nbsp;organizátori sú skvelí. Divadlo je im vzácnejšie. Porovnala by som to s&nbsp;ľuďmi na slovenskom vidieku, aj tí sa tešia viac. Tým však nechcem povedať, že Viedeň je ako slovenská dedina,“ smeje sa rodená Martinčanka Zuzana.

Veselé povahy v Rakúsku tvrdia, že Bratislava je vlastne Viedeň-východ. Pre ešte veselších Slovákov je zasa Viedeň Bratislava-západ. Hovorí sa tiež, že viedenské letisko Schwechat je najväčšie letisko Slovákov.
Poloha: V nížine na úpätí Viedenského lesa. Mesto volajú aj dunajská metropola.
Prvá písomná zmienka: 881. Mesto sa spomína ako Wienia, teda už je to skoro Wien. Údaj o prvej písomnej zmienke je zvyčajne ďaleko od reality osídlenia a nemá takmer žiadny význam. Veď už v 1. storočí tu bol tábor rímskej légie a civilná osada Vindobona.
Počet obyvateľov: 1,897 milióna (údaj Štatistického úradu Európskych spoločenstiev z roku 2019)
Priemerná nezamestnanosť v Rakúsku: Približne 4 % (Rakúsko na výpočet nezamestnanosti používa iné kritériá ako Slovensko a jeho prístup k nezamestnaným a k zamestnanosti je podstatne ústretovejší.)

Slovenky v najlepšom meste na život na svete: Čím ich zlákala VIEDEŇ a čo im chýba?

Vladimír Kampf

Plus TV

Celoživotná bitka: Peter Petras vdýchol Rainerovej chate život. Z čoho má obavy?

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Výber pre vás

Slovenky v najlepšom meste na život na svete: Čím ich zlákala VIEDEŇ a čo im chýba?

Vladimír Kampf

Súvisiace články

Žena elektrikárka: Robí, čo miluje a muži jej kvôli tomu píšu odporné veci! To je sila

V 40-tke dala výpoveď a odišla študovať do Anglicka: Nenapadlo by ju, ako sa jej zmení život!

Po zmenšení žalúdka mala schudnúť pár kg: Desivé FOTO! Zo 100-kilovej ženy je živá mŕtvola

Biskup, ktorý nemlčal: Rudolf Baláž sa nebál pustiť do otvorených konfliktov s vládnou mocou

EXTRÉMNA premena manželov: Pred rokom mali 324 kg a dnes? On je štíhly fešák a ona... WAU!

Plus TV

Celoživotná bitka: Peter Petras vdýchol Rainerovej chate život. Z čoho má obavy?

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Výber pre vás