Víza vybavujem v pakistanskom Péšávare – na jednom z mála miest, kde ich možno získať, a zároveň jedinom, kde ich vydávajú na počkanie. Konzula žiadam o sprievodný list v miestnom jazyku paštčine. Moju otázku podporuje miestny spolusediaci, dohovárajúc konzulovi, že jednotky Talibanu nerozumejú, čo je v pase napísané. Ak vôbec budú rozumieť, čo je pas a na čo slúži. „Nie, zodpovedáte sám za seba. Za vašu bezpečnosť nenesieme žiadnu zodpovednosť!“ znie odpoveď konzula v angličtine počas lepenia víz do môjho pasu.

Sedem rád pred cestou do Afganistanu

Aby sa turista vyhol zbytočným problémom, treba pred cestou do Afganistanu vedieť niekoľko dôležitých vecí.

 

1. Strážte si pas, lebo ak ho stratíte, máte obrovský problém. Momentálne je v krajine veľmi málo zahraničných ambasád.

 

2. Pokiaľ miniete hotovosť alebo vám ju ukradnú, platí to isté. Krajina je pod globálnymi sankciami a môže trvať dlho, kým vám niekto nejaké bankovky pošle.

 

3. Na zranenie radšej ani nepomyslite. Hospitalizácia v Afganistane bude extrémne drahá a z medicínskeho hľadiska zrejme nie príliš efektívna.

 

4. Hoci vás pravdepodobne nikto nezastreli, únosy kvôli výkupnému sú celkom bežné. Preto som nikde nešiel sám a stále sme sa navzájom kontrolovali. Počas mojej návštevy zmizol Mexičan, o ktorom rodina už vyše týždňa nepočula. Stále neviem, či ho vôbec našli.

 

5. Ak nemáte potrebné papiere (niekedy dokonca aj keď ich máte), stále existuje riziko, že vás zadrží Taliban. Dôvod je jednoduchý – väčšina členov jednotiek Talibanu nevie čítať ani písať, nerozumie konceptu cestovania, a tak keď vidia cudzinca a nevedia, čo je zač, zadržia ho na niekoľko dní alebo aj týždňov. Viem o prípadoch, keď zadržaní turisti odmietli jesť a piť, aby urýchlili svoje prepustenie, čo malo často pozitívny efekt.

 

6. Keďže situácia sa obvykle stupňuje pomaly, lepšie je riešiť veci v zárodku. To bol dôvod, prečo som cestoval po krajine s miestnym sprievodcom, ktorý v paštčine vždy vysvetlil, o čo ide, a asi aj vďaka tomu som nemal pri stretnutiach s jednotkami Talibanu žiadne problémy.

 

7. Treba si uvedomiť, že v prípade negatívneho vývoja udalostí, respektíve keby talibanec nebol práve priateľský, nič s tým nespravíte vy ani ambasáda. Preto je v takej situácii najsilnejšou zbraňou proti automatom a bazukám obyčajný úsmev a sprievodca znalý miestnych pomerov.

Nečakaná atrakcia

Na návštevu Afganistanu som sa pripravoval niekoľko mesiacov. Je to čerešnička na torte mojej cesty po Blízkom východe. Napriek tomu mi každá myšlienka na tento výlet poriadne rozbúchala srdce. Taliban prevzal kontrolu nad krajinou a v Afganistane je tak po dlhých rokoch vojny konečne mier. Odpoveď na otázku, či je tam aj bezpečne, som sa vybral zistiť. A, samozrejme, pozrieť si zaujímavé turisticky neznáme miesta.

Na Torkham, teda pozemnú hranicu Pakistanu s Afganistanom, idem skoro ráno. Colník pýta úplatok dvadsať dolárov, no nedostane nič. Povinná vakcinácia a som v Afganistane. Na druhej strane ma už čaká Sami, miestny mladík, ktorého som si vybral ako sprievodcu a prekladateľa. Vybavuje taxík a vyrážame smer Kábul. Cestou sa zastavíme v Džalálábáde, kde zameníme peniaze u miestnych vekslákov. Som atrakcia. Každý ma ťahá za ruku, chce fotku alebo ma len stiahnuť niekam do medziuličiek. Turistu tu dlho nevideli.

Čaro staršieho Paštuna

Ideme sa najesť do miestnej reštaurácie. Majiteľ k nám hneď privedie dvoch synov, nech s nimi aspoň trochu komunikujem po anglicky. S plnými ústami to ide ťažšie, no oni sú zlatí a dobre sa s nimi rozpráva. Nakoniec majiteľ ani nechce peniaze, napriek tomu mu ich dávam. Po ceste do Kábulu míňame dlhé zeleninové polia, plantáže s pomarančmi a iným ovocím. Na poli sa pracuje tradičným udržateľným spôsobom. Nuž, Afganistan má, zdá sa, sebestačnú agrikultúru. Počas cesty prechádzame asi dvadsiatimi kontrolných stanicami Talibanu. Na každej však po zuby ozbrojený bradatý chlapík s M16 na pleci len mávne rukou a nechá nás prejsť. Ako sa neskôr dozvedám, bradatý starý dedko vedľa šoféra je starší Paštun, ktorého cestu si nikto zdržiavať nedovolí. Moja brada hádam k tomuto faktu prispieva tiež.

Za iných okolností treba mať povolenie, a to pre každú oblasť zvlášť. To mi však na konzuláte dať nechceli a vybaviť ho môžem pri troche šťastia až v Kábule, do ktorého je od hranice ešte dlhá cesta. Našťastie nás nikto nezastavil, a tak večer prichádzame do hlavného mesta podľa plánu.

Článok pokračuje na ďalšej strane.