Víza vybavujem v&nbsp;pakistanskom Péšávare – na jednom z&nbsp;mála miest, kde ich možno získať, a&nbsp;zároveň jedinom, kde ich vydávajú na počkanie. Konzula žiadam o&nbsp;sprievodný list v&nbsp;miestnom jazyku paštčine. Moju otázku podporuje miestny spolusediaci, dohovárajúc konzulovi, že jednotky Talibanu nerozumejú, čo je v&nbsp;pase napísané. Ak vôbec budú rozumieť, čo je pas a&nbsp;na čo slúži. „Nie, zodpovedáte sám za seba. Za vašu bezpečnosť nenesieme žiadnu zodpovednosť!“ znie odpoveď konzula v&nbsp;angličtine počas lepenia víz do môjho pasu.

Aby sa turista vyhol zbytočným problémom, treba pred cestou do Afganistanu vedieť niekoľko dôležitých vecí.
&nbsp;
1. Strážte si pas, lebo ak ho stratíte, máte obrovský problém. Momentálne je v&nbsp;krajine veľmi málo zahraničných ambasád.
&nbsp;
2. Pokiaľ miniete hotovosť alebo vám ju ukradnú, platí to isté. Krajina je pod globálnymi sankciami a&nbsp;môže trvať dlho, kým vám niekto nejaké bankovky pošle.
&nbsp;
3. Na zranenie radšej ani nepomyslite. Hospitalizácia v&nbsp;Afganistane bude extrémne drahá a&nbsp;z&nbsp;medicínskeho hľadiska zrejme nie príliš efektívna.
&nbsp;
4. Hoci vás pravdepodobne nikto nezastreli, únosy kvôli výkupnému sú celkom bežné. Preto som nikde nešiel sám a&nbsp;stále sme sa navzájom kontrolovali. Počas mojej návštevy zmizol Mexičan, o&nbsp;ktorom rodina už vyše týždňa nepočula. Stále neviem, či ho vôbec našli.
&nbsp;
5. Ak nemáte potrebné papiere (niekedy dokonca aj keď ich máte), stále existuje riziko, že vás zadrží Taliban. Dôvod je jednoduchý – väčšina členov jednotiek Talibanu nevie čítať ani písať, nerozumie konceptu cestovania, a&nbsp;tak keď vidia cudzinca a&nbsp;nevedia, čo je zač, zadržia ho na niekoľko dní alebo aj týždňov. Viem o&nbsp;prípadoch, keď zadržaní turisti odmietli jesť a&nbsp;piť, aby urýchlili svoje prepustenie, čo malo často pozitívny efekt.
&nbsp;
6. Keďže situácia sa obvykle stupňuje pomaly, lepšie je riešiť veci v&nbsp;zárodku. To bol dôvod, prečo som cestoval po krajine s&nbsp;miestnym sprievodcom, ktorý v&nbsp;paštčine vždy vysvetlil, o&nbsp;čo ide, a&nbsp;asi aj vďaka tomu som nemal pri stretnutiach s&nbsp;jednotkami Talibanu žiadne problémy.
&nbsp;
7. Treba si uvedomiť, že v&nbsp;prípade negatívneho vývoja udalostí, respektíve keby talibanec nebol práve priateľský, nič s&nbsp;tým nespravíte vy ani ambasáda. Preto je v&nbsp;takej situácii najsilnejšou zbraňou proti automatom a&nbsp;bazukám obyčajný úsmev a&nbsp;sprievodca znalý miestnych pomerov.

Sedem rád pred cestou do Afganistanu

Na návštevu Afganistanu som sa pripravoval niekoľko mesiacov. Je to čerešnička na torte mojej cesty po Blízkom východe. Napriek tomu mi každá myšlienka na tento výlet poriadne rozbúchala srdce. Taliban prevzal kontrolu nad krajinou a&nbsp;v&nbsp;Afganistane je tak po dlhých rokoch vojny konečne mier. Odpoveď na otázku, či je tam aj bezpečne, som sa vybral zistiť. A,&nbsp;samozrejme, pozrieť si zaujímavé turisticky neznáme miesta. 

Na Torkham, teda pozemnú hranicu Pakistanu s&nbsp;Afganistanom, idem skoro ráno. Colník pýta úplatok dvadsať dolárov, no nedostane nič. Povinná vakcinácia a&nbsp;som v&nbsp;Afganistane. Na druhej strane ma už čaká Sami, miestny mladík, ktorého som si vybral ako sprievodcu a&nbsp;prekladateľa. Vybavuje taxík a&nbsp;vyrážame smer Kábul. Cestou sa zastavíme v&nbsp;Džalálábáde, kde zameníme peniaze u&nbsp;miestnych vekslákov. Som atrakcia. Každý ma ťahá za ruku, chce fotku alebo ma len stiahnuť niekam do medziuličiek. Turistu tu dlho nevideli.

ĎALŠIE FOTOGRAFIE Z KRAJINY, KDE NENÁJDETE TAKMER ŽIADNYCH TURISTOV, NÁJDETE V GALÉRII

Ideme sa najesť do miestnej reštaurácie. Majiteľ k&nbsp;nám hneď privedie dvoch synov, nech s&nbsp;nimi aspoň trochu komunikujem po anglicky. S&nbsp;plnými ústami to ide ťažšie, no oni sú zlatí a&nbsp;dobre sa s&nbsp;nimi rozpráva. Nakoniec majiteľ ani nechce peniaze, napriek tomu mu ich dávam. Po ceste do Kábulu míňame dlhé zeleninové polia, plantáže s&nbsp;pomarančmi a&nbsp;iným ovocím. Na poli sa pracuje tradičným udržateľným spôsobom. Nuž, Afganistan má, zdá sa, sebestačnú agrikultúru. Počas cesty prechádzame asi dvadsiatimi kontrolných stanicami Talibanu. Na každej však po zuby ozbrojený bradatý chlapík s&nbsp;M16 na pleci len mávne rukou a&nbsp;nechá nás prejsť. Ako sa neskôr dozvedám, bradatý starý dedko vedľa šoféra je starší Paštun, ktorého cestu si nikto zdržiavať nedovolí. Moja brada hádam k&nbsp;tomuto faktu prispieva tiež.

Za iných okolností treba mať povolenie, a&nbsp;to pre každú oblasť zvlášť. To mi však na konzuláte dať nechceli a&nbsp;vybaviť ho môžem pri troche šťastia až v&nbsp;Kábule, do ktorého je od hranice ešte dlhá cesta. Našťastie nás nikto nezastavil, a&nbsp;tak večer prichádzame do hlavného mesta podľa plánu.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Náš hotel je priamo v&nbsp;centre. Cena je príjemná, v&nbsp;izbách je teplo, ba dokonca funguje internet. Rezervujem rovno dve noci a&nbsp;užívam si teplú sprchu. Počas noci niekoľkokrát vypadne elektrina, v&nbsp;podstate zhasne celá ulica, no vraj je to bežné. Ráno ideme vybaviť spásonosné povolenia na ministerstvo kultúry. Hneď tam so mnou nakrúcajú rozhovor, prečo som sa do krajiny rozhodol prísť. Chcú, aby som povedal niečo, čo ďalších cestovateľov presvedčí, aby ma nasledovali, no prvý deň je ešte skoro hodnotiť. Papiere máme vybavené. Píše sa v&nbsp;nich okrem iného niečo v&nbsp;zmysle – toto je turista, neubližovať! Deň sa však ešte len začal, a&nbsp;tak ideme na kopec v&nbsp;centre mesta. Rusko v&nbsp;minulosti do Afganistanu značne investovalo, a&nbsp;tak je infraštruktúra veľmi podobná ruskej, dokonca aj byty sú úplne rovnaké. Aj preto má Afganistan bližšie ku krajinám Strednej Ázie a&nbsp;ďalej od Pakistanu, ktorý je zase bližšie k&nbsp;Indii.

Na kopci veje známa vlajka Talibanu, ktorá má vraj vyše 30 metrov. Zaujímavý je sovietsky bazén umiestnený hneď vedľa nej a&nbsp;neďaleko zanechaná americká vojenská technika v&nbsp;podobe pancierových hummerov prvej generácie. Sú otvorené, dá sa do nich sadnúť. Z&nbsp;kopca je, samozrejme, zaujímavý kruhový výhľad na mesto aj na protiľahlý kopec s&nbsp;farebnými domami pripomínajúci tie v&nbsp;Riu de Janeiro. Aj bezpečnosť bude asi na podobnej úrovni. Ďalej pokračujeme smerom k&nbsp;miestnemu bazáru so spevavými vtákmi.

Po ceste vidím uprostred križovatky policajta opierajúceho sa o&nbsp;protitankovú päsť riadiť dopravu. Omylom natočím aj ozbrojeného talibanca, ktorý za mnou hneď obracia motorku a&nbsp;rozčuľuje sa, prečo ho natáčam. Našťastie to ďalej neeskaluje, asi aj vďaka mase ľudí vôkol nás. Páči sa mi, ako tu chodia ľudia poobliekaní. Všetci sú totiž v&nbsp;tradičných odevoch. Ja tu so svojím európskym oblečením len tak svietim, no Sami zhodnotil, že to nie je až také zlé. Je mimoriadne vhodné dať si ušiť miestny tradičný odev, no na tých pár zimných dní to pre mňa nemalo význam. V&nbsp;zime sú dni krátke, a&nbsp;tak po prechádzke mestom a&nbsp;výdatnej miestnej večeri končíme o&nbsp;šiestej večer v&nbsp;hoteli. 

Skoro ráno odchádzame do provincie Bámján, jednej z&nbsp;najkrajších v&nbsp;Afganistane, z&nbsp;Kábulu relatívne ľahko dostupnej. Jej centrom je rovnomenná dedina, v&nbsp;ktorej sa kedysi nachádzali sochy budhistických mníchov (Taliban ich zbombardoval). Provincia je v&nbsp;podstate náhornou plošinou s&nbsp;nadmorskou výškou takmer tritisíc metrov, takže je tam aj poriadna zima. Prišiel som však pripravený, a&nbsp;tak si sneh a&nbsp;nádherné výhľady na hory maximálne užívam. Cestu lemujú pastieri s&nbsp;početným stádom kôz. Ich tradičné oblečenie v&nbsp;kombinácii s&nbsp;okolitou scenériou je fascinujúce, bohužiaľ, nemám dostatočne kvalitnú techniku na to, aby som to dokonale zachytil. 

Po ceste opäť míňame kontrolné stanice Talibanu. Nie je ich veľa –&nbsp;asi štyri, no keďže vpredu sedím ja a&nbsp;nie bradatý dedko, ako to bolo predtým, na každej nás aj zastavia. Kontrola je však rýchla vďaka všemocným papierom. Jednotky Talibanu sú v&nbsp;celkom dobrej nálade. Žartujú a&nbsp;zaujímajú sa. Viditeľne im odľahne, keď im ukazujem papiere. Keby som ich nemal, asi by som si u&nbsp;nich celkom dlho posedel, tak ako niekoľko turistov predo mnou.

Do dediny Bámján prichádzame poobede. Rýchlo sa ubytujeme a&nbsp;žiadam šoféra, aby nás odviezol ďalej k&nbsp;jazeru. Súhlasí a&nbsp;dokonca vraví, že mu bude potešením, no žiada dosť vysokú sumu. Vidím mu na očiach úprimnosť, tak súhlasím, aj keď spočiatku nerád. Po hodine asfaltová cesta zmizne, šofér podfukuje pneumatiky a&nbsp;ďalej ideme drsným terénom plným snehu a&nbsp;ľadu. Neľutujem ani jediné euro. K&nbsp;jazeru prichádzame asi dve hodiny pred západom slnka. Ideálny čas! Je zima, no aj tak chcem ísť na šliapaciu labuť povoziť sa po jazere. Šofér a&nbsp;Sami krútia hlavou, no moje nadšenie ich presvedčí. Miestny lodník takú návštevu nečakal, ani kľúče od zamknutých labutí nemá, a&nbsp;tak kladku na reťazi rozbíja kameňom –&nbsp;takých zákazníkov si predsa nenechá ujsť! Urobiť repliku známej fotky talibanca s&nbsp;bazukou v&nbsp;ruke sa nám dnes nepodarí, no aj tak sme si plavbu užili.

Po ceste naspäť šofér naťahuje na kolesá reťaze, no aj s&nbsp;nimi sa len tak-tak vyštveráme hore kopcom. Talibanci na svojom veľkom forde také šťastie nemali, a&nbsp;tak behajú okolo auta a&nbsp;snažia sa ho vyslobodiť z&nbsp;priekopy. Vyzerá to celkom vtipne: každý z&nbsp;nich bezradne pobehuje so samopalom na chrbte. Našťastie sa nás nesnažia zastaviť, keď okolo nich prefrčíme. Iné je to o&nbsp;niekoľko kilometrov ďalej, keď sa už za tmy zjaví z&nbsp;ničoho nič na ceste jeden talibanec a&nbsp;požaduje, aby sme ho odviezli k&nbsp;jeho druhom. Je to však takmer desať kilometrov naspäť ťažkým terénom, a&nbsp;tak sa do toho nikomu nechce. Nesnaží sa nás presvedčiť silou a&nbsp;ponuku odviezť ho po našej trase odmieta, tak ho tam nechávame. Večer trávime v&nbsp;miestnom hoteli. Teplo je len dovtedy, kým nedohorí drevo v&nbsp;piecke, no aj tak som sa dobre vyspal. Hádam najlepšie za posledné dva týždne.

Ráno sa ideme pozrieť na budhistické sochy. Sú hneď za dedinou, takže stačí ísť pešo. Do jaskýň a&nbsp;malých chodbičiek v&nbsp;skalách vystúpite po schodoch a&nbsp;z&nbsp;terás je pekný výhľad na dedinu Bámján. Škoda však zbombardovaných sôch. Japonci sa to tu snažili obnoviť, no nateraz je všetko pozastavené. Dokopy sú tu tri budhistické sochy – ženská, mužská a&nbsp;detská. Mužská je najväčšia, detská, pochopiteľne, najmenšia. Po výlete ideme naspäť do dediny pozrieť miestny bazár. Ľudia sú priateľskí. Je tu dokonca hrad, no trochu ďalej od dediny a&nbsp;zamknutý, takže sa tam ani nezberáme a&nbsp;ideme radšej smerom ku Kábulu, aby sme tam stihli dôjsť do večera. Cestu nám však skomplikovala silná snehová búrka. Veľa áut skončilo v&nbsp;priekope vrátane nášho, keď sa šofér snažil vyhnúť čelnej zrážke. Predstava, že by som mal byť v&nbsp;Afganistane hospitalizovaný, chvalabohu, ostala len predstavou, auto sme vytlačili a&nbsp;podvečer prichádzame do Kábulu. Navštívim miestneho holiča a&nbsp;doprajem si zážitkový suvenír. Vyzerá to tak, že sa z&nbsp;Afganistanu dostanem živý, tak nech prídem domov ako človek.

Skoro ráno ideme na pakistanskú ambasádu, keďže mi stále neprišli víza a&nbsp;prakticky sa odtiaľ nemám ako dostať. Do úvahy síce prichádza ešte Uzbekistan, no tam som už bol. Najlepšie je ísť naspäť do Pakistanu, z&nbsp;ktorého mám kúpený let rovno domov. Pakistanská ambasáda však bola pred dvoma týždňami pod útokom, a&nbsp;tak mi napriek tomu, že som už víza zaplatil cez internet, nie sú príliš ochotní tento doklad vydať. Včera v&nbsp;Kábule vybuchol hotel, boli pri tom zranení dvaja Číňania, preto už nechcem pokúšať šťastie a&nbsp;volím krátky, zato poriadne drahý let Kábul – Dubaj. Každopádne odchádzam so zážitkom, ktorý rozhodne stál za to. Dovolenkovou destináciou pre turistov s&nbsp;kufríkom na kolieskach Afganistan asi nebude, no práve teraz, keď je v&nbsp;krajine po dlhých rokoch bojov (aký-taký) mier, je možné pohybovať sa tam prakticky bez obmedzení a&nbsp;navštíviť aj miesta, na ktoré Taliban kedysi nikoho nepustil.