Mária Mišovičová

Schopnosťou písať bola obdarená nielen Emily, ale aj jej dve sestry Charlotte a&nbsp;Anne i&nbsp;brat Branwell. Príbehy všetky tri sestry publikovali pod mužskými menami, ale v&nbsp;pseudonymoch zachovali začiatočné písmená svojho mena. Zo Charlotte bol Currer Bell, z&nbsp;Emily sa stal Ellis Bell a&nbsp;Anne sa podpisovala ako Acton Bell. Sestry sa domnievali, že na ženské autorky sa nazerá s&nbsp;predsudkami, preto skrývali svoje pohlavie. Najmä keď Charlotte a&nbsp;Emily vniesli do anglickej literatúry romány plné vášne, čo bolo v&nbsp;polovici 19. storočia niečo nezvyčajné, a&nbsp;sústredili sa najmä na vnútorný život žien. Obávali sa, že podpísané ako ženy by ťažko našli pre svoje knihy vydavateľa.

Brontëovci sa usadili v&nbsp;malebnej dedinke Haworth na severe Anglicka v&nbsp;roku 1820. To už mali Patrick a&nbsp;Maria šesť detí – päť dcér a&nbsp;jedného syna. Prvá sa narodila Maria, po nej Elizabeth, Char­lotte, Branwell, Emily a&nbsp;ako posledná Anne. Reverend Patrick Brontë pochádzal z&nbsp;Írska z&nbsp;chudobných roľníckych pomerov, a&nbsp;aby mal lepšie kariérne vyhliadky, odišiel študovať teológiu do Cambridgea. Tam si aj pôvodné írske priezvisko Brunty, uvádzané i&nbsp;Prunty, zmenil na Brontë, čo v&nbsp;gréčtine znamená hrom. Patrick pred štúdiom roky pracoval v&nbsp;kováčskej dielni a&nbsp;uvedomoval si dôležitosť vzdelania.

Manželka Maria bola z&nbsp;Corn­wallu z&nbsp;bohatej rodiny Bran­wellovcov, ktorá nebola spokojná, že ich dcéra sa rozhodla pre nemajetného kňaza. Lenže ten muž bez majetku bol obdarený neobyčajným intelektom a&nbsp;za svoje bohatstvo považoval knihy. Na hawortskej fare, kde pôsobil ako doživotný kaplán, mal bohatú knižnicu. Jeho deti tak mali prístup nielen k&nbsp;náboženským textom, ale aj ku klasickým literárnym dielam. Čítali knihy od autorov ako G.&nbsp;G.&nbsp;Byron, J.&nbsp;Milton, W.&nbsp;Scott, Vergílius či Homér, odoberali viaceré časopisy. Na severe Anglicka však boli odrezané od londýnskych literárnych kruhov, preto v&nbsp;rodine organizovali literárne večierky či diskusie pre priateľov a&nbsp;nadšencov literatúry z&nbsp;okolia. Ich iniciátorom býval otec Patrick, fara sa tak jeho zásluhou stala centrom dedinského umeleckého diania.

Podobne ako mnohé iné viktoriánske rodiny, aj Brontëovcov zasiahla tragická strata. Šesť súrodencov mladších než osem rokov prišlo o&nbsp;matku. Maria zomrela na rakovinu. Tento smutný zvrat v&nbsp;rodine sa neskôr odrazil v&nbsp;tvorbe sestier Brontëových. Viaceré hrdinky zobrazovali bez matky alebo ako siroty. Švagrovi prišla na pomoc Mariina sestra Elizabeth Branwellová, ktorá sa ujala vedenia domácnosti a&nbsp;výchovy detí. Tie si po matkinej smrti vytvorili zvláštny imaginárny svet –&nbsp;kráľovstvá Angria, Gondal a&nbsp;Sklené mesto. Vybájený život v&nbsp;nich zasadili do svojich básní a&nbsp;príbehov. Uverejňovali ich vo vlastnom časopise, ten rozmermi 35 krát 61 milimetrov pripomínal miniatúrnu knižočku. Tieto dielka zhotovovali z&nbsp;prázdnych vreciek od cukru, zo zvyškov tapiet či z&nbsp;iných kúskov papiera. Charlotte svojimi príspevkami naplnila šesť z&nbsp;deviatich časopisov, písala hlavne poviedky, Emily sa zamerala skôr na básne, hoci pridala zopár príbehov, Branwell a&nbsp;Anne uprednostnili poéziu. Každé z&nbsp;detí malo výtvarné nadanie, viedli si ilustrované denníky, v&nbsp;ktorých sa prelínala realita s&nbsp;fikciou.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Napriek tomu, že Patrick Brontë mal obmedzené financie, záležalo mu na dobrom vzdelaní detí. Štyri najstaršie dcéry poslal v&nbsp;roku 1824 do dievčenskej internátnej školy v&nbsp;Lancashire. Bola určená pre nemajetné dcéry duchovných, aby sa z&nbsp;nich po jej skončení stali guvernantky. Podmienky, aké ich tam čakali, boli žalostné. Tvrdý režim, zlá hygiena a&nbsp;málo jedla nesľubovali pozitívne zážitky. Skúsenosti zo školy Charlotte premietla do románu Jana Eyrová, zobrazila podľa nich lo­woodsku školu. Pobyt v&nbsp;Lancashire sa pre dve staršie sestry skončil tragicky. Maria a&nbsp;Elizabeth dostali tuberkulózu a&nbsp;zo školy ich poslali domov. Zomreli krátko po sebe v&nbsp;máji a&nbsp;júni 1825, Maria mala jedenásť, Elizabeth desať rokov.

Zdrvený Patrick Brontë odtiaľ okamžite vzal aj Charlotte a&nbsp;Emily a&nbsp;spolu s&nbsp;Branwellom a&nbsp;Anne ich vyučoval na fare. Tento vzdelaný muž s&nbsp;prívetivou povahou sa im snažil spríjemniť smutné obdobie po skone súrodencov, kupoval im knihy i&nbsp;hračky a&nbsp;dovolil, aby sa hrali na vresoviskách za farou. Do dôverne známeho pro­stredia slatín a&nbsp;močarísk Emily neskôr zasadila dej svojho jediného románu Búrlivé výšiny.

Napriek radosti z&nbsp;prítomnosti detí v&nbsp;dome ich otca sužovali obavy, aby si dcéry vedeli na seba zarobiť. Preto Charlotte v&nbsp;roku 1831 poslal na rok študovať za guvernantku do školy v&nbsp;Mirfielde. V&nbsp;tom čase napísala a&nbsp;publikovala prvú novelu Zelený škriatok pod menom Wellesley. Po troch rokoch sa do Mirfieldu vrátila, nastúpila tam ako učiteľka. Jednou zo žiačok bola jej sestra Emily. Tej sa však tak cnelo za domovom, že po roku odišla do Haworthu a&nbsp;nahradila ju Anne. Ani Charlotte ako pedagogička sa v&nbsp;škole necítila najlepšie. Často bývala osamelá, smutná, v&nbsp;liste pre Emily žiakov opísala ako „tls­tohlavých“ grobianov, útechu hľadala v&nbsp;písaní, najmä poézie. Učiť vydržala tri roky, potom z&nbsp;nej bola guvernantka vo viacerých yorkshirských rodinách. No ani tam nebola spokojná. Opäť sa posťažovala Emily: „Guvernantku nepovažujú za živú a&nbsp;rozumnú bytosť. Akurát musí plniť únavné povinnosti.“

Prácu učiteľky si vyskúšala aj 20-ročná Emily, a&nbsp;to v&nbsp;ústave na vzdelávanie mladých dám neďaleko Halifaxu. Nedokázala sa zžiť so 17-hodinovým pracovným časom, vrátila sa k&nbsp;otcovi do Haworthu a&nbsp;tri roky sa na fare venovala domácim prácam. Získala tak priestor na vlastnú tvorbu, no okrem písania sledovala burzové správy a&nbsp;snažila sa zhodnotiť malý majetok rodiny, ktorý otec investoval do akcií železnice. Jej rozhodnutie vrátiť sa domov po krátkej kariére učiteľky mnohí považovali za vzburu proti spoločenským zvyklostiam. Emily žila v&nbsp;časoch, keď dcéry chudobných anglikánskych duchovných pracovali ako ošetrovateľky starých ľudí alebo vychovávateľky detí. Ale bývať doma a&nbsp;finančne neprispievať, to bolo neprijateľné.

Nepozdávalo sa to ani tete Elizabeth, a&nbsp;tak zakročila. Emily a&nbsp;Charlotte poskytla peniaze, aby v&nbsp;roku 1842 odišli do Bruselu, zdokonalili sa v&nbsp;nemčine a&nbsp;vo francúzštine a&nbsp;mohli si v&nbsp;Haworthe otvoriť vlastnú internátnu školu. Vzdelávali sa v&nbsp;penzionáte pre slečny, ktorý patril manželom Hégerovcom. Charlotte sa do profesora Constantina Hégera zamilovala, no on jej lásku neopätoval. Emily sa na rozdiel od staršej sestry v&nbsp;Bruseli necítila dobre. Na tamojší život si nezvykla, celý čas bola nesvoja.

Charlotte si napriek tomu, že jej ľúbostný cit k&nbsp;profesorovi nedopadol podľa jej predstáv, k&nbsp;Bruselu vybudovala vzťah. Mienila v&nbsp;štúdiu pokračovať, no ich pobyt nečakane prerušila tetina smrť a&nbsp;obe sestry sa vrátili do Anglicka. Nejaký čas zostali u&nbsp;otca na fare, potom sa Charlotte vrátila do bruselského penzionátu Hégerovcov ako učiteľka. Ak dúfala, že profesor zmení postoj k&nbsp;nej, mýlila sa, ich vzťah bol čisto pracovný. Táto skúsenosť podnietila Charlotte v&nbsp;roku 1847 na napísanie románu Profesor, no vyšiel až po jej smrti o&nbsp;desať rokov neskôr. Časť bruselských zážitkov použila vo svojej poslednej knihe Villette.

Po návrate z&nbsp;Bruselu boli Emily a&nbsp;Charlotte opäť spolu v&nbsp;Haworthe a&nbsp;v&nbsp;roku 1844 založili vlastnú školu. Charlotte vyučovala angličtinu, mladšia zo sestier hudbu, ale pre nedostatok žiakov ich projekt stroskotal. Emily sa uchýlila k&nbsp;poézii. Tvorila do zošitov, ktoré pred otcom a&nbsp;súrodencami dôsledne skrývala. Charlotte ich našla a&nbsp;nástojila na tom, aby básne vydala. Zdesená Emily odmietla, ale pridala sa Anne a&nbsp;prezradila, že aj ona tajne píše verše. Tri sestry Brontëové sa teda dohodli, že svoju tvorbu vydajú spoločne. Niesla názov Zobrané básne a&nbsp;vyšla pod mužskými pseudonymami. To bolo v&nbsp;roku 1846 a&nbsp;predali z&nbsp;nej len niekoľko kusov. Ani jednu z&nbsp;nich to však od ďalšieho písania neodradilo. Najmä Emily nemala potrebu publikovať, básne písala viac-menej pre seba. Často na kúsky papiera s&nbsp;dátumom. Zaznamenávala si intímne poryvy mysle, úvahy týkajúce sa každodenných udalostí. A&nbsp;potom prišiel román Búrlivé výšiny. Kritici ho nazvali román víchor, pretože nabúral mnohé literárne konvencie.

V&nbsp;čase vydania v&nbsp;roku 1847 román časť kritikov i&nbsp;čitateľov odpudzoval a&nbsp;iných uchvátil. Po spočiatku rozpačitej kritike sa kniha nakoniec stala klasickým dielom anglickej literatúry. Do postavy Heathcliffa vložila Emily Brontëová všetko, čo bolo spoločensky neprijateľné: posadnutosť, hrubosť, násilie, schopnosť porušovať spoločenské pravidlá. Nikto netušil, odkiaľ prišiel, ako nadobudol bohatstvo, akoby vystúpil z&nbsp;temnoty. Táto symbolická, nie realistická postava mnohých fascinovala a&nbsp;desila zároveň. K&nbsp;tomu ponuré močariská a&nbsp;slatiny, ktoré autorka dôverne poznala. Krutosť a&nbsp;emócie v&nbsp;Búrlivých výšinách šokovali, vzbudili pohoršenie, ako aj nekonečný obdiv. Literárny Londýn bol na nohách.

V&nbsp;tom istom roku vyšla Jana Eyrová, ktorú napísala Charlotte Brontëová. A&nbsp;podobne ako Búrlivé výšiny, aj tento román rozdelil čitateľov i&nbsp;kritikov. Jedných zmiatol, na druhých urobil dojem, v&nbsp;konečnom dôsledku však slávil úspech. Prvé vydanie bolo zakrátko rozpredané. Najmä na ženské čitateľky zapôsobila postava rozprávačky Jany, hlavnej hrdinky, drobnej, nie veľmi peknej, zato inteligentnej a&nbsp;čestnej siroty. Román má autobiografické črty a&nbsp;obsahuje dovtedy obchádzané motívy, napríklad opis pomerov v&nbsp;škole pre chudobné dievčatá a&nbsp;siroty ako nedostatok jedla či nepríjemné prostredie. Charlotte romantické prvky nahradila reálnym opisom, čo bol na vtedajšie pomery pokrokový počin. Recenzent George Henry Lewes napísal: „Postavy sú vykreslené s&nbsp;nezvyčajným majstrovstvom, no štýl je zvláštny.“

Do tretice v&nbsp;tom roku publikovala Anne Brontëová. Jej román Agnes Greyová bol označený ako ľahké čítanie. Anne v&nbsp;ňom spracovala príbeh o&nbsp;utrpení a&nbsp;pokore guvernantky v&nbsp;bohatej rodine. Známejšie je jej druhé dielo Nájomníčka vo Wild­fell Hall. Zachytáva silný príbeh ženy a&nbsp;jej odvahu odísť od násilného manžela. Anne bola zo sesterského spisovateľského tria prehliadaná, no neprávom. Písala poéziu a&nbsp;ani jej dve knihy neupadli do zabudnutia. Zomrela na tuberkulózu v&nbsp;roku 1848 krátko po vyjdení druhej knihy. Mala iba 30&nbsp;rokov.

V&nbsp;jednom roku vyšli tri pozoruhodné knihy pod mužskými pseudonymami a&nbsp;verejnosť dychtivo túžila spoznať skutočné mená. Šírili sa dohady, že ide o&nbsp;jednu osobu. Charlotte chcela všetko uviesť na pravú mieru, ale Emily bola proti. Vyhýbala sa kontaktu s&nbsp;ľuďmi, nechcela, aby reálny svet zasahoval do jej vnútorného života. Charlotte a&nbsp;Anne sa nakoniec bez Emilinho vedomia vybrali nočným vlakom do Londýna a&nbsp;pred vydavateľom vyriekli pamätnú vetu: „Sme tri sestry spisovateľky.“

Keď sa to Emily dozvedela, bola rozhorčená, túžila po anonymite, svetská sláva ju nelákala. Na rozdiel od Charlotte, ktorá si ako jediná zo sestier úspech a&nbsp;pozornosť literátov i&nbsp;kritikov užívala. Pohybovala sa vo vysokých londýnskych kruhoch, spriatelila sa s&nbsp;významnou prozaičkou Elizabeth Gaskellovou, s&nbsp;novinárom a&nbsp;spisovateľom Williamom Makepeaceom Thackeraym či s&nbsp;filozofom a&nbsp;kritikom Geor­geom Henrym Lewesom. Po stretnutí s&nbsp;Charlesom Dickensom o&nbsp;ňom povedala, že sa jej nepáči, a&nbsp;viac sa s&nbsp;ním nechcela spoločensky stretávať. Zdržiavala sa v&nbsp;Londýne a&nbsp;do Haworthu chodila iba navštíviť otca. Po Jane Eyrovej napísala ešte romány Shirley a&nbsp;Villette. Práve Villette mala veľký ohlas a&nbsp;považujú ju za Charlottino najvyspelejšie dielo. Po jej smrti vyšiel ešte Profesor. Ako jediná zo sestier sa vydala. Po chvíli váhania sa zosobášila s&nbsp;otcovým kaplánom Arthurom Bellom Nicholsom v&nbsp;roku 1854. Počas prvého tehotenstva iba pár mesiacov po svadbe ako 38-ročná zomrela. Ako dôvod bola uvedená tuberkulóza, ale hovorilo sa aj o&nbsp;týfuse či závažných nevoľnostiach v&nbsp;tehotenstve.

Emily po Búrlivých výšinách ďalšiu knihu nenapísala. Dokázala presedieť dlhé hodiny a&nbsp;premýšľať. Trápil ju otcov i&nbsp;bratov zdravotný stav. Otec mal sivý zákal a&nbsp;brat svoj talent premárnil, dal prednosť alkoholu a&nbsp;zrejme bol závislý od ópia. Zomrel v&nbsp;septembri 1848, mal 31 rokov. Napriek chladnému a&nbsp;daždivé počasiu sa Emily rozhodla ísť na jeho pohreb bosá. Vtedy pravdepodobne prechladla, ochorela na tuberkulózu, odmietla lekársku pomoc a&nbsp;o&nbsp;tri mesiace v&nbsp;decembri ako 30-ročná nasledovala brata. Bola taká chudučká, že rakva bola široká iba 40 centimetrov. Anne zomrela po nich nasledujúci rok v&nbsp;máji. Reverend Patrick Brontë prežil manželku i&nbsp;deti, skonal vo veku 84 rokov.