Skončila v náručí cára: Príbeh slovenskej ošetrovateľky Alžbety, vydala sa za monarchu

Pani Hildegarda (68) z petržalského paneláka: Mamička bola vydatá za cára!

Rozprávkový začiatok a potom kruté vytriezvenie: Slovenská ošetrovateľka bola vydatá za cára

Začiatok ako z&nbsp;rozprávky a&nbsp;potom kruté vytriezvenie v&nbsp;komunistickom Československu. Bulharský cár Ferdinand I. Coburg si vzal za manželku svoju slovenskú opatrovateľku Alžbetu. Zosobášili sa v&nbsp;roku 1947 v&nbsp;Nemecku. On mal vtedy 86 rokov, ona 26. Alžbeta o&nbsp;sobáši nepovedala ani svojej jedinej dcére Hildegarde z&nbsp;druhého manželstva. Tá sa to dozvedela až v&nbsp;dospelom veku, deväť rokov po Nežnej revolúcii. Ako sa s&nbsp;tým vyrovnala?

Hildegarda prežila detstvo v&nbsp;komárňanskom činžiaku. Hrala sa na pieskovisku s&nbsp;deťmi robotníkov a&nbsp;úradníkov, preskakovala gumu aj kaluže na chodníku. „O&nbsp;tom, že mamička bola vydatá za cára, som sa dozvedela od nej až po smrti môjho manžela v&nbsp;roku 1998. Nijako to so mnou nezamávalo, ale zvýšilo to môj obdiv k&nbsp;tomu, ako sa prispôsobila hrozným časom v&nbsp;50.&nbsp;rokoch minulého storočia v&nbsp;socialistickom Československu,“ spomína Hildegarda, ktorá býva v&nbsp;jednom z&nbsp;petržalských panelákov. V&nbsp;činžiaku v&nbsp;Komárne prežila veľkú časť svojho neuveriteľného života jej mamička Alžbeta, ktorá bola treťou manželkou bulharského cára Ferdinanda I. Coburga. Jej návrat domov v&nbsp;roku 1948 by sa dal označiť za skok do tmy – zo života aristokracie do komunistického besnenia.

<h3>1. Mária Lujza Bourbonsko-parmská</h3>
&nbsp;
V roku 1893 sa oženil s princeznou Máriou Lujzou Bourbonsko-parmskou. Z manželstva sa narodili štyri deti: Boris (1894), Cyril (1895), Jevdokija (1898) a Nadežda (1899). Krátko po narodení Nadeždy Mária Lujza zomrela vo veku 29 rokov.
&nbsp;
<h3>2. Eleonóra z Reussu</h3>
&nbsp;
Zosobášili sa v&nbsp;roku 1908. Eleonóra po desiatich rokoch manželstva zomrela na zhubný nádor.
&nbsp;
<h3>3. Alžbeta Brezáková</h3>
&nbsp;
Vzali sa tajne v&nbsp;nemeckom Bambergu v&nbsp;roku 1947. V&nbsp;septembri roku 1948 cár opustil tento svet vo veku 87 rokov. Je pochovaný v&nbsp;krypte tamojšieho Kostola svätého Augustína. Jeho tretia manželka ho prežila o&nbsp;67 rokov.

Cárove manželky

Cár Ferdinand I. Coburg žil po odstúpení z&nbsp;trónu Bulharského kniežatstva v&nbsp;roku 1918 v&nbsp;kaštieli na Muráni. Alžbetin otec Juraj Brezák bol od svojich piatich rokov sirota. Cár si ho obľúbil a&nbsp;postaral sa aj o&nbsp;jeho výchovu. Keď vyrástol, chodil s&nbsp;ním na poľovačky a&nbsp;sprevádzal ho na cestách. „Cár mu dôveroval, a&nbsp;tak si ho vzal so sebou aj do nemeckého Coburgu, ktorý bol jeho sídlom. V&nbsp;tom čase sa už môj starý otec poznal so svoju budúcou manželkou, a&nbsp;tak po čase prišiel na Slovensko, aby sa s&nbsp;ňou oženil. Do Coburgu sa vrátil s&nbsp;manželkou Annou, ktorá sa takisto zamestnala na dvore. V&nbsp;roku 1921 sa im narodila moja mamička Alžbeta. Cár ju teda poznal od narodenia. V&nbsp;Coburgu žili päť rokov a&nbsp;potom sa vrátili na Slovensko,“ spomína Hildegarda.

S&nbsp;cárom sa jej mamička opäť stretla už ako dospelá, keď bývali v&nbsp;kaštieli vo Svätom Antone, kde bol jej otec kastelánom. „V&nbsp;roku 1936 uňho začala pracovať ako asistentka a&nbsp;opatrovateľka. Zodpovedala za zamestnancov a&nbsp;robila mu administratívu. Kompletne zariadila prevoz veľkej bibliotéky z&nbsp;Viedne z&nbsp;Coburg Palais do kaštieľa vo Svätom Antone.“

Pokračovania na ďalšej strane...

Alžbeta sa o&nbsp;cára starala nepretržite pätnásť rokov, až do jeho smrti. Keďže jej dôveroval, chodila s&nbsp;ním aj na cesty a&nbsp;do kúpeľov. Na jar roku 1944 sa dozvedeli, že partizáni sú už v&nbsp;Banskej Bystrici, a&nbsp;tak museli z&nbsp;kaštieľa vo Svätom Antone čím skôr odísť.

„Mamička často spomínala strastiplnú cestu cez Banskú Štiavnicu do rakúskeho Ebenthalu, kde boli až do Veľkej noci. Museli ísť potme, neosvetlení, aby ich neobjavili lietadlá. V&nbsp;Bad Gasteine boli v&nbsp;bezpečí počas bombardovania a&nbsp;potom pokračovali do Coburgu. Aj keď cár nemal toto mesto v&nbsp;láske, mal tam štyri vily, a&nbsp;tak nemal dôvod ísť inde. Po druhej svetovej vojne si moju mamičku vzal za ženu. Myslím, že to urobil z&nbsp;vďaky za jej starostlivosť. Obrad mali 12.&nbsp;augusta 1947, vedelo o&nbsp;ňom len pár ľudí. Cirkevný sobáš sa konal na arcibiskupstve v&nbsp;Bambergu, oddával ich arcibiskup Franz Ott. Svedkami boli jeho sestra a&nbsp;kostolník,“ priblížila Hildegarda.

V&nbsp;Coburgu bola Alžbeta šťastná. Veľmi často spomínala prekrásnu Vilu 5, veľkú voliéru a&nbsp;množstvo kultúrnych akcií, ktoré sa tam konali, najmä široký repertoár divadiel v&nbsp;Coburgu a&nbsp;v&nbsp;Bayreuthe. Jej svadba s&nbsp;cárom sa prvýkrát objavila v&nbsp;amerických novinách, potom v&nbsp;nemeckých. Dočítame sa, že išlo výlučne o&nbsp;cirkevný a&nbsp;tajný sobáš a&nbsp;zúčastnení mali povinnosť o&nbsp;ňom mlčať.

Rodina abdikovaného panovníka Alžbetu medzi seba neprijala. „Pre nich bolo nepredstaviteľné, že si vzal dievča nešľachtického pôvodu. V&nbsp;súčasnosti je situácia úplne iná, nástupcovia trónu sa v&nbsp;Spojenom kráľovstve aj v&nbsp;Španielsku ženia so ženami bez šľachtického titulu. Dá sa povedať, že cár Ferdinand bol priekopníkom uzavretia sobáša medzi šľachticom a&nbsp;ženou neurodzeného pôvodu,“ zamýšľa sa Hildegarda.

Alžbeta mala k&nbsp;manželovi vzhľadom na obrovský vekový rozdiel vzťah ako k&nbsp;otcovi. Vážila si ho a&nbsp;obdivovala ho za jeho veľké srdce. Nikdy neodmietol pomôcť ľuďom, ktorí sa ocitli v&nbsp;núdzi. V&nbsp;Coburgu mal svoj apartmán a&nbsp;ona izby, v&nbsp;ktorých istý čas bývala s&nbsp;mladšou sestrou. O&nbsp;cára sa obetavo starala až do jeho smrti 10. septembra 1948. V&nbsp;tom čase sa po februárovom puči ujali moci na Slovensku komunisti. „Mamička bola pri svojom manželovi aj vtedy, keď zomieral. Mal pokojnú smrť, naposledy vydýchol v&nbsp;jej náručí.“

Po manželovej smrti sa Alžbeta vrátila na Slovensko. „Rodičia ju o&nbsp;to požiadali, a&nbsp;tak ich počúvla. Určite to však nebolo ľahké rozhodnutie. Neraz mi zdôrazňovala, že keby som sa dostala do podobnej situácie, aby som nikdy nedala na rodičov,“ prezrádza jej dcéra Hildegarda. Z&nbsp;toho je jasné, že svoj návrat čoskoro oľutovala. Mohla zostať v&nbsp;Coburgu, ale mala aj iné možnosti: pozvali ju na anglický kráľovský dvor a&nbsp;pod svoje krídla si Alžbetu chcela vziať aj matka švédskeho kráľa Gustáva, ktorá žila v&nbsp;Coburgu.

Alžbetini rodičia však trvali na tom, aby sa vrátila. „Po Ferdinandovi nedostala žiadne dedičstvo. Veď v&nbsp;tom čase už nemali peniaze a&nbsp;po vojne predávali cennosti. Zašlo to údajne až tak ďaleko, že nemali čo do úst. Jedli konzervy, ktoré dostali, pravdepodobne od americkej armády. Viem iba to, že cár chcel na ňu prepísať dom, v&nbsp;ktorom sa narodila, ale ona to odmietla. Bola ešte mladá a&nbsp;asi sa bála do toho ísť. Z&nbsp;Coburgu si doniesla len veľký obraz svojho manžela, ktorý jej darovala a&nbsp;podpísala cárova dcéra Jevdokija.“

V&nbsp;Československu vládla atmosféra strachu, dvojakého myslenia či skôr nemyslenia. Alžbeta sa však nikdy nesťažovala a&nbsp;pokorne prijímala svoj osud. V&nbsp;roku 1949 sa druhýkrát vydala. S&nbsp;manželom Imrichom Pernickým sa zoznámila v&nbsp;palárikovskom kaštieli, kde jej otec robil kastelána. Čoskoro sa manželom narodila jediná dcéra Hildegarda. O&nbsp;svadbe s&nbsp;cárom Alžbeta manželovi povedala až dva roky pred jeho smrťou. Bála sa, že socialistický režim by ju za to nejakým spôsobom postihol, a&nbsp;tak si to radšej nechávala len pre seba?

„Je to paradox, ale naša rodina bola prenasledovaná najmä pre ocka, ktorý bol synom kulaka z&nbsp;Palárikova. Začalo sa to v&nbsp;roku 1948, keď ho pri čistkách vyhodili z&nbsp;právnickej fakulty a&nbsp;neskôr, po ich svadbe, aj zo zamestnania. Komunistický režim ich prenasledoval počas celého spoločného života. Obaja to znášali nesmierne obdivuhodne. Aj keď mamička prežívala ohromné materiálne i&nbsp;spoločenské rozdiely, nikdy to nedala najavo. Všetko dôstojne znášala a&nbsp;nesťažovala sa. Nikdy nepovedala, že návrat domov ľutuje. Bola neskutočne skromná, ale vyžarovala z&nbsp;nej prirodzená dôstojnosť a&nbsp;elegancia, čo sa v&nbsp;socializme len tak nevidelo.“

Manželia sa v&nbsp;roku 1951 presťahovali z&nbsp;Palárikova do Komárna, kde sa im o&nbsp;rok neskôr narodila dcéra Hildegarda. Alžbeta pracovala až do svojich šesťdesiatich piatich rokov ako účtovníčka v&nbsp;ČSAD, jej manžel tam robil ekonóma. „Mala veľmi nízku mzdu. Koľko presne, to už neviem, ale vďaka úžasnej pedantnosti a&nbsp;nemeckej dôslednosti vedela veľmi dobre hospodáriť a&nbsp;nikdy sme netrpeli núdzou. Šetrila len na sebe a&nbsp;dopriala si málo, všetko chcela dať len mne a&nbsp;ockovi. Bola neskutočne obetavá, skromná a&nbsp;milujúca. Nikto v&nbsp;Komárne netušil, že na schodoch domu sa míňa s&nbsp;bývalou cárovou manželkou. Počas návštev na Prednej Hore spomínala na poľovačky a&nbsp;rozličné návštevy,“ vraví Hildegarda. Prvýkrát od svojho návratu na Slovensko odišla Alžbeta do Nemecka na devízový prísľub v&nbsp;roku 1967 alebo 1968. Išla tam najmä na úrady, aby jej vystavili potvrdenia na započítanie rokov do dôchodku.

Alžbeta sa s&nbsp;manželom prvýkrát dostala do západného Nemecka v&nbsp;roku 1978. „O&nbsp;účeloch cesty mi povedala až po roku 1989. Išli do Bambergu na arcibiskupstvo, kde požiadala o&nbsp;sobášny list. Ešte aj v&nbsp;tom čase ju považovali za oficiálnu vdovu po cárovi a&nbsp;ocka za jej komorníka. Sobášny list mamičke ukázali, ale z&nbsp;obavy pred prísnou kontrolou na socialistických hraniciach sa s&nbsp;ockom dohodli, že istejšie bude ponechať ho na arcibiskupstve. Ocko o&nbsp;rok neskôr zomrel. Potom sa už mamička do Coburgu ani Bambergu nedostala. A&nbsp;to ani na pozvanie pri príležitosti veľkej oslavy cára Ferdinanda I., na ktorú ju pozvalo mesto Coburg.

Naše úrady jej nedali povolenie na vycestovanie. Keď sme s&nbsp;mamičkou po Nežnej revolúcii prišli na arcibiskupstvo do Bambergu, doklad o&nbsp;sobáši tam už nevedeli nájsť. Povedali, že ho vyhľadajú v&nbsp;archíve a&nbsp;pošlú, ale doteraz to neurobili. Takže mamička sobášny list nemala. Veľmi si však ochraňovala svätý obraz v&nbsp;ráme. Na jeho zadnej strane je dátum a&nbsp;podpis arcibiskupa, ktorý ich sobášil, čo v&nbsp;tom čase bolo istým potvrdením sobáša.“

Alžbeta Pernická, rodená Brezáková, tretia manželka cára Ferdinanda I. Coburga, zomrela náhle v&nbsp;roku 2015, šesťdesiatsedem rokov po jeho smrti. Naposledy vydýchla tri mesiace pred svojimi 94. narodeninami. „Do poslednej minúty bola aktívna, večer pred smrťou ešte z&nbsp;nemocnice cez telefón predávala garáž v&nbsp;Komárne. Aj vo vysokom veku bola vyrovnaná a&nbsp;nikdy sa na nič nesťažovala,“ uzavrela rozprávanie o&nbsp;neobyčajnom živote a&nbsp;dobe Alžbetina dcéra Hildegarda.

(26. február 1861 Viedeň – 10. september 1948 Coburg)
&nbsp;
Narodený ako Ferdinand Maximilian Karl Leopold Maria Sasko-cobursko-gothajský, v&nbsp;rokoch 1887 až 1908 bol kniežaťom a&nbsp;v&nbsp;rokoch 1908 až 1918 cárom Bulharska. Okrem toho sa do histórie zapísal aj ako spisovateľ, botanik, ornitológ, entomológ a&nbsp;filatelista. Časť života strávil na Slovensku, najmä v&nbsp;kaštieľoch vo Svätom Antone a&nbsp;na Prednej Hore, kde vystupoval ako gróf Muránsky.
&nbsp;
Pre Bulharov sa Ferdinand I. Coburg stal symbolom moderného štátu na prelome 19. a&nbsp;20. storočia. V&nbsp;rozvoji Bulharsko v&nbsp;tom čase predbehlo aj susedné krajiny. Považuje sa aj za zakladateľa pluralitného systému politických strán v&nbsp;Bulharsku po vyhlásení nezávislosti krajiny 22. septembra 1908. V&nbsp;dejinách Bulharska je však osoba cára Ferdinanda I. Coburga rozporuplná. Na jednej strane si zasluhuje uznanie za upevnenie tretieho bulharského štátu, ako aj za získanie jeho nezávislosti, na druhej strane je zodpovedný za neúspech a&nbsp;krach Bulharska v&nbsp;spojeneckej vojne (1913) a&nbsp;prvej svetovej vojne (1914 – 1918). Počas prvej svetovej vojny podpísal zmluvu s&nbsp;Nemeckom a&nbsp;jeho spojencami. Pochopil, že politika, ktorú v&nbsp;Bulharsku uskutočňoval, nemá úspech, a&nbsp;tak bol nútený abdikovať. Stalo sa to 3. októbra 1918, keď ho na tróne Bulharského kniežatstva nahradil jeho prvorodený syn Boris III. Ten však na tróne dlho nevydržal a&nbsp;zomrel na embóliu a&nbsp;zlyhanie srdca. Existuje verzia, že zomrel po stretnutí s&nbsp;Hitlerom. Jeho syna Simeona II. za bulharského cára korunovali ako šesťročného, ale po skončení vojny musel z&nbsp;politických dôvodov emigrovať. Zdržiaval sa najmä v&nbsp;Španielsku. Po ukončení studenej vojny sa vrátil do rodného Bulharska. V&nbsp;roku 2001 vyhral voľby a&nbsp;stal sa bulharským premiérom.
&nbsp;
Zdroj: Wikipédia a webový portál Predná Hora