Vladimír Kampf

Obcou prúdia Zľavy neustále. Nie sú to žiadne výhodné akcie, ale potok s&nbsp;takýmto kurióznym názvom, ktorý je dlhý sotva štrnásť kilometrov. Dedina okolo neho vyzerá k&nbsp;svetu. Priestranstvá pred domami majú obyvatelia upravené a&nbsp;je tam príjemne. „Voľakedy bol trend utekať do mesta, tam zarábať a&nbsp;žiť napohľad bezstarostný život. Dnes sa mladí opäť vracajú na vidiek. Opravujú, upravujú, starajú sa. Tu ešte stále platí, že každý pozná každého.“

Obec vznikla pravdepodobne nemeckou kolonizáciou. Do&nbsp;roku 1264 bol majiteľom Koncha z&nbsp;rodu kumánskeho. Po&nbsp;pretrhnutí jeho rodu daroval kráľ Belo IV. zem zvanú Nemchich (dnes Nemčice) sudcovi a&nbsp;zemanovi Ivankovi.
&nbsp;
Poloha: V&nbsp;nadmorskej výške 184 metrov v&nbsp;Podunajskej nížine na Nitrianskej tabuli päť kilometrov od Topoľčian v&nbsp;doline potoka Zľavy.
&nbsp;
Prvá písomná zmienka: 1156. Z&nbsp;tohto roka pochádza mapa, na ktorej je niekdajší románsky kostol a&nbsp;cintorín.
&nbsp;
Počet obyvateľov: 959 (k&nbsp;31. 12. 2022)
&nbsp;
Nezamestnanosť v&nbsp;okrese vo februári 2024: 3,16 %

Nemčice

Starosta Jozef Mokoš je na úrade piate volebné obdobie. Vyučený strojár pracoval najprv v&nbsp;odbore a&nbsp;potom v&nbsp;poštovej administratíve v&nbsp;Topoľčanoch. Dva roky sa venoval veľkoobchodu v&nbsp;súkromnom sektore. „V&nbsp;roku 2006 som sa rozhodol, že chcem pomôcť obci, pretože sa mi veľa vecí nepáčilo. Odvtedy som tu už osemnásty rok. V&nbsp;prvom rade som chcel pomáhať ľuďom nájsť spoločnú reč, aby sme si dobre nažívali. Dvere na kancelárii mám otvorené. Obec musí vychádzať ľuďom v&nbsp;ústrety.“ Finančných prostriedkov na rozvoj obcí nikdy nie je dosť. „Finančná situácia v&nbsp;poslednom období nebola najlepšia. V&nbsp;prvom rade sme museli myslieť na vývoz odpadu a&nbsp;fungovanie materskej školy a&nbsp;obecného úradu. K&nbsp;tomu nám prostriedky hltá verejné osvetlenie a&nbsp;údržba ciest. Riešili sme najnutnejšie veci a&nbsp;snažili sme sa urobiť čo najviac.“

ĎALŠIE FOTOGRAFIE Z OBCE, KTOROU NEUSTÁLE PRÚDIA ŽĽAVY, NÁJDETE V GALÉRII

Ubudlo aj grantových výziev. Z&nbsp;tých predošlých využili, čo sa dalo. „Vyzerá to tak, že situácia v&nbsp;štátnej a&nbsp;vo verejnej správe sa zasa zlepšuje. Prichádzajú výzvy na financovanie. Musíme len napasovať dotácie na to, čo potrebujeme. Minulý rok sme sa snažili o&nbsp;peniaze na rozšírenie vodovodu, ale nič nám nedali z&nbsp;dôvodu administratívnej chyby štátnych úradníkov a&nbsp;museli sme si vodovod zaplatiť sami. Pri našom dobrom projekte prišli na to, že nie je dobrý len preto, lebo sme v&nbsp;deň podania žiadosti nemali právoplatné stavebné povolenie, ale iba stavebné povolenie. Dali nám čas doplniť ho do pätnástich dní, čo sme urobili, ale vyradili nás aj tak.“ Vyznieva to ako hľadanie akýchsi neexistujúcich zákerností len preto, aby si niekto dokázal kompetencie a&nbsp;moc. „Takto to fungovalo niekoľko posledných rokov. Preto sa spoliehame v&nbsp;prvom rade sami na seba.“

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Obec v&nbsp;súčasnosti ponúka pozemky na individuálnu bytovú výstavbu. „Príjem z&nbsp;predaja pozemkov využívame na rozvoj obce. Žiaľ, obce, ktoré sa snažia zarobiť a&nbsp;získať peniaze na vlastné investície, sú potrestané DPH. Ako jediná obec v&nbsp;okrese Topoľčany ju musíme platiť, pretože máme vraj vysoký príjem z&nbsp;predaja pozemkov. Prekročili sme daňovú hranicu. Predávame podľa znaleckého posudku vo verejnej súťaži. Som presvedčený, že mestá a&nbsp;obce by mali mať v&nbsp;takýchto prípadoch výnimky. My ako obec predsa tomu venujeme svoje peniaze a&nbsp;svoj čas, niečo vybudujeme pre ľudí, investujeme do obce a&nbsp;k&nbsp;tomu musíme odviesť štátu dvadsať percent. Za posledné roky sme nedostávali dostatočné peniaze na rozvoj, ale ak si niečo sami zarobíme, musíme to zdaniť len preto, že sa snažíme. My predsa nie sme podnikatelia, ktorým zostanú z&nbsp;predaja peniaze. Všetky idú do obce. Nikam inam. Za 200-tisíc, ktoré dáme štátu, sme mohli mať nové cesty,“ vysvetľuje starosta.

Kuriozitou Nemčíc je bytový dom z&nbsp;niekdajšej základnej školy. „Keď som nastúpil, budova bola zatvorená približne päť rokov. Trvalo nám chvíľu, kým sme prešli rôznymi štúdiami a&nbsp;zámermi, čo s&nbsp;ňou. Nakoniec nám vyšlo ako najlepšie riešenie urobiť v&nbsp;nej nájomné byty. Z&nbsp;bývalej základnej školy je domov pre osemnásť rodín. Keď sme školu prerábali, chodili k&nbsp;nám po rady a&nbsp;na výzvedy z&nbsp;iných dedín až zo stredného Slovenska. Podarilo sa nám upraviť aj okolie. Ak všetko dobre pôjde, mal by k&nbsp;bytovke pribudnúť oddychový parčík pre každého.“

Obecné budovy sú v&nbsp;dobrom stave, až na bývalú hasičskú zbrojnicu. „Ak zoženieme financie, pustíme sa do jej rekonštrukcie. Bude ďalej slúžiť pôvodnému účelu. Novinkou je reštaurácia Mlyn, ktorú obec získala zámennou zmluvou. Obec ju znova sprevádzkuje cez prenájom. V&nbsp;areáli reštaurácie pribudnú oddychové a&nbsp;športové prvky pre občanov.“ Priemyselná zóna v&nbsp;priestoroch bývalého družstva sa rozrastá. Pribudli priestory pre firmy. Aj táto aktivita prináša obci príjmy. Pustia sa do projektu cyklochodníka do Topoľčian, zberného dvora a&nbsp;rekonštruujú detské ihrisko.

„Mrzí ma, že sme nezískali dotáciu na modernizáciu kultúrneho domu. Mohli by sme poskytovať verejnosti ešte kvalitnejšie a&nbsp;ucelenejšie služby. Možno to nakoniec urobíme z&nbsp;vlastných zdrojov, ak budeme mať peniaze za predaj pozemkov.“ Starostu stále práca baví, iba s&nbsp;tou pribúdajúcou administratívou sa len ťažko zmieruje. Papierov neustále pribúda. Dokedy ešte?

Anna Bajzíková je Nemčičanka ako remeň. Aj obaja jej rodičia boli. Otec bol sprievodcom a&nbsp;neskôr dispečerom autobusovej dopravy. Mama pracovala na štátnych majetkoch, neskôr v&nbsp;garbiarni v&nbsp;Bošanoch. „Naše ročníky ešte cho­dievali do základnej školy tu v&nbsp;obci. Bola to päťtriedna, pôvodne cirkevná škola, ktorú stavali naši rodičia.“

Pani Anna vyštudovala ekonomickú školu v&nbsp;Nitre, po ktorej nastúpila na okresný národný výbor na finančný odbor. „Tam som pracovala dlho, až do osemdesiateho roku. Potom som desať rokov bola zamestnaná na dopravnom stredisku. Po revolúcii v&nbsp;roku 1989 som sa vrátila na okresný národný výbor. Môj vtedajší šéf mi povedal, že sa vrátim tam, odkiaľ som prišla... Vedel, prečo som musela odísť. Vraj som nespĺňa politické zdatnosti na výkon v&nbsp;štátnej správe. To bolo pred koncom bývalej éry. Späť na finančnom oddelení som vydržala až do dôchodku.“

Vzťah ku krojom má doslova vrodený. „Od detstva sme na každú oslavu chodili v&nbsp;krojoch. Keď to nebolo v&nbsp;kultúrnom stredisku, tak to bolo na školskom dvore. Ako deti sme vystupovali a&nbsp;naše mamy vedeli, že sme najkrajšie vyrichtované v&nbsp;krojoch. To sa v&nbsp;nás časom ukladalo. Keď som sa vydala, bývali sme osemnásť rokov v&nbsp;Topoľčanoch, kým sme sa vrátili. Do Nemčíc v&nbsp;tom čase prišiel duchovný Ján Vicián, ktorému záležalo na tradíciách a&nbsp;folklóre. Doteraz chodievame v&nbsp;krojoch do Topoľčian na púť a&nbsp;aj na našich akciách sme v&nbsp;nich.“ Kroj pre pani Annu znamená parádu. Má tri vlastné plus ďalšie na požičiavanie.

„Aj si ich opravím a&nbsp;prispôsobím. Na zložitejšie veci si hľadám odborníčku.“ Kroje sú podľa nej nádhera. „Mám ich aj po deťoch od mamín. Kto príde, podľa výšky a&nbsp;veľkosti ho oblečiem. Keď nás fotili do oblastného krojového kalendára, nebolo vidno rozdiel medzi našimi krojmi a&nbsp;krojmi z&nbsp;okolitých dedín. Len niektoré boli až príliš farebné, iné zasa jemnejšie s&nbsp;menej farbami. Samozrejme, je rozdiel, či bol kroj určený pre mladé dievčence alebo ženy v&nbsp;strednom veku, či staré ženy. Tmavšie kroje nosili v&nbsp;čase smútku. S&nbsp;krojmi je robota. Každému hovorím, nech mi kroj vráti aj špinavý, len nech ho neperie. Na tom si dávam záležať. Nevhodná starostlivosť by ho mohla zničiť.“

Človek sa vraj v&nbsp;kroji cíti inak ako normálne. „To oblečenie je iné. Ženičky, ktoré si ich vyskúšali, mali najprv obavy a&nbsp;potom z&nbsp;toho mali jedinečný zážitok. V&nbsp;jednom roku sme mali v&nbsp;kostole vyše 30&nbsp;krojovaných.“ Anne Bajzíkovej sa v&nbsp;Nemčiciach páči. „Kým má človek cit pre ľudí a&nbsp;vie s&nbsp;nimi komunikovať, nemá sa na čo sťažovať. Keby náš starosta nebol taký, aký je, nevydržal by päť volebných období. Má dôveru ľudí a&nbsp;je ústretový ku každému. Slová nemôžem a&nbsp;nedá sa nemá v&nbsp;slovníku. Naozaj nám tu nič nechýba, len tá kanalizácia... Tú by sme hneď brali. Chýba nám v&nbsp;dedine aj dychová hudba. Zanikla pre vek hráčov. Nemčická dychovka bola známa široko-ďaleko.“

Logopedička Marta Peterová, poverená riadením Súkromného centra poradenstva a&nbsp;prevencie Topoľčany, sa narodila v&nbsp;Martine. „Mama bola z&nbsp;východu, otec z&nbsp;Oravy. Cestou na západ sa so mnou a&nbsp;sestrou Boženou dostali do Nemčíc,“ hovorí s&nbsp;úsmevom. „Ocino Stanislav Mlynár hľadal družstvá. Bol proti znárodňovaniu, preto si vybral jednotné roľnícke družstvo. V&nbsp;Urminciach si našiel prácu a&nbsp;v&nbsp;Nemčiciach dom. Dostali sme sa sem úplnou náhodou. Rodičia nemali nič, ani nemali žiadne veľké plány. V&nbsp;tom čase prišlo na západ za prácou a&nbsp;lepším životom veľa ľudí. Ocino bol výnimočný človek, veriaci, čestný a&nbsp;spravodlivý. Nikdy nesklonil hlavu. S&nbsp;mojimi rodičmi odišiel kus dobrej doby,“ spomína Marta.

V&nbsp;Nemčiciach vyrastala. „Spočiatku sme nemali ľahký život. Náš dom nemal ani záchod, ani kúpeľňu. Mamina ťahala vodu zo studne. Našťastie to vždy bola skvelá dedina s&nbsp;kopou dobrých ľudí. Hovorievam to aj svojim deťom –&nbsp;pokoja je viac na dedine. Aj ony zažili naozajstné detstvo na ulici."

V&nbsp;Nemčiciach je vraj všetko na život a&nbsp;možno aj kopa vecí navyše. „V&nbsp;čase, keď sa máme takto dobre, mi ani nič chýbať nemôže. Je nám tu lepšie ako na predmestí Bratislavy. Dostanem sa autom všade za chvíľu. Kedysi to bolo náročnejšie. Bývali sme súčasťou Topoľčian, za všetkým sme museli cestovať a&nbsp;auto mal málokto. Voziť sa s&nbsp;malými deťmi autobusom nie je pohodlné. Vždy sme naň museli bežať. Ale nesťažujem sa. Prežili sme krásny život.“

Podľa Marty sú v&nbsp;Nemčiciach najdôležitejší dobrí ľudia. K&nbsp;rozvoju obce prispieva aj združenie Nemčický dobrovoľník. „Spolu s&nbsp;kamarátom ho založil môj syn Michal. Organizujú v&nbsp;obci rôzne akcie v&nbsp;každom ročnom období. Myslím, že aj to prispieva k&nbsp;tomu, že si jeden druhého všímame. Ak má niekto trápenie, ľudia sa mu prihovárajú a&nbsp;snažia sa pomôcť.“ Marta rada cestuje a&nbsp;rada sa vracia domov. „Môj muž nerád cestuje, a&nbsp;keď nie som doma, trpí. Ja sa zasa na neho teším. Púšťa ma len preto, že ma ľúbi. Máme päť detí a&nbsp;sedem vnúčeniec. Všetci ma čakajú a&nbsp;vôbec im o&nbsp;tom nerozprávam. Mladým preto, aby mi nezávideli, a&nbsp;môjho muža to nezaujíma. Ani fotografie nepotrebuje vidieť.“

Špeciálna pedagogička logopedička Marta Peterová to s&nbsp;Nemčicami vidí ružovo, ale s&nbsp;deťmi je to z&nbsp;jej odborného pohľadu horšie. „Desať rokov som pracovala na základných školách, potom vyše desať rokov na špeciálnej škole s&nbsp;deťmi s&nbsp;mentálnym postihnutím a&nbsp;všetko, čo som sa naučila, teraz môžem uplatňovať vo svojej súčasnej práci, pretože sme poradenská organizácia,“ vysvetľuje.

Logopédov je málo aj v&nbsp;zdravotníctve, aj v&nbsp;školstve, problémov čoraz viac. „K&nbsp;tomu nám pribudlo práce bez toho, aby sme na to mali ľudí, peniaze a&nbsp;podmienky. Zhoršenie prináša genetika, deti dedia poruchy učenia. Okrem toho medicína dokáže udržať pri živote oveľa viac detí ako kedysi. Predčasne narodených detí s&nbsp;rôznymi poškodeniami je viac, preto narastá počet detí s&nbsp;identifikovaným rizikom z&nbsp;poškodenia a&nbsp;my s&nbsp;nimi môžeme pracovať včas."

Ďalším dôvodom je podľa nej aj to, že deti prinášajú na svet starší ľudia medzi tridsiatkou a&nbsp;štyridsiatkou. „Takí rodičia chcú viac oddychovať. Deti však potrebujú pozornosť. Pre takýchto rodičov je jednoduchšie dať im do ruky telefón, tablet alebo ich posadiť k&nbsp;počítaču. Pri týchto zariadeniach si reč rozvinúť nedokážu,“ vysvetľuje odborníčka. „Voľakedy si rodičia s&nbsp;deťmi spievali, rozprávali im rozprávky, čo sa, žiaľ, vytráca.“

Starší čerství rodičia už nemajú vžité tráviť s&nbsp;deťmi čas a&nbsp;komunikovať s&nbsp;nimi. „Mamička sedí pri televízore a&nbsp;užíva si televízny seriál. Dieťa sedí pri nej a&nbsp;nie je schopné prijímať informácie z&nbsp;televízora. Keď mamička niečo robí, pustí si hlasno hudbu, čo u&nbsp;dieťaťa potláča sluchové rozlišovanie. Potom sú problémy s&nbsp;rečou a&nbsp;pozornosťou nutným vyústením takéhoto stavu,“ vystríha. K&nbsp;lepšej budúcnosti detí a&nbsp;ich vnímaniu môže prispieť aj oživený zdravý vidiek s&nbsp;aktívnymi domácimi a&nbsp;prisťahovalcami, ktorí sa nevyhýbajú vzájomným kontaktom, ako je to trebárs v&nbsp;Nemčiciach.

Zo školy unikátna bytovka: Šikovným obciam ako sú Nemčice štát bezohľadne berie peniaze

Vladimír Kampf

Výber pre vás

Zo školy unikátna bytovka: Šikovným obciam ako sú Nemčice štát bezohľadne berie peniaze

Vladimír Kampf

Súvisiace články

Hoľangare: Vychýrenú odrodu čerešní Ňaršanka v Ražňanoch vyšľachtil farár

Zlatá Boca: Nemeckých baníkov vystriedali rekreanti a milovníci zimných športov

Dobrá adresa: Moderný amfiteáter v Košeci otvárala kapela, ktorú pozná aj Justin Timberlake

Výber pre vás