"Keď som sa pred polstoročím prisťahovala z Bardejova za manželom do Hertníka, chráneného hradbou čergovských lesov, takmer pred každým dreveným domom prikrytým slamenou strechou bolo hnojisko, močovka vytekala rovno na cestu alebo do Veského potoka."

"A dnes sme silným súperom v súťaži o titul dedina roka," ponorila sa do spomienok pani Anna Biľová.

Niekdajšia podoba Hertníka, ktorú nám živo vykreslila bardejovská rodáčka, nebola v tých rokoch na vidieku výnimočná, nad močovkou na ceste či v potoku sa nikto nepozastavoval, len málokomu to vtedy prekážalo. „Šak je to ľen valal, ňe mesto. Ta jake čudo, že všadzi kopa hnoja?“ dostalo sa odpovede kritikom, ktorí mali inú predstavu o tom, ako by mali dediny na Slovensku vyzerať.

Hertník

Lokalizácia: Prešovský samosprávny kraj, okres Bardejov, región Šariš

 

Prvá písomná zmienka: 1351

 

Počet obyvateľov: 1 020

 

Nadmorská výška: 463 m n. m.

Dedina pod slamou

A ani sa takým slovám v Hertníku nebolo možné čudovať, gazdovanie odjakživa patrilo k životu Hertníčanov. Hlavným zdrojom obživy tu bolo až do začiatku 20. storočia roľníctvo. Najhoršie sa hertníckym roľníkom vodilo v druhej polovici 16. storočia, stavy sedliakov sa každým rokom zmenšovali, mnoho roľníkov opúšťalo svoje pozemky, odsťahovali sa alebo upadli medzi nemajetných želiarov. Na prelome 19. a 20. storočia mnohí roľníci riešili svoju ťažkú situáciu odchodom do cudziny, najmä do Ameriky. Zo Sekčovského okresu, do ktorého patril aj Hertník, sa na konci 19. storočia vysťahovalo bezmála tritisíc ľudí. Ešte horšie časy prišli do dediny s prvou svetovou vojnou, sprievodným javom vojnového šialenstva bola bezohľadná rekvirácia potravín, koní a dobytka pre potreby armády. Po vojenských odvodoch ostali v dedinách pod Čergovom len starci, invalidi, ženy a ich drobizg. Do uniforiem c. k. armády obliekli aj gazdov z Hertníka, za cisára pána a jeho rodinu, ako vravieval dobrý vojak Švejk, položilo v ďalekom svete životy desať Hertníčanov.

„Na začiatku sedemdesiatych rokov, keď som sa po vydaji prisťahovala do Hertníka, bol môj svokor najväčším gazdom v dedine. Tunajší sedliaci statočne odolávali tlakom štátnej moci a štátostrany na kolektívne hospodárenie viac ako 20 rokov. V obci bol síce začiatkom päťdesiatych rokov založený výbor na založenie jednotného roľníckeho družstva, ale gazdov na kolektívne hospodárenie nedokázali presvedčiť. V roku 1957 tu vznikol štátny majetok, ale bol to taký chabý pokus, hospodáril len na 73 hektároch. Jednotné roľnícke družstvo bolo v Hertníku založené až v časoch tvrdej normalizácie v roku 1973, ale hneď ho pripojili k bartošovskému družstvu. Až keď roľníci prišli o svoje role, kone, statok, začali sa spred domov vytrácať hnojiská. Podoba obce sa začala meniť k lepšiemu, lenže tá zmena bola draho zaplatená stratou dedovizne, polí, lúk, pasienkov, lesov,“ rozhovorila sa vo svojom dome oproti kostolu a kaštieľu Anna Biľová (69). Svätostánok zasvätili svätej Kataríne Alexandrijskej, renesančný kaštieľ v jeho susedstve dal v polovici 16. storočia postaviť barón Šimon Forgáč.

Za radikálnu zmenu nepríťažlivej vizáže dediny patrí vďaka predovšetkým mladým, ktorí si začali podľa svojich predstáv prestavovať domy zdedené po rodičoch či starých rodičoch. Pani Biľová pridáva, že obec mala dosť veľké šťastie aj na starostov a poslancov, v tejto partii nebolo takých, ktorým bolo jedno, ako dedina vyzerá, ako sa v nej žije. Aj jej manžel stál na čele obce, ešte ako predseda miestneho národného výboru na polovičný úväzok. Cez deň pracoval v bardejovskom Agrostave, po večeroch úradoval na národnom výbore, pani Anna pracovala v spotrebnom družstve Jednota v Giraltovciach ako majsterka učňov v odbore kuchár-čašník. „Keď sme v nových časoch skončili s manželom s podnikaním, ja v reštaurácii a obchode, manžel v stavebníctve, začala som sa popri starostlivosti o pol tucta vnúčat venovať aranžovaniu a dekorovaniu. K tomuto koníčku som sa ešte zamlada inšpirovala v kostole počas omší. Keď niektorá žena sediaca predo mnou mala na sebe pekný pletený sveter, začala som počítať očká a riadky, a hneď večer som sa pustila do pletenia. Peňazí nebolo nazvyš, tak som dve dcéry i syna obštrikovala od hlavy po päty,“ hovorí o svojom hobby Anna Biľová. V kostole začala aj s aranžovaním kvetov na cirkevné sviatky, na Veľkú noc, na Vianoce, na Katarínu, na odpust. Keď dcéra Zuzana, ktorá pracuje na obecnom úrade, bola pred dvoma rokmi režisérkou dožinkových slávností, parádny dožinkový veniec samozrejme uvila mama.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Diskusia