Ešte na začiatku 20. storočia sa o Važci hovorilo ako o jednej z najmalebnejších dediniek na Slovensku. V polovici júla uplynie 90 rokov od požiaru, ktorý obec zmenil od základov.

Krásou ľudových krojov, drevenicami a peknou tatranskou scenériou priťahoval najmä umelcov, maliarov. „Pred prvou svetovou vojnou sem zavítali a tu tvorili maliari Jaroslav Augusta, Gustáv Mallý, neskôr Miloš Bazovský, fotograf Karol Plicka a ďalší umelci. Český maliar Jan Hála tu od roku 1923 zakotvil natrvalo a pôsobil vo Važci do smrti v roku 1959,“ hovorí archivár ministerstva zahraničných vecí Daniel Kuzmik.

O Važec sa zaujíma z čisto súkromných dôvodov. Ničivý požiar zažil jeho otec, ktorý si na pamiatku odložil niekoľko dobových pohľadníc. Motívmi pre ne bola aj dedina po požiari. Články o ničivom ohni študoval v dobových novinách. „Ja som sa narodil v Bratislave, kam sa presťahovali moji rodičia. Našťastie sa im nič nestalo.“

FOTOGRAFIE DEDINY, KTORÚ PRED 90 ROKMI SPUSTOŠIL NIČIVÝ ŽIVEL, NÁJDETE V GALÉRII

Vyniesol tetku

Bolo to v piatok 17. júla 1931. Nešťastie od základov zmenilo život všetkých ľudí a vzhľad Važca. „V ten horúci letný deň zasiahli obec dva požiare. Prvý vypukol okolo pol ôsmej ráno v strede obce v dome pri potravnom družstve Konzum. Ten sa podarilo v priebehu polhodiny miestnym dobrovoľným hasičom uhasiť,“ hovorí Daniel Kuzmik.

Približne o pol jedenástej v ten deň vypukol na nižnom konci obce nazývanom Na harte druhý požiar. Silný vietor spôsobil, že sa rozšíril na ďalšie drevenice pokryté šindľovými strechami. Začali horieť okolité domy, stodoly a maštale. Za necelú hodinu bola celá dedina v plameňoch. Zvukový sprievod robil ohňu hrozný praskot horiacich striech a trámov. Bolo počuť kvičanie prasiat, prestrašenej hydiny a nárek nešťastných ľudí. „Väčšina Važťanov v tom čase pracovala na políčkach a lúkach. Keď videli dym a šľahajúce plamene, bežali do dediny. S mokrými handrami na ústach sa pokúšali zachrániť to najcennejšie z horiacich príbytkov. Žiar z ohňa bol však taký silný, že znemožňoval prístup k stavbám.“

Otec Daniela Kuzmika spomínal na to, ako vyniesol jednu tetku z domu v ich spoločnom dvore na chrbte kamsi na vŕšok, kde jej nič nehrozilo. „Hovoril, že zhorela takmer celá dedina. Potom sa spolu s rodičmi presťahovali do Liptovského Mikuláša a neskôr do Bratislavy. Nepamätám si, že by niekedy spomínal viac. Vo Važci nikto z našej rodiny nezostal. Napriek tomu mám k tomuto kraju vzťah a čosi ma k nemu púta,“ vysvetľuje.

Akýkoľvek pokus o hasenie bol márny. Domácim prišli na pomoc hasiči z okolitých dedín – z Východnej, zo Štrby, z Hýb, z Liptovského Mikuláša či Popradu. „Dorazili aj vojaci z horského práporu z Popradu a žandári zo Štrbského Plesa. Až po šiestich hodinách sa podarilo oheň skrotiť. Požiarisko dohášali ešte nasledujúci deň.“

Pokračovanie na ďalšej strane...

Diskusia