Vladimír Kampf

Necelý rok po ničivom tornáde, v prvej polovici júna, jedno menšie zasiahlo hraničnú obec Lanžhot na Morave. Vzdušný vír zachytili až v Kútoch na Slovensku. Meteorológovia odhadli jeho silu na maximálne F1. Pred rokom 24. júna 2021 sa Moravou prehnalo tornádo so silou minimálne F3. Na celom území Českej republiky od začiatku roka 1950 doteraz majú 111 odborne overených záznamov tornád. Podľa mapy tornáda nemajú obľúbené lokality a môžu sa vyskytnúť kdekoľvek.

Na to, aby sa tornádo poriadne rozbehlo, však potrebuje rovinu. Členitý kopcovitý terén je pre vznik tornád takmer nevhodný. Šanca na ich vytvorenie u nás je vyššia v dôsledku klimatických zmien. F1 v&nbsp;Lanžhote tento rok tiež spôsobilo škody, nie však také vážne, ako to so silou zrejme až F4 pred rokom. Zasiahlo tri desiatky domov. Zničilo niekoľko striech, bralo záhradný nábytok, zbúralo stenu a&nbsp;pohadzovalo si všetko, čo mu prišlo do cesty.

Na naše stredoeurópske končiny sa mimoriadne silné tornádo začalo formovať pred rokom nad Neziderským jazerom v&nbsp;Rakúsku a&nbsp;skončilo kdesi za domovom dôchodcov na okraji Hodonína. Hrozivú silu nabralo pri Valticiach, prešlo okrajom mesta Břeclav a&nbsp;ďalej sa držalo vľavo od cesty 55 do Hodonína. Zasiahlo sedem miest a&nbsp;dedín. V&nbsp;niektorých zničilo či vážne poškodilo domy na celých uliciach. Mimoriadnym nešťastím moravského tornáda bolo, že prechádzalo dedinami.

Takmer pri konci cesty pred Hodonínom pustošilo obec Lužice. „Moja mozaika tisícov silných emocionálnych spomienok sa začína na zasadaní obecného zastupiteľstva v&nbsp;budove sokolovne oproti obecnému úradu. Riešili sme investície, diskutovali a&nbsp;zrazu mali katastrofu za oknom v&nbsp;priamom prenose,“ spomína starosta Lužice Tomáš Klásek. „24. júna o&nbsp;štvrť na osem som sa pozrel z&nbsp;okna a&nbsp;videl som, ako sa ten vír ženie na nás. Zvolal som nahlas: To je azda tornádo! Všetci sme vybehli k&nbsp;oknám a&nbsp;neverili vlastným očiam. Tornádo sa akoby zázrakom vyhlo centrálnej časti obce. Sokolovňa, úrad, kostol a&nbsp;lekáreň boli nepoškodené. Stočilo sa však do ulice, v&nbsp;ktorej bývam. Prišli sme o&nbsp;strechu a&nbsp;celé obývané podkrovie. Zostala nám polovica domu. Museli sme sa vysťahovať. Naspäť sme sa sa vrátili len nedávno, 31. mája,“ hovorí.

Z&nbsp;katastra dediny tornádo vychádzalo cez sady a&nbsp;políčka. Tam už škody neboli také veľké. Pred tým však pustošilo v&nbsp;priemyselnej časti, prešlo časťou jednej z&nbsp;hlavných ulíc do bočnej a&nbsp;pokračovalo na Hodonín. „Ešte pred tým nám pováľalo šesť hektárov rekreačného lesa. Našťastie priechod cez železničnú trať u&nbsp;nás silu smršte výrazne oslabil.“ Podčiarknuté, zrátané: V&nbsp;Lužici zostalo po tornáde zničených či poškodených 200 domov. Obec prišla o&nbsp;zdravotné stredisko, nájomný dom, v&nbsp;korunách až stomiliónové škody mali dva priemyselné areály.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Obecné zastupiteľstvo sa po prechode tornáda rozišlo domov. Starosta bol jediný zo zástupcov obce, ktorý bol poškodený. „Ostatní našťastie dopadli dobre a&nbsp;mohli sa o&nbsp;to intenzívnejšie venovať obecným záležitostiam.“ Starosta Klásek dobehol domov. „Všetci boli ako-tak v&nbsp;poriadku, aj keď boli poškriabaní od trosiek. Syn, ktorý býval v&nbsp;zničenom podkroví, bol v&nbsp;tom čase behať. Bežal síce v&nbsp;trase tornáda, ale nejakým zázrakom ho v&nbsp;jednom momente obehol. Ani nechcem pomyslieť, ako by to mohlo dopadnúť, keby bol doma.“

V&nbsp;prvom momente ľudia hľadali rodinu a&nbsp;susedov. Či sú všetci nažive. „Niektorých sme museli vyhrabávať a&nbsp;vyťahovať z&nbsp;trosiek. V&nbsp;našej uličke našťastie nikto nezomrel. Prišli hasiči, sanitka… Niektorí mali stredne ťažké zranenia a&nbsp;museli do nemocnice.“ Na počiatku záchranných prác panoval veľký zmätok a&nbsp;nervozita. „Hasiči boli rovnako v&nbsp;šoku ako my. Začali prichádzať ľudia, ktorí zrazu nemali vôbec nič. Prichádzali len s&nbsp;igelitkami a&nbsp;taškami. V&nbsp;prvom rade sme im museli zabezpečiť strechu nad hlavou a&nbsp;jedlo na ďalšie dni. Hasiči a&nbsp;policajti ešte počas noci prešli celú postihnutú časť obce od domu k&nbsp;domu, aby sa uistili, že ľudia o&nbsp;sebe vedia a&nbsp;majú prehľad, či niekto mohol zostať v&nbsp;troskách. V&nbsp;našej dedine sme mali jedného mŕtveho. Od ďalšieho rána prebiehali záchranné a&nbsp;likvidačné práce. Bolo tu veľké množstvo ľudí a&nbsp;techniky.“

Pomoc prišla zo širokého okolia. Prišli Slováci, Rakúšania, zapojila sa partnerská obec z&nbsp;Francúzska, ozývali sa obecné zastupiteľstvá, organizácie... „Zrazu sa to na nás začalo valiť. Prišiel materiál, financie. Solidarita bola obrovská. Skvelú prácu odvádzali hasiči a&nbsp;tretí sektor. Humanitárne organizácie sa veľmi rýchlo dokázali zorientovať. Vedeli, v&nbsp;ktorom dome je koľko ľudí a&nbsp;čo potrebujú. Peniaze zo zbierok začali poskytovať veľmi rýchlo, pretože to majú administratívne jednoduchšie. Pred tým, než nás postihlo tornádo, som nad niektorými aktivitami humanitárnych organizácií krútil hlavou. U&nbsp;nás dokázali stopercentnú profesionalitu, znalosť terénu a&nbsp;nenahraditeľnosť.“

Obyvatelia postihnutých oblastí si v&nbsp;sebe nesú traumu zo šoku, ktorý zažili. Desia ich už len búrkové mraky, nieto ešte ďalšie tornádo o&nbsp;niekoľko dedín ďalej v&nbsp;Lanžhote. „Je to v&nbsp;ľuďoch. Sú nervózni a&nbsp;sledujú počasie. Pýtajú sa, čo to znamená? Zatiaľ si kryty či bunkre nebudujeme. V&nbsp;našom dome máme pivnicu. Keby niečo, neváhame a&nbsp;bežíme tam. Žiaľ, proti povodniam sa opatrenia urobiť dajú, ale vetru a&nbsp;dažďu, búrkam a&nbsp;tornádam sa rozkázať nedá. Nepríjemné je, že v&nbsp;oblasti, ktorou prešlo, ľahla zeleň. Jej obnova si vyžiada roky. Chladiaci prvok zelene, ktorý dokáže oslabiť silu tornáda, je ešte viac narušený. Zmena klímy je jasná.“

Za rok prišla do dedín postihnutých moravským tornádom obrovská a&nbsp;najmä srdečná pomoc. „Ešte teraz ma to dojíma. Štát v&nbsp;prvej fáze tiež zareagoval perfektne. Ľudia na úradoch boli mimoriadne ústretoví a&nbsp;boli rovno tu. Možno má ešte niekto nedoriešené veci, je to možné, ale ústretovosť úradov bola naozaj veľká a&nbsp;primerane rýchla. Obec tiež rozdelila šestnásť miliónov korún zo zbierok. Museli sme stanoviť kritériá. Ťažké srdce mám len na poisťovne, ale chápem ich. Ide o&nbsp;komerciu a&nbsp;biznis. Niektorí občania a&nbsp;aj obec s&nbsp;nimi máme zbytočné naťahovačky v&nbsp;prípadoch, ktoré sú už na pohľad jasné. Poisťovne pri tom neargumentujú presvedčivo.“

Väčšina ľudí sa po tornáde sťahovala do obnovených domov už v&nbsp;neskorú jeseň minulého roka. „Predpokladám, že do konca leta budú u&nbsp;nás už všetci vo svojom, okrem tých, ktorí mali domy úplne zdemolované a&nbsp;museli začať znova. Aj my ešte chodíme medzi škatuľami, ktoré sťahujeme z&nbsp;miesta na miesto a&nbsp;motáme sa medzi remeselníkmi.“

Obnovu komplikujú rastúce ceny, nedostatok mate­riálov a&nbsp;zúfalý nedostatok remeselníkov. Našťastie, nikto z&nbsp;postihnutých neskolaboval úplne. Ľudia sú všelijakí. Starostu pobúrilo, keď si v&nbsp;prvé dni chodili po jedlo a&nbsp;materiálnu pomoc aj občania, ktorí mali domy nedotknuté. Vraj sa im nechcelo variť. „Museli sme ich zastaviť. V&nbsp;prvotnom zmätku to ešte nešlo, prestali, až keď sme stanovili pravidlá. Smutný som bol neskôr aj zo situácie okolo dotácií. Rozumiem, že ten, kto financie poskytuje, určuje pravidlá, ale tie, ktoré nastavil štát, mali medzery, a&nbsp;neboli už až také ústretové. K&nbsp;tomu vznikali zmätky, ktoré do nich vnášali niektorí politici svojimi rozhodnutiami. Veľa skúseností ma posilnilo, veľa zarmútilo.“

Kopa skúseností však podľa Tomáša Kláska ešte neznamená, že keby podobná katastrofa postihla nejakú inú obec, tak by si dovolil prísť im radiť. „Keď sme po prvý raz nad ránom prešli s&nbsp;mojím zástupcom obec, zostali sme v&nbsp;nemom úžase. Ani sme netušili, čo máme robiť a&nbsp;kde začať? Čo teraz? Čo o&nbsp;hodinu? Čo zajtra? O&nbsp;mesiac… Keď začali zvoniť prvé telefóny, už to išlo. Chaos prvých dní podporovali stovky dobre myslených telefonátov a&nbsp;esemesiek. Kým som prešiel z&nbsp;úradu na krízový štáb cez jednu cestu do sokolovne, zastavili ma desiatky ľudí, ktorí sa ma pýtali, kde majú zháňať veci, ktoré potrebujú, a&nbsp;čo majú vôbec robiť. Do toho už prichádzala aj prvá pomoc. Neviem si predstaviť, že by to šlo bez prvotného chaosu.“

Po tornáde v&nbsp;Lanžhote starosta obce Lužice hneď napísal esemesku kolegovi, že keby niečo, je mu k&nbsp;dispozícii. Rovnako zareagovala aj starostka ďalšej tornádom vážne poškodenej obce Hrušky Jana Filipovičová. „Určite by som bez váhania rada pomohla. Veď aj k&nbsp;nám doputovalo množstvo pomoci od materiálnej cez psychologickú či finančnú podporu. Vďaka ľuďom zvonka sme sa dostali tam, kde sme teraz.“

Hrušky sú najmenšia spomedzi postihnutých obcí. „Na úrade mám len troch ľudí. S&nbsp;mnohými vecami sme za ten rok spokojní, s&nbsp;inými nie celkom. Máme tu pracovitých ľudí, takže si zvyčajne vieme poradiť sami. Hlavne na rodinných domoch vidno obrovský pokrok. Obec má opravenú školu, škôlku a&nbsp;na ostatných renováciách pracujeme. Chceli by sme toho urobiť čo najviac do konca roka. Je jasné, že obnova bude trvať niekoľko rokov. Poškodené sú infraštruktúra a&nbsp;aj zeleň.“

S&nbsp;tým, čo je hotové, sú ľudia spokojní. Čakali však, že sa im podarí viac. „Myslím, že postupujeme celkom rýchlo, ale naše predstavy boli iné. Keď sme videli tú šialenú rýchlosť počas odpratávacích prác, mysleli sme si, že to tak pôjde aj ďalej. Lenže, logicky sa to nedá. Príprava projektov a&nbsp;ich schvaľovanie trvajú niekedy roky. K&nbsp;tomu súťaže, obstarávanie, realizácia… Nič z&nbsp;toho nás neobchádza,“ vysvetľuje starostka Filipovičová.