Lucia Lukušová

Kto chce zažiť ostrovnú rozprávku, mal by sa vraj preto poponáhľať, no domáci sa neobávajú, že by ich krajina raz zišla z&nbsp;povrchu zemského. Ostrov Maaniyaa je domovom zhruba pre päťsto cudzincov. Do strediska Sun Island Resort prišli za prácou najčastejšie z&nbsp;Indie, Bangladéša, zo Srí Lanky či z&nbsp;Bali. Dôvodom je pre väčšinu z&nbsp;nich lepší zárobok.

Krajina s dlhým názvom Maldiv­ská republika je štát na rovnomennom súostroví ležiaci južne od Indie. Vznikol 26. júla 1965 po získaní nezávislosti od Spojeného kráľovstva. Na jeho celkovej rozlohe 298 štvorcových kilometrov žilo podľa odhadu z roku 2016 necelých 428-tisíc obyvateľov. Hlavné a zároveň najväčšie mesto je Malé, úradný jazyk je maldivčina. Podnebie je horúce, priemerné teploty dosahujú 24 až 31 stupňov.

Maldivy

„Na ostrove pracujem niečo vyše mesiaca. V&nbsp;hotelierstve som pôsobil aj vo svojom rodnom meste v&nbsp;Kérale. Vyštudoval som v&nbsp;Indii. Moja priateľka žije v&nbsp;Londýne a&nbsp;je zdravotná sestra,“ rozrozpráva sa Ind Tom P. Unni, ktorý pracuje ako čašník. Nemá problém popri zbieraní tanierov zo stola či prestieraní ešte sa i&nbsp;na každého usmiať a&nbsp;s&nbsp;hosťami, ktorí majú záujem, prehodiť pár slov. „Zaujímam sa o&nbsp;turistov, ktorí k&nbsp;nám chodia. Hneď sa ich pýtam na meno, aby som ich pri najbližšej návšteve reštaurácie mohol osloviť. Je to drobnosť, ale myslím, že im to dobre padne. Všeobecne som zvedavý, takže keď mi o&nbsp;sebe niečo povedia, som rád,“ zmieňuje sa syn bývalej učiteľky v&nbsp;materskej škole a&nbsp;poľnohospodára.

Dnes obidvaja rodičia robia v&nbsp;poľnohospodárstve. Obhospodarujú ryžové polia a&nbsp;kávové plantáže. „Je to náročná robota, lebo na Maldivách je celoročne veľmi teplo a&nbsp;najmä vlhkosť vzduchu sa blíži k&nbsp;deväťdesiatim percentám. Ale som šťastný, že počas dňa máme väčšinou aj prestávku. Najčastejšie ju využívam na spanie,“ pokračuje tridsiatnik, ktorý chce v&nbsp;rezorte vydržať zhruba rok-dva, potom sa uvidí. Má viacero plánov – usadiť sa s&nbsp;partnerkou v&nbsp;Európe, prípadne presťahovať sa s&nbsp;ňou do Austrálie, kde už niekoľko rokov žije jeho brat s&nbsp;rodinou. Tom má jasnú predstavu, čím by sa chcel v&nbsp;budúcnosti živiť – plánuje byť súkromným sprievodcom. Školu na to má a&nbsp;veľký záujem tiež. Len čo niečo na Maldivách zarobí, pôjde ďalej za svojím snom. „Môj plat je zhruba päťnásobne vyšší než doma v&nbsp;Indii. Tam sa odmena v&nbsp;mojom odvetví pohybuje na úrovni stodvadsať dolárov na mesiac. Šetrím si nielen na budúcnosť, chcem podporiť aj rodičov. Túžim sa im odvďačiť za ich celoživotnú starostlivosť, takže peniaze posielam aj im,“ vraví čašník Tom.

ĎALŠIE FOTOGRAFIE Z ROZPRÁVKOVEJ DOVOLENKOVEJ DESTINÁCIE NÁJDETE V GALÉRII

Mimochodom, vedeli ste, že v&nbsp;Maldivskej republike je zhruba tisícdvesto ostrovov, ale obývaných je len dvesto z&nbsp;nich? A&nbsp;na každom môže byť maximálne jedno ubytovacie zariadenie. Všeobecne nezáleží na tom, či ide o&nbsp;čašníka, barmana, recepčnú alebo manažéra, všetok personál z&nbsp;tohto rezortu býva na ostrove Maaniyaa. Majú vyčlenené ubytovacie i&nbsp;stravovacie priestory. Dokonca aj Maldivčania z&nbsp;vedľajších ostrovov. Tí síce do vypuknutia koronavírusovej pandémie dochádzali denne za prácou loďou alebo na člne, no teraz musia žiť s&nbsp;ostatnými kolegami. 

Jedným z&nbsp;nich je aj Ibrahim, pochádzajúci z&nbsp;ostrova vzdialeného pätnásť minút. „Radšej by som bol doma s&nbsp;rodinou, ale keď chcem pracovať, nemám na výber. Za ženou a&nbsp;troma deťmi chodievam raz-dva razy za mesiac na štyri až päť dní. Rybárom som odmalička. Je to remeslo, ktoré sa v&nbsp;našej krajine dedí. Môj otec celý život rybárčil a&nbsp;brával ma so sebou na more už ako chlapca. Hneď sa mi to zapáčilo. More je môj život. Mám skončené len základne vzdelanie, ale viac nepotrebujem. Neviem si predstaviť pracovať s&nbsp;ľuďmi v&nbsp;hoteli, prípadne byť neustále na pevnine. Loď poskytuje oveľa väčšie dobrodružstvo,“ približuje kúsok svojho života Maldivčan pracujúci na ostrove päť rokov.

Párkrát za týždeň chodí na lov. So svojimi štrnástimi kamarátmi vyrážajú zhruba o&nbsp;pol piatej popoludní a&nbsp;vracajú sa na druhý deň predpoludním. Ich cieľom je uloviť čo najviac tuniakov. Keď majú dobrý deň, chytia ich zhruba tritisíc. Nie každý je však rovnako veľký. Najmenší má obyčajne päť kíl, najväčší úlovok mal dvadsaťpäť. Inak, tuniak je národným jedlom celej krajiny. Keď kuchári k&nbsp;nemu pridajú cibuľu, kokosové mlieko a&nbsp;čili, je z&nbsp;toho mas huni. Najčastejšie ho servírujú s&nbsp;domácim chlebom roshi. Ibrahim sa delí o&nbsp;izbu s&nbsp;ďalšími ôsmimi kolegami. Niektorí sú stavbári, záhradníci, iní zas šoférujú rýchloloď alebo pracujú v&nbsp;centre vodných športov.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Ostrovný život je pre niektorých vskutku náročný. Jednoducho ani počas jediného voľného dňa nemajú kam ujsť. Obyčajne spia, prípadne hrajú spoločenské hry alebo vysedávajú v&nbsp;kaviarni pre pracujúcich. Turisti tam prístup nemajú. Majú aj vlastný obchod, jedáleň a&nbsp;kaviareň. Nikto z&nbsp;nich sa nesťažuje. Sú šťastní, že majú prácu. „Počas hlavnej sezóny máme na ostrove tisíc hostí a&nbsp;rovnaký je počet personálu. Fungujeme ako samostatné ostrovné mesto. Elektrinu čerpáme z&nbsp;generátorov, ale využívame aj solárnu. Internet sa šíri prostredníctvom antén. Pitnú vodu dovážame z&nbsp;neďalekého ostrova. Ide však o&nbsp;morskú vodu, ktorá prejde špeciálnym procesom odsolenia. Čo sa týka ovocia a&nbsp;zeleniny, tie vozíme niekoľkokrát do týždňa tiež. Najčastejšie z&nbsp;Dubaja či zo Srí Lanky. Výnimkou sú malé banány, ktoré sú mimoriadne sladké, a&nbsp;kokosové orechy. Tie si pestujeme sami na našich plantážach,“ objasňuje generálny manažér rezortu Abdulla Fathhey.

Ostrov patrí k&nbsp;tým zelenším v&nbsp;krajine. Dôvodom sú aj plantáže, ktoré tu vysadili. V&nbsp;záhradách okrem exotických kvetín, stromov a&nbsp;kríkov sadia do plastových rúr kapustu, ľadový či hlávkový šalát a&nbsp;rôzne druhy byliniek. Následne všetko v&nbsp;biokvalite servírujú hosťom. Zeleňou sa môže kochať každý, kto má záujem. Pokojne i&nbsp;návštevníci môžu zavítať do častí, ktoré sú určené pre personál, prípadne do rozľahlých záhrad. Môžu sa pozrieť aj na zverinec, ktorý nakoniec skončí na tanieri. Chovajú sliepky i&nbsp;kačice. V&nbsp;klietkach vidno aj pávy. Tie sú však len na spestrenie, nie na jedenie.

Ostrovný rezort, do ktorého si chodia užívať horúce slnko, tyrkysové more a&nbsp;pohodu Indovia, Austrálčania, Nemci, Taliani, Maďari a&nbsp;občas tam zablúdia i&nbsp;Česi či Slováci, získal v&nbsp;roku 2016 titul najekologickejšieho spomedzi všetkých maldivských hotelových komplexov. Papierik, žuvačku či špak na chodníku by ste hľadali márne. Dokonca aj pľuvanec. Samostatné tabule upozorňujú, že sa to nesmie. Triedenie odpadu je pre nich už roky samozrejmosťou. „Máme pravidelný zvoz odpadu z&nbsp;ostrova. Berú ho na ďalšie spracovanie alebo do spaľovne do hlavného mesta Malé. Máme vlastnú čistiareň odpadových vôd. Vyčistenú vodu následne vypúšťame späť do mora,“ odhaľuje viac z&nbsp;ostrovného života Maldivčan Abdulla Fathhey.

Každý, kto tam chce pracovať, prechádza školením bez ohľadu na to, o&nbsp;akú pozíciu ide. Možno prísnejším okom sa pozerajú na tých, ktorí prichádzajú do kontaktu s&nbsp;hosťami. Nemôže dôjsť k&nbsp;žiadnej chybičke alebo ich treba aspoň eliminovať. Cieľ je jasný: náš hosť – náš pán. Veď tí, ktorí tam mieria niekedy aj cez pol planéty, prichádzajú väčšinou za oddychom. Pravda však je, že tento kúsok zeme uprostred Indického oceána nie je len pre lenivcov. Široké cesty sú ideálne na bicyklovanie. Na dvoch kolesách jazdí hádam každý. Aj v&nbsp;noci a&nbsp;bez svetiel. Napriek tomu vraj k&nbsp;incidentom nedochádza. Každý sa totiž len ležérne vezie. Komu sa nechce šliapať do pedálov alebo chodiť po svojich, môže sa dať voziť elektrickými autíčkami či autobusmi, ktoré u&nbsp;nás bežne vidíme na golfových ihriskách. Netreba si ich volať ani dávať špeciálne znamenie na zastavenie. Takmer každý šofér, vidiac okoloidúceho, sám pribrzdí, či sa chcete zviezť.

Z&nbsp;lietadla vyzerá Maldivská republika ako pohodené zeleno-biele fľaky v&nbsp;nádherne sfarbenom tyrkysovom mori. Zelenú väčšinou predstavujú kokosové palmy a&nbsp;banánovníky, bielu zas piesčité pláže. Piesok je jemný ako prací prášok. Voda, ktorá ich obklopuje, hrá na niektorých miestach až troma odtieňmi modrej. Podobne ako Ibrahim, aj Maldivčan Nani sa na mori cíti istejšie než na súši. I&nbsp;preto pracuje v&nbsp;centre vodných športov, hoci vyštudoval diplomaciu. Dosiahnutým vzdelaním chcel rodičom viac-menej iba splniť sen, od začiatku však vedel, že touto cestou sa veru uberať nechce.

„Milujem potápanie. Pochádzam z&nbsp;jedného z&nbsp;južných ostrovov, kde v&nbsp;mori plávajú nebezpečné žraloky. Už som sa s&nbsp;nimi neraz stretol. Našťastie to dopadlo bez ujmy. Raz si to odniesla len moja GoPro kamera, ktorá skončila v&nbsp;jeho tlame,“ spomína dnes už s&nbsp;úsmevom na nebezpečne vyzerajúci incident. So žralokmi sa denne stretáva aj v&nbsp;tomto kúte Maldív. Rozdiel je však v&nbsp;tom, že tieto nie sú nebezpečné. Keď plávajú človeku oproti, vraj stačí len vystrieť ruku priamo oproti nim a&nbsp;stiahnu sa. „Plávam s&nbsp;nimi v&nbsp;mori každý deň. Okrem toho sú bežne okolo vás raje, manty i&nbsp;ďalšie ryby.“ Žraloky a&nbsp;korytnačky sa na žiadnom ostrove nejedia. Sú zákonom chránené.

Maldivy tento rok oslavujú päťdesiate výročie turistického ruchu. Presne pred polstoročím si vtedajšie vedenie krajiny povedalo, že krásy krajiny, ktoré dovtedy obdivovali len domáci, sprístupnia celému svetu. Mimochodom, súostrovia vznikli sopečnou činnosťou. Dnes by ste sopky hľadali márne, no v&nbsp;minulosti tam skutočne boli. Keď zmizli, zostali po nich len pozostatky, ktoré pohltili koraly. Tie pod hladinou mora stále sú. Stačí si nasadiť šnorchlovaciu výbavu a&nbsp;strčiť hlavu pod vodu. Pre menej odvážnych sa to oplatí aj popri brehu. Tých, ktorí chcú zažiť skutočnú exotiku, vyvezú na šíre more. Miestni majú nos i&nbsp;orlí zrak na to, aby ryby a&nbsp;kadejaké morské potvory videli z&nbsp;poriadnej diaľky. Keď sa rozbehnutá loď zastaví uprostred ničoho a&nbsp;kapitán lode zavelí na zoskok pod hladinu, nie je to planý poplach. I&nbsp;keď vy sa obzeráte a&nbsp;široko-ďaleko nevidíte z&nbsp;paluby lode nič plávajúce, dôverujte im. Skúsení chlapci sa tým živia roky a&nbsp;dokonale poznajú súradnice i&nbsp;približný čas, kde kedy ktorú rybu hľadať. A&nbsp;farebné, stále žijúce koraly tiež. Len treba mať so sebou kameru, prípadne fotoaparát v&nbsp;nepremokavom obale, aby ste mali pamiatku nielen v&nbsp;mysli.