Budúcnosť viac ako tisícky ostrovov roztrúsených v Indickom oceáne je podľa niektorých bedekrov neistý. Maldivám predpovedajú v priebehu budúceho storočia zaplavovanie pre zvyšujúcu sa hladinu oceánov.
Kto chce zažiť ostrovnú rozprávku, mal by sa vraj preto poponáhľať, no domáci sa neobávajú, že by ich krajina raz zišla z povrchu zemského. Ostrov Maaniyaa je domovom zhruba pre päťsto cudzincov. Do strediska Sun Island Resort prišli za prácou najčastejšie z Indie, Bangladéša, zo Srí Lanky či z Bali. Dôvodom je pre väčšinu z nich lepší zárobok.
- Maldivy
Krajina s dlhým názvom Maldivská republika je štát na rovnomennom súostroví ležiaci južne od Indie. Vznikol 26. júla 1965 po získaní nezávislosti od Spojeného kráľovstva. Na jeho celkovej rozlohe 298 štvorcových kilometrov žilo podľa odhadu z roku 2016 necelých 428-tisíc obyvateľov. Hlavné a zároveň najväčšie mesto je Malé, úradný jazyk je maldivčina. Podnebie je horúce, priemerné teploty dosahujú 24 až 31 stupňov.
Päťkrát viac než v Indii
„Na ostrove pracujem niečo vyše mesiaca. V hotelierstve som pôsobil aj vo svojom rodnom meste v Kérale. Vyštudoval som v Indii. Moja priateľka žije v Londýne a je zdravotná sestra,“ rozrozpráva sa Ind Tom P. Unni, ktorý pracuje ako čašník. Nemá problém popri zbieraní tanierov zo stola či prestieraní ešte sa i na každého usmiať a s hosťami, ktorí majú záujem, prehodiť pár slov. „Zaujímam sa o turistov, ktorí k nám chodia. Hneď sa ich pýtam na meno, aby som ich pri najbližšej návšteve reštaurácie mohol osloviť. Je to drobnosť, ale myslím, že im to dobre padne. Všeobecne som zvedavý, takže keď mi o sebe niečo povedia, som rád,“ zmieňuje sa syn bývalej učiteľky v materskej škole a poľnohospodára.
Dnes obidvaja rodičia robia v poľnohospodárstve. Obhospodarujú ryžové polia a kávové plantáže. „Je to náročná robota, lebo na Maldivách je celoročne veľmi teplo a najmä vlhkosť vzduchu sa blíži k deväťdesiatim percentám. Ale som šťastný, že počas dňa máme väčšinou aj prestávku. Najčastejšie ju využívam na spanie,“ pokračuje tridsiatnik, ktorý chce v rezorte vydržať zhruba rok-dva, potom sa uvidí. Má viacero plánov – usadiť sa s partnerkou v Európe, prípadne presťahovať sa s ňou do Austrálie, kde už niekoľko rokov žije jeho brat s rodinou. Tom má jasnú predstavu, čím by sa chcel v budúcnosti živiť – plánuje byť súkromným sprievodcom. Školu na to má a veľký záujem tiež. Len čo niečo na Maldivách zarobí, pôjde ďalej za svojím snom. „Môj plat je zhruba päťnásobne vyšší než doma v Indii. Tam sa odmena v mojom odvetví pohybuje na úrovni stodvadsať dolárov na mesiac. Šetrím si nielen na budúcnosť, chcem podporiť aj rodičov. Túžim sa im odvďačiť za ich celoživotnú starostlivosť, takže peniaze posielam aj im,“ vraví čašník Tom.
ĎALŠIE FOTOGRAFIE Z ROZPRÁVKOVEJ DOVOLENKOVEJ DESTINÁCIE NÁJDETE V GALÉRIIAni domáci nesmú domov
Mimochodom, vedeli ste, že v Maldivskej republike je zhruba tisícdvesto ostrovov, ale obývaných je len dvesto z nich? A na každom môže byť maximálne jedno ubytovacie zariadenie. Všeobecne nezáleží na tom, či ide o čašníka, barmana, recepčnú alebo manažéra, všetok personál z tohto rezortu býva na ostrove Maaniyaa. Majú vyčlenené ubytovacie i stravovacie priestory. Dokonca aj Maldivčania z vedľajších ostrovov. Tí síce do vypuknutia koronavírusovej pandémie dochádzali denne za prácou loďou alebo na člne, no teraz musia žiť s ostatnými kolegami.
Jedným z nich je aj Ibrahim, pochádzajúci z ostrova vzdialeného pätnásť minút. „Radšej by som bol doma s rodinou, ale keď chcem pracovať, nemám na výber. Za ženou a troma deťmi chodievam raz-dva razy za mesiac na štyri až päť dní. Rybárom som odmalička. Je to remeslo, ktoré sa v našej krajine dedí. Môj otec celý život rybárčil a brával ma so sebou na more už ako chlapca. Hneď sa mi to zapáčilo. More je môj život. Mám skončené len základne vzdelanie, ale viac nepotrebujem. Neviem si predstaviť pracovať s ľuďmi v hoteli, prípadne byť neustále na pevnine. Loď poskytuje oveľa väčšie dobrodružstvo,“ približuje kúsok svojho života Maldivčan pracujúci na ostrove päť rokov.
Párkrát za týždeň chodí na lov. So svojimi štrnástimi kamarátmi vyrážajú zhruba o pol piatej popoludní a vracajú sa na druhý deň predpoludním. Ich cieľom je uloviť čo najviac tuniakov. Keď majú dobrý deň, chytia ich zhruba tritisíc. Nie každý je však rovnako veľký. Najmenší má obyčajne päť kíl, najväčší úlovok mal dvadsaťpäť. Inak, tuniak je národným jedlom celej krajiny. Keď kuchári k nemu pridajú cibuľu, kokosové mlieko a čili, je z toho mas huni. Najčastejšie ho servírujú s domácim chlebom roshi. Ibrahim sa delí o izbu s ďalšími ôsmimi kolegami. Niektorí sú stavbári, záhradníci, iní zas šoférujú rýchloloď alebo pracujú v centre vodných športov.
Článok pokračuje na ďalšej strane.
