Ako novinárka pracujem štvrťstoročie. Deväť krásnych rokov mám tu česť byť súčasťou redakčného tímu časopisu Život. Cestujem po Slovensku a hľadám príbehy jedinečných, zaujímavých a inšpiratívnych ľudí. A veruže v tej našej malej krajinke je ich dosť. Okrem toho píšem aj o problémoch, ktoré trápia bežných ľudí. Nešťastie nechodí po horách ale po ľuďoch. Veru je to tak. Aj preto vám, našim čitateľom a čitateľkám prinášam aj príbehy ľudí, ktorým zo dňa na deň obrátila choroba život naruby. Presvedčila som sa, že najsilnejšej a najúprimnejšej pomoci sa takýto človek dočká zo svojho blízkeho a širšieho okolia, skrátka, keď sa zomkne komunita. Novinárska práca ma naučila okrem iného aj to, aby sme boli láskaví k svojmu okoliu, ľuďom. Je to zadarmo, nič to nestojí a druhým tým možno aj zachránime život.

Erika Szalayová

Zamkovského chata je medzi milovníkmi a&nbsp;milovníčkami Tatier známa ako Zamka. Nachádza sa v&nbsp;Malej Studenej doline v&nbsp;nadmorskej výške 1 475&nbsp;m n. m. ako najnižšie položená vysokohorská chata. Je vzdialená asi hodinu pešej túry z&nbsp;Hrebienka. Na Zamku sme sa vyberáme v&nbsp;deň, keď sneží. Hoci je to pre Tatry bežný jav, zisťujeme, že zmena počasia dokáže zvrátiť plány aj skúseným harcovníkom.

Ráno vyrážame s&nbsp;redakčným autom z&nbsp;Bratislavy, po niekoľkých hodinách parkujeme v&nbsp;Starom Smokovci. Odtiaľ sa vyvezieme pozemnou lanovou dráhou na Hrebienok. Potom nás čaká vcelku príjemná hodinová túra na Zamkovského chatu. Redakčný fotograf, ostrieľaný športovec, milovník horských túr a&nbsp;celkovo hôr ma pobáda, aby som zabudla na kochanie sa výhľadmi a&nbsp;pridala do kroku. Na chatu by rád dorazil, kým Tatry pohltí tma. Nemáme totiž baterky, takzvané čelovky a&nbsp;šmykľavé hroty skál na chodníku predstavujú riziko. Príjemne osvetlená chata nás víta krátko pred zotmením. Na druhý deň nás čaká stretnutie s&nbsp;chatárom, deň predtým sa telefonicky lúčime so slovami, že rozhovor uskutočníme čo najskôr ráno. Všetko je však inak. Andrej, v&nbsp;horách si všetci tykajú, preto to krstné meno, prichádza na chatu krátko pred obedom. Ráno musel ísť neplánovane so synom k&nbsp;zubárovi. Sneh skomplikoval dopravu, zásobovacie auto nevyšlo na Hrebienok. Preto musel na svojom aute všetko vyviezť sám zo Starého Smokovca. A&nbsp;keďže jeden z&nbsp;nosičov neprišiel do práce, z&nbsp;Hrebienka, čo sa dalo, vyniesol na svojom chrbte sám. „Zeleninu, ovocie, čerstvý chlieb, pečivo… Ešte nám treba vyniesť dva sudy piva,“ vymenúva a&nbsp;zároveň manažuje ďalšiu vynášku.

Zamkovského chatu postavil vo vojnových rokoch Štefan Zamkovský (1907-1961) ako vlastný súkromný podnik. Chatu po roku 1948 znárodnili. Po zmene spoločenského systému ju v&nbsp;rámci reštitúcie získali potomkovia pôvodného majiteľa. Od roku 1996 tu chatárči rodina Kalinčíkovcov, traja súrodenci majú podelené úlohy. V&nbsp;podstate však v&nbsp;rámci chaty musí každý z&nbsp;nich ovládať všetko. Podobne sú na tom zamestnanci a&nbsp;zamestnankyne. Ako nám vysvetľuje Andrej, záujemcov a&nbsp;záujemkýň o&nbsp;pracovné miesta majú dosť. Pracovať v horách mimo civilizácie sa môže javiť vcelku romanticky, v&nbsp;prvom rade však musia byť takíto ľudia pohotoví, praktickí, schopní poradiť si so všetkým a&nbsp;hlavne podstatné sú kvalitné medziľudské vzťahy. On sám brigádoval na chate od svojej ranej mladosti a&nbsp;našiel si tu aj svoju manželku, ktorá tu v&nbsp;študentských časoch pracovala. Skupiny zamestnancov sa striedajú vždy po jednom týždni. „Mali sme tu brigádničku s&nbsp;extrémne dlhými nalakovanými nechtami. Sama pochopila, že s&nbsp;takou ozdobou prácu na chate nezvládne a&nbsp;ne­chty si radšej odstránila,“ spomína Andrej. My sme na chate natrafili na zamestnanecké trio Ľudmilu, Ivana a&nbsp;Ondreja. Popri svojej práci nám rozprávajú, ako sa dostali k&nbsp;zamestnaniu na ikonickej chate.

Článok pokračuje na nasledujúcej strane

Ľudmila prichádza na týždňovky do Tatier zo stredného Slovenska. Prácu v&nbsp;horách na turnusy si môže dovoliť, pretože jej dcéra je už dospelá. Predtým pracovala na obchodnom oddelení vo firme v&nbsp;meste, kde býva. Mala na starosti komunikáciu so zákazníckymi firmami a&nbsp;päť dní v&nbsp;týždni si obliekala elegantné kostýmy. Dnes, ako nám hovorí so smiechom, si do batožiny do práce balí štyri kusy legínsov, nejaké tie rifle. Hlavne aby bola pohodlne oblečená a&nbsp;obutá. S&nbsp;úsmevom na tvári a&nbsp;ľudským prístupom sa javí ako príjemná hostiteľka. Popri vysávaní nám rozpráva o&nbsp;sebe, na druhý deň čakajú príliv hostí, všetko musí byť tip-top. Ivan a&nbsp;Ondrej zatiaľ riešia prívod vody. Udreli mrazy, voda je na zreteli ako prvá. „Sme mimo civilizácie, čo si nezabezpečíme sami, to nemáme. K&nbsp;dispozícii máme iba vzduch a&nbsp;prírodnú krásu,“ hovorí nám na druhý deň Andrej. Chatu ostatné roky postupne zrekonštruovali, čakajú ich posledné práce.

„Okrem iného sme zrekonštruovali malú vodnú elektráreň. Postavili sme novú čistiareň odpadových vôd. V&nbsp;zime sa musíme v&nbsp;prvom rade starať o&nbsp;vodovod, aby nám nezamrzol, inak by sme boli bez vody až do mája. A&nbsp;to je horšia situácia ako byť bez elektrickej energie. Keď sneží, tak na Zamkovského chate je naozaj krásne. My, ktorí tu pracujeme, však po čase už na sneh hovoríme, že biele čudo, pretože musíme neustále odpratávať sneh z&nbsp;okolia chaty. Turisti však v poslednom čase objavili čaro zimných Tatier. Veľakrát je pohyb po udupanom zasneženom chodníku jednoduchší ako po skalnatom chodníku,“ hovorí s&nbsp;úsmevom Andrej.

Vracajúc sa z&nbsp;vonku do chaty nám Ivan opisuje, ako pracoval v&nbsp;horách v&nbsp;Rakúsku. Vrátil sa domov rozhodnutý žiť v&nbsp;civilizácii. Napokon ho opäť zlákali hory a&nbsp;tak zakotvil „aspoň“ v&nbsp;Tatrách. Býva v&nbsp;Spišskej Novej Vsi, je otcom dvoch detí. Keď je v&nbsp;práci, všetko doma je na manželke. Počas týždenného voľna sa venuje rodine. Ondrej je z&nbsp;regiónu a&nbsp;práve na ňom vidieť, aký musí byť človek v&nbsp;horách všestranný. Ondrej je záchranár, keby došlo na chate k&nbsp;akémukoľvek úrazu, vie si poradiť. Okrem toho sa s&nbsp;gráciou zvŕta v&nbsp;kuchyni. Musí byť však aj technický typ a&nbsp;zároveň robiť v&nbsp;horách veľmi potrebné vynášky. „Každý muž, vítané sú aj ženy, ktorí u&nbsp;nás pracujú, musia byť zároveň aj nosičmi,“ ozrejmuje Andrej. Zamkovského chatu po znárodnení vtedajší režim premenoval na Chatu kapitána Nálepku, aby nič nepripomínalo jej pôvodného majiteľa, ktorého z&nbsp;Tatier vyhnali, pretože bol kapitalista. Do reštitúcie išla v&nbsp;zlom stave, rekonštrukcia bola nevyhnutná. Lenže úplne iná káva je rekonštruovať dom v&nbsp;centre mesta a&nbsp;vysokohorskú chatu, ku ktorej vedie iba skalnatý chodník.

„Samozrejme, rekonštruovať sme mohli iba pomocou helikoptéry. Tá však môže lietať iba tri a&nbsp;pol mesiaca v&nbsp;roku. V&nbsp;horách je podstatný človek. Bez obetavosti našich chlapcov nosičov by to, samozrejme, nešlo,“ hovorí na adresu vzácnych nosičov Andrej. Nosiči vyniesli na svojich chrbtoch na tatranskú chatu demontovaný nábytok, práčky, umývačky riadu, koberce…. Kuriozitou je osemmetrový hranol, ktorý niesli dvaja muži. „Hovoríme, že zapneme dvojtaktný motor, jeden chlap vpredu, druhý vzadu, a&nbsp;ide sa,“ poznamenáva o&nbsp;špeciálnych nadrozmerných vynáškach Andrej. Hrubý stavebný materiál ako piesok a&nbsp;štrk dopravila zase helikoptéra. Andrej nám opisuje aj príhodu s&nbsp;kovovými poschodovými posteľami. Dodávateľ nestihol všetky nastriekať farbou do odletu vrtuľníka. „Museli sme si pomôcť, ako sme vedeli, a&nbsp;rámy postelí povynášať na vlastných chrbtoch.“ Zima je v&nbsp;Tatrách dlhá, v&nbsp;jesenných mesiacoch musia myslieť na to, bez čoho sa nezaobídu do jari a&nbsp;dopraviť to, či už za pomoci vrtuľníka, alebo nosičov priamo na chatu.

Zamka je v&nbsp;Tatrách pojmom a&nbsp;teší sa návštevnosti ľudí z&nbsp;celého sveta. „Sú hostia, ktorí k&nbsp;nám prídu štyrikrát do roka, iní sem chodia aj 25 rokov a&nbsp;trávia u&nbsp;nás každý rok svoju dovolenku.“ Nás v&nbsp;čase našej návštevy zaujali tri manželské páry, ktoré strávili víkend na Zamke kvôli duchovnej obnove pre manželov. „Mávame sväté omše na horách. Takto sa zrodil aj nápad týkajúci sa duchovnej obnovy. Všetky starosti sme nechali dole a&nbsp;tu hore sa venujeme iba sebe,“ povedali nám manželia Monika a&nbsp;Peter. Obidvaja pracujú v&nbsp;zdravotníctve a&nbsp;sú spolu 26 rokov. Spolu majú tri deti. Svorne so smiechom hovoria, že nikdy im nenapadlo rozviesť sa. „Všimnite si, ako si muži vyberajú po rozvode či rozchode novú partnerku. Navlas sa podobá tej prvej,“ hovorí Peter. Manželstvo Petra a&nbsp;Moniky je harmonické aj vďaka viere. „Je to jeden zo základných stavebných kameňov. Chcel som byť vždy od začiatku so svojou manželkou, hneď ako som ju spoznal. Páčila sa mi fyzicky aj ako osobnosť. Je veselá a&nbsp;všetko zvláda. Skrátka ideálna pre spoločný život, potvrdilo sa mi to aj neskôr.“ Monika zase hovorí: „Môj manžel bravúrne v&nbsp;pokoji zvláda ťažké životné situácie. Nikdy nepoužíva nadávky ani keď čelíme vypätým situáciám.“

Reportáž zo Zamkovskeho chaty: V horách treba byť technický typ aj šikovný v kuchyni

Erika Szalayová

Autor článku

Erika Szalayová

Výber pre vás

Reportáž zo Zamkovskeho chaty: V horách treba byť technický typ aj šikovný v kuchyni

Erika Szalayová

Súvisiace články

Chystáte sa lyžovať na Slovensku? Toto sú najlepšie lyžiarske strediská!

Celoživotná bitka: Peter Petras vdýchol Rainerovej chate život. Z čoho má obavy?

Lyžiari, čítajte: Takto vyzerajú ceny na našich zjazdovkách! Pozrite, kde sa vám to viac oplatí

Autor článku

Erika Szalayová

Výber pre vás