V každej dobe boli prirodzenou súčasťou spoločnosti aj ľudia odkázaní na každodennú pomoc rodiny, susedov, cirkvi, štátu. Do tejto skupiny patrili najmä ľudia, ktorí sa nedokázali uživiť vlastnými silami, telesne a duševne postihnutí, nevidiaci, hluchonemí, mentálne retardovaní. Dnes tam patrí už aj veľká skupina osamelých ľudí. Niektorým osud nedoprial deti, rodinu, mnohí dnes majú deti na druhých koncoch sveta. „Rizikovým faktorom nie sú len telesné postihnutia, ale aj staroba,“ konštatuje Gabriela Dudeková z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied, ktorá sa špecializuje na dejiny sociálnej starostlivosti a sociálnej politiky.

Pod kuratelou cirkví

Tak ako v celej Európe, aj v našich končinách zakladali prvé sociálne ústavy cirkevné rády, ktoré sa venovali charitatívnej činnosti. Neskôr sa k nim pridávali aj mestá, mecenáši z radov šľachty a bohatých mešťanov, ktorí zakladali ústavy pre najchudobnejších ľudí na sklonku života. Ešte v medzivojnovom období sa im u nás vravelo chudobince alebo starobince.

Na vyššiu úroveň povýšil sociál­nu starostlivosť osvietený reformátor, syn Márie Terézie, vládca rakúskej monarchie Jozef II. Na konci 18. storočia nariadil zriadiť farské ústavy pre chudobných. Boli pod kuratelou cirkvi, ale ich činnosť financovala aj erárna pokladnica, aj keď tieto príspevky mali viac symbolickú ako reálnu hodnotu. Ako uvádza historička Gabriela Dudová, v roku 1908 bolo na území dnešného Slovenska 60 ústavov zatvorenej sociálnej starostlivosti, väčšinou to boli chudobince, starobince a sirotince. Boli to iba neveľké zariadenia, napríklad v chudobinci v Dobšinej na Gemeri našlo strechu nad hlavou maximálne dvanásť starých, práceneschopných ľudí.

Pokračovanie na ďalšej strane...