Vladimír Kampf

Okrem Stanislava Štepku robí dedine veľkú slávu aj významná slovenská medailérka, priemyselná dizajnérka a&nbsp;sochárka Ľudmila Cvenrgošová. Radošina má medaily zhotovené podľa jej návrhov.

Takmer všetky pozemky okolo obce vlastní Nitrianske rímskokatolícke biskupstvo. Vraj keby to tak nebolo, tak by tu už žilo aj 4&nbsp;000 ľudí. Záujem o&nbsp;bývanie je veľký. Radošina je ideálne miesto na život pre všetkých, ktorí vyhľadávajú vidiecky pokoj s&nbsp;možnosťou ľahko dostupného zamestnania. Mestá Piešťany, Hlohovec, Trnava a&nbsp;aj Nitra či Bratislava ich ponúkajú nateraz dosť. Marta Kolková je na obecnom úrade tretie volebné obdobie. „Končím. Žiaľ, zdravotné problémy mi bránia pokračovať,“ hovorí.

„Funkcia starostu sa jednoducho nedá robiť s&nbsp;polročnou maródkou. Rozhodla som sa, že stačí. Bola by som rada, keby sa starostom stal môj prednosta, bolo by to plynulé pokračovanie všetkého, čo sme začali. Fandím mu. Aj pre dedinu je výhodné, keď do funkcie nastúpi niekto, kto sa už dokáže orientovať. Viem to podľa seba. Keď som nastúpila, mala som ťažkú hlavu z&nbsp;neuhradených faktúr, dokladov a&nbsp;všetkých možných aj nemožných povinností. Bolo mi ťažko. Jedinou výhodou bolo, že som nevedela, do čoho idem, preto som bola plná elánu. Na dedine sa ťažko presadzuje človek, ktorý do nej prišiel.“

Starostka sa do Radošiny prisťahovala. „Muž je z&nbsp;Vozokán a&nbsp;ja z&nbsp;Nitry. On mal dobrú prácu v&nbsp;Piešťanoch. Aby sme to mali niekde uprostred, vybrali sme si Radošinu. Mne sa vždy páčila. Sú tu dobré dopravné možnosti a&nbsp;je obklopená nádhernou prírodou. Okrem toho sme jediná dedina, ktorej menu robí najväčšiu slávu divadlo. To je skvelá reklama. Okrem toho sme jedna z&nbsp;mála dedín, v&nbsp;ktorej sú hneď dve známe vinárstva. Jedno z&nbsp;nich vyrába a&nbsp;predáva slávny radošinský klevner. Jedno z&nbsp;nich má od Radošincov aj chránenú značku Víno vínovaté.“

Tu si s&nbsp;manželom našli pozemok a&nbsp;vychovali dve deti. „Je to už 35 rokov. Tým, že som bola právnička, ľudia ma vyhľadávali, aby som im pomohla s&nbsp;komunikáciou s&nbsp;úradmi či s&nbsp;paragrafmi. Chodili za mnou. Ja som vtedy zastupovala jednu poisťovňu, kde som riešila bolestné a&nbsp;sťaženie spoločenského uplatnenia po ťažkých dopravných nehodách. Večer som prišla domov a&nbsp;pokračovala so susedmi. Deti prišli na to, že by bolo lepšie, keby som si robotu odniesla z&nbsp;domu na úrad,“ smeje sa starostka Kolková. „Vraj keby som bola starostka, tak by som vybavovala cez deň to, čo robím po večeroch doma, a&nbsp;doma by bol pokoj. Keď som išla do volieb, už som sa cítila, ako tu hovoríme: ,Radošanka‘. A&nbsp;keď som už ako starostka chodila trebárs s&nbsp;hasičmi na súťaže a&nbsp;oni vyhrali, tak som bola hrdá ,Radošanka‘.“

Pokračovanie na ďalšej strane...

Marta Kolková bola šokovaná počas rozdávania potravinovej pomoci tým, ktorí na tom boli počas počiatočnej vlny hospodárskej krízy najhoršie. Štát a&nbsp;Európska únia vtedy z&nbsp;potravinových rezerv prispeli múkou a&nbsp;cestovinami. „Myslela som si, že ľudí s&nbsp;dôchodkom menším ako 320 eur budeme mať tak desať, maximálne pätnásť. Mali sme ich skoro dvesto. Nedokázala som si predstaviť, ako z&nbsp;toho môžu vyžiť, nesťažovať sa a&nbsp;tváriť sa, že nič. V&nbsp;Radošine žijú pracovití a&nbsp;dobrí ľudia, samozrejme, že sa sem-tam nájdu aj hlupáci.“

Starostka je aj akoby miestny Abramovič, predsedkyňa futbalového klubu napriek tomu, že má vážne problémy s&nbsp;kolenami. „Ja tam len sedím a&nbsp;povzbudzujem. Škoda, že Abramovičov klub je na tom finančne lepšie ako my. Mať ich financie, isto by sme urobili dieru do sveta. Futbalový zväz robí takmer všetko pre to, aby dedinám nepomohol. Berú veľké peniaze a&nbsp;tvária sa, že bez nich by to nešlo. My nemáme žiadnych kúpených hráčov. Dedinský futbal by mal byť o&nbsp;tom, že sa v&nbsp;nedeľu prídu pozrieť svoji na svojich. Stretnú sa na ihrisku a&nbsp;podebatujú. K&nbsp;tomu patria aj šarvátky na ihrisku,“ vysvetľuje „Abramovičová“.

Nielen ihrisko, ale aj školu a&nbsp;škôlku majú v&nbsp;Radošine plne obsadené. „Niektoré mamičky z&nbsp;okolitých menších dedín u&nbsp;nás prestupujú na autobus a&nbsp;je im výhodné doviezť deti sem. Sme stredisková dedina.“ Počas zavádzania obedov zadarmo museli aj v&nbsp;Radošine do kuchyne a&nbsp;jedálne investovať 70-tisíc. „Bolo to náročné, ale výsledkom je, že máme vynovené priestory. Všetko má svoje výhody a&nbsp;nevýhody, len keby dediny vedeli, s&nbsp;čím môžu rátať. Štát rozdeľuje to, čo vyberie a&nbsp;keď vyberie menej, tak nám aj menej posunie. Nestará sa, či budeme mať z&nbsp;čoho svietiť a&nbsp;kúriť v&nbsp;škole. To bol ďalší šok v&nbsp;mojej starostovskej kariére. Teraz som zvyknutá šetriť a&nbsp;mať rezervu, lebo nikto nikdy nevie, čo nás môže zaskočiť.“

Za tri volebné obdobia sa vraj svet veľmi zmenil. Podpísal sa na ňom najmä kovid. Počas pandémie som mala kopu telefonátov najmä od starších ľudí, ktorí zostali sami. „Cítila som, že nepotrebujú odbornú pomoc, ale sa potrebujú rozprávať ešte s niekým iným okrem televízora.“&nbsp;Starostka nerada počuje o&nbsp;tom, ako dediny a&nbsp;mestá nečerpajú eurofondy. „To je veľká lož. Výziev je málo. Spí to niekde inde a&nbsp;nie u&nbsp;nás. Ak raz ministerstvá nevypíšu výzvy, nemáme sa kde hlásiť. Starostovia sú už z&nbsp;toho naozaj unavení.“

Radošinčania majú ťažké srdce na divadlo, ktoré nesie meno ich obce, že v&nbsp;ňom nemajú žiadne výhody či zľavy. Vraj by sa patrilo, aby mali divadelníci aspoň „štepku“ ústretovosti. Miestny rodák a&nbsp;naivný divadelník Stanislav Štepka však roztiahol ochranné krídla nad ochotníckym súborom Hlavina.

Škola v&nbsp;Radošine je vynovená. Ochotnícke detské divadlo Hlavina junior pochádza práve zo základnej školy. Je v&nbsp;tom aj štipka Štepkovej zásluhy: „Raz ma len tak medzi rečou naviedol, že by som to s&nbsp;deťmi mohla skúsiť. S&nbsp;mojou mamou boli spolužiaci,“ spomína zástupkyňa riaditeľa Základnej školy s&nbsp;materskou školou Gabriela Bahelková. „Štyri roky som tu s&nbsp;deťmi nacvičovala, chodili a&nbsp;vystupovali sme po okolí. Mali sme dobrý základ, ktorého sa nakoniec ujali veľkí ochotníci a&nbsp;urobili z&nbsp;nich ich vlastné detské divadlo,“ dodáva s&nbsp;ťažkým srdcom. Deti, ktoré dnes nacvičujú so staršími kolegami, sú budúcou generáciou úspešných divadelníkov.

Žiaci sú väčšinou šikovní, len keby sa im chcelo. „Naučiť sa texty a chodiť po vyučovaní na skúšky je náročné a hlavne je to za nič. Škola ich prakticky nemôže ničím odmeniť. Možno sladkosťou či drobnosťou. Ale aj pocit je dôležitý. Snažím sa vysvetliť im, že im to veľa dá, pretože napríklad prestanú mať trému, budú úspešní recitátori či rečníci.“&nbsp;Gabriela, rodená „Radošanka“, učí už 32 rokov. Učiteľkou chcela byť odjakživa. „Za čas mojej praxe sa deti zmenili. Už nemajú taký záujem o&nbsp;šport. Chýba nám v&nbsp;dedine futbalový dorast a&nbsp;to je veľmi smutné. Skôr ich zaujímajú počítače a&nbsp;prvoradé sú pre ne sociálne siete.“

Zástupkyňa uvažuje, že by detské divadielko na škole obnovila, ale bojí sa nezáujmu. „Scenárov máme dosť a&nbsp;na nejaký kratší program vždy deti nájdem. Možno to skúsim. Ľahostajné však nie sú len deti, ale aj dospelí. Mrzí ma trebárs, že ich nezaujíma životné prostredie. S&nbsp;deťmi čistíme obec dva razy do roka od drobného odpadu. Vždy poviem žiakom, že to sú odpadky, ktoré narobili aj oni… Pár týždňov potom máme čistú dedinu.“

O čistotu duší v obci sa stará rímskokatolícky kňaz Milan Kupčík. Je to farár renovátor. Kňazom je už tri desaťročia. Začínal v Nitre, potom pôsobil 15 rokov v Trenčíne, kde zrenovoval tri kostoly. V Radošine je štvrtý rok. Pochádza z&nbsp;Makova na Kysuciach. Keď bol malý, chcel byť lesníkom, pretože bol obklopený horami. „Mama chcela, aby som bol lekárom. Nakoniec som vyštudoval zariadenia silnoprúdovej elektrotechniky v&nbsp;Martine na strednej škole a&nbsp;po nej som pracoval v&nbsp;strojárňach. V&nbsp;tom čase vo fabrike vyrábali trochu traktory a&nbsp;veľa tanky. Tam mi napadla myšlienka, že by som chcel byť kňazom. Bolo to po stretnutí s&nbsp;inšpiratívnym kňazom. Zatúžil som ísť touto cestou. Ešte za komunistov som nastúpil na teologickú fakultu do Bratislavy,“ spomína.

„V&nbsp;Radošine sa mi žije dobre. Doteraz som mal farnosti v&nbsp;mestách a&nbsp;teraz som na dedine. Som chlapec z&nbsp;dediny a&nbsp;baví ma zažiť život na vidieckej fare. Je to tu pestré. Tak ako Radošinské naivné divadlo vystihuje osobitosť týchto ľudí, tak to aj naozaj je. Sú úprimní, srdeční, plní humoru. Niekedy sú aj ráznejší a&nbsp;tvrdší, ale srdcia majú dobré,“ pochvaľuje si.

Teší sa, že aj počas veľkej rekonštrukcie kostola Najsvätejšej Trojice zo sedemnásteho storočia v prvej polovici tohto roku ľudia chodili a pomáhali. S deťmi podniká turistické a bicyklové výlety. Napriek tomu, že sa do kostola až tak nehrnú. „Naše vzájomné spoznávanie sa môžeme robiť trebárs cez výlety, šport a oddych. Keď sa spoznáme, verím, že ľudia prídu na to, že k životu nepotrebujeme iba chlieb a hry, ale že k tomu patrí aj starostlivosť o srdcia a duše. V opravenom kostole môžeme opravovať svoje hlboké vnútro. Ten, kto to vie opraviť a dať do poriadku, je ten, ktorý sem prichádza medzi nás. Je to Boží Syn, jeho láska, milota, obeta, dobrota, odpustenie a milosrdenstvo. Pevne verím, že s pomocou Božou, ktorá má cez nás prúdiť do tohto sveta, sa nám azda niečo dobré podarí,“ dodáva. Kňaza milo prekvapilo, že v&nbsp;Radošine prichádzajú v&nbsp;hojnom počte ľudia na bohoslužby aj počas týždňa a&nbsp;udržiava si tak vidieckeho ducha.

Slávu dedine robí aj radošinské víno. Nedajbože naň zabudnúť. Veď ho mala britská kráľovná Alžbeta&nbsp;II. na svadobných stoloch. Ale to už bolo dávno. Poslali ho aj na sobáš Williama a&nbsp;Kate. Pili ho Mária Terézia, uhorský panovník Matej Korvín, holandská kráľovná Beatrix aj pápež Ján Pavol II.

Daniel Mundi, technológ výroby v&nbsp;Pivnici Radošina, hovorí: „Naše vína majú dlhú históriu. V&nbsp;roku 1400 istý Gregor, syn Jána z&nbsp;Vašardíc, ukradol okrem iného aj štyri sudy vína z&nbsp;radošinskej kúrie zoborského opáta. Hovorí sa, že to bol radošinský červený klevner, ale ten vyrábame až od roku 2012…“ Dookola sú samé biskupské majetky. Tunajšie vína chutili najmä ľuďom z&nbsp;cirkevných kruhov. Pôda je tu stále cirkevná. Pivnica Radošina hospodári na 33 hektároch. Všetko si obhospodarujú sami. „Ročne spracujeme 150 ton hrozna. Niečo aj nakupujeme, máme však podmienku, že surovina musí byť výborná a&nbsp;hlavne z&nbsp;blízkeho okolia,“ hovorí Daniel.

Žiaľ, z&nbsp;anglického dvora sa neozývajú. Víno im posielajú cez naše oficiálne delegácie. „Či sa dostalo až ku kráľovnej, nevieme. Ale máme niekoľko ďakovných listov, takže radošinský klevner sa na dvor isto dostal. Vieme tiež, že Alžbeta II. ho naozaj pila na vlastnej svadbe v&nbsp;roku 1948. Poslali jej vtedy to najlepšie z&nbsp;výnimočného ročníka 1945. Pred tým naše víno ochutnal pražský arcibiskup Beran. Ten ho posunul ďalej.“

V&nbsp;ílovitej hlinitej spraši na dolomitickom podloží plnom vápenca sa vo víne udržuje primerané množstvo kyselín. Juhovýchodné svahy zasa od rána ožaruje slnko. „Stačí sa už len o vinič poctivo starať. Chce to dobrý tím, ktorý dokáže z hrozna vytiahnuť čo najviac. Tento rok to vyzerá celkom dobre.“&nbsp;Daniel Mundi sa dostal k&nbsp;vínu náhodou tak, že začal robiť traktoristu vo vinohradoch. Postupne sa prepracoval na technológa. V&nbsp;súčasnosti študuje vinohradníctvo a&nbsp;vinárstvo na vysokej škole v&nbsp;Brne. „Pekár príde ráno do práce a&nbsp;pokojne môže zmeniť receptúru trebárs aj každý deň. Vinár to môže urobiť iba raz za rok. Všetko musí do seba zapadnúť. Vinohradnícke zázraky sa potom dejú od septembra do decembra.“