Vladimír Kampf

Hľadal som vývesný štít, ale žiadny som nenašiel. Vraj to nie je nič zvláštne, pretože modrotlačiarske dielne ich ani v&nbsp;minulosti nepotrebovali. „Každý vedel, kde sú,“ vysvetlil mi jednoducho Martin Trnka, jeden z potomkov známej rodiny modrotlačiarov z Púchova. V Púchovskej doline je modrotlač od čias Napoleona po roku 1800. „Pôvodný farbiar pôsobil v Záriečí. Ako sa volal, nevieme. Po ňom prevzala dielňu jeho vdova a po nej majster Bednárik, u ktorého sa začal učiť môj pradedo Jozef Trnka. Keď už bola dielňa jeho, presťahoval ju do Púchova. Na hlavnom ťahu v meste pri rieke našiel lepšiu polohu. Bolo to v roku 1898. Hneď za domom mu vtedy tiekol Váh. Dnes je tok pre regulačné opatrenia osemdesiat metrov ďaleko.“ Na kamennom brehu pral a neskôr okolo kmeňov statných gaštanov sušil látky. „V dome ostali kade po garbiarovi. Pradedo ich upravil na kypové jamy, do ktorých ponáral látky pri farbení.“ Po Jozefovi prebrali remeslo synovia Alojz a&nbsp;František, po nich v&nbsp;meste pokračoval Alojzov syn Stanislav, ktorý udržiaval remeslo do poslednej chvíle. „Otec zomrel v&nbsp;roku 2010 a&nbsp;odvtedy dielňa čakala na svoje oživenie. Ešte deň pred jeho smrťou sme sa rozprávali o&nbsp;plánoch...“

Martin Trnka s&nbsp;bratom Mariánom majú k&nbsp;dvestoročnej rodinnej dielni hlboký vzťah. Prežila vojny, krízy, zavádzanie technológií do výroby, komunistov… „Napriek tomu, že ju znárodnili, mala šťastie v&nbsp;nešťastí. Dedo sa stal jej zamestnancom, takže robil akoby stále na svojom. Po skončení spolupráce s&nbsp;komunálom začal spolupracovať s&nbsp;ÚĽUV-om. Akosi to išlo samo. Nikto nikoho do ničoho netlačil. Dvesto rokov je slušná história, po ktorej tu zostalo vybavenie, zariadenie a&nbsp;priestory. Bolo by škoda, keby sme my boli tou generáciou, ktorá pretrhla niť rodinnej tradície. Po otcovej smrti sme sa pustili do plánov, ako dielňu zachovať na ďalších sto rokov,“ vysvetľuje Martin. Bratia sa rozhodli, že starú dielňu Modrotlač Trnka Púchov, ktorá je pamiatkou, zrekonštruujú ­a&nbsp;vedľa v&nbsp;dome s&nbsp;dvorom vytvoria nový Modrý dvor.

„Vzájomne sa tu budú dopĺňať historická dielňa a&nbsp;priestory na usporiadanie výstav, seminárov a&nbsp;tvorivých dielní pre deti aj dospelých. Teší ma stály záujem o&nbsp;modrotlač. Hlásia sa folklórne súbory, ale aj jednotlivci, ktorí si zariaďujú vnútorné priestory a&nbsp;potrpia si na originálnu modrotlač. Tlače modrého je všade plno, ale klasika tak ľahko dostupná nie je. Našou prioritou nie je vyrábať kvantá, ale zachovať remeselnú výrobu pre ďalšie generácie. Aby sme ukázali naživo, ako na to. Zachovať dielňu je pre nás kľúčové. Budem rád, ak raz v&nbsp;tejto práci budú pokračovať moje deti.“

Martin Trnka vyštudoval zahraničný obchod. „To som už zavesil na klinec a&nbsp;chcem sa venovať len modrotlači,“ hovorí odhodlane muž, ktorý objavuje skryté poklady dielne svojho otca, deda, pradeda. Medzi inými sa mu do rúk dostali obrusy, ktoré jeho otec Stanislav vyrábal pre redakciu časopisu Život. „Je neuveriteľné, že aj dvanásť rokov po otcovej smrti ešte nachádzam kopu prekvapení. Bol som nadšený zo starého vzorkovníka, kúskov látok, drobných ručných foriem aj obrusov pre Život. Žiaľ, viac o&nbsp;tejto zákazke neviem. V&nbsp;dielni zostal iba jediný obrus, z&nbsp;ktorého je pre skúsené oko modrotlačiara na prvý pohľad jasné, prečo tu zostal. Tu je na látke kaz,“ upozornil ma Martin Trnka. „Obrus som našiel pri preberaní vecí, na ktoré už roky nikto nesiahol.“

Pokračovanie na ďalšej strane...

Na modrotlači je zaujímavé to, že nejde o&nbsp;modrú farbu. „Uvaríme pap, čo je emulzia zelenej farby. Modrotlač funguje na princípe reverznej tlače. Volá sa to síce modrotlač, ale nič namodro sa v&nbsp;nej netlačí. Pap nanesieme pomocou formy so vzorom na látku na miesta, ktoré nakoniec zostanú nezafarbené. Akoby sme pečiatkovali jedno vedľa druhého. Potom látku ponoríme do jamy s&nbsp;indigovým roztokom –&nbsp;do kypy, ktorá takisto nie je modrá, ale zelenooranžovožltá. Až po vytiahnutí látka začne oxidovať a&nbsp;zmodrie. Celý proces je studený. Finálnu prácu urobí vzduch. Látku ponárame do kypového roztoku znova a&nbsp;znova, až kým nedosiahneme požadovaný odtieň. Dá sa tlačiť aj dvojfarebne. Trebárs na svetlý podklad natlačíme prvý motív a&nbsp;následne niekoľkokrát namočíme do kypy. Potom paserovou formou natlačíme ďalší vzor a&nbsp;znova farbíme. Je to jednoduché a&nbsp;pritom zložité. Treba mať zručnosť a&nbsp;vedieť, ako na to. Trafiť presne do vzoru bez tréningu sa nedá na prvý raz.“ Keď už je modrá modrou, treba hotovú látku stabilizovať v&nbsp;kyslom roztoku a&nbsp;zmyť pap.

„Nasleduje kalander alebo mangeľ, ktoré pod vysokým tlakom medzi valcami stláčajú látku a&nbsp;modelujú tak jej vlákna alebo trú látku o&nbsp;seba. Látka tak mení štruktúru, vyzerá hladšie, lesklejšie a&nbsp;získava fajnovejší vzhľad.“ Kedysi farbili od Jozefa do Ondreja. Mimo tohto obdobia bolo zima a&nbsp;látka už tak ľahko neschla. „Ondrejský jarmok bol posledný, na ktorom sa predávala modrotlač. Cez zimu si majstri vyrezávali formy, opravovali a&nbsp;upravovali mašiny a&nbsp;venovali sa prácam okolo dielne a&nbsp;domu. Dôležitá bola príprava na nasledujúcu výrobnú sezónu.“

Modré pondelky sú vraj odvodené od prác vo farbiarskych dielňach. Dnes takto označujeme deň, keď sa ešte nepracuje naplno, pretože zamestnanci sa len snažia naštartovať na požadovaný výkon. V minulosti toho ani modrotlačiari v prvý pracovný deň po nedeli veľa neurobili a ich pondelok bol pritom naozaj modrý. Pripravovali si látky, zariadenia a chemické zlúčeniny, aby od utorka fungovali naplno. Bolo by pekné, keby pri modrom pondelku išlo len o modrotlač a komótnejšiu prácu, ale pravý dôvod je iný. Po morovom ataku v 14. storočí nemal kto robiť. To využili zvyšní tovariši, ktorí prežili, a požadovali vyššiu mzdu. Na vyššie platy však majstri nemali, a tak tovarišom ponúkli, že môžu za rovnaký plat pracovať o čosi menej.

Najprv nemuseli do dielne prísť na časť pondelka, neskôr na celý. Tento systém má korene v severnom Nemecku, odkiaľ sa presunul do Pruska, Krakova a Vroclavu, neskôr do Prahy, Viedne a ďalej do Európy. Vysvetlení, prečo bol voľný deň označený modrou farbou, je viacero. Medzi iným aj to, že pondelkové voľno znamenalo bujarosť tovarišov, ktorí sa opojení alkoholom nevpratali do kože a&nbsp;deň sa končil hromadnou bitkou, po ktorej im zostávali boľavé modriny. Menej bolestivé vysvetlenie je, že tovariši mali zvyčajne modré montérky… Ale dôvod môže byť naozaj u&nbsp;farbiarov. Pri farbení vlny namodro kedysi postupovali tak, že ju už v&nbsp;nedeľu museli na 24&nbsp;hodín namočiť. Potom v&nbsp;pondelok celý deň visela na vzduchu. Farbiarski tovariši nemali nič iné na práci a&nbsp;mali modrý pondelok. Nenadreli sa.