Mária Mišovičová

Príbehy viažuce sa k&nbsp;majákom hovoria o&nbsp;samote, trvalej izolácii a&nbsp;neustálom nebezpečenstve, čo niektorých strážcov priviedlo až do šialenstva. Romantiky si užili minimálne. Boli neustále v&nbsp;pohotovosti, pracovali aj v&nbsp;noci, zachraňovali topiacich sa. Dôležitou podmienkou bolo, aby boli psychicky odolní a&nbsp;vydržali dlhoročné odlúčenie od rodiny, ale aj okolitého sveta. Denne nad nimi visela hrozba predčasnej smrti. Ich život neraz vyhasol pri besnení morskej búrky alebo keď zdolávali útesy, aby sa dostali na maják a&nbsp;zapálili v&nbsp;ňom svetlo. Dosť bolo i&nbsp;tých, ktorí sa utopili, hoci plávať museli vedieť všetci.

Na život im nesiahal iba vodný živel, ale i&nbsp;oheň, ktorý nejedného pochoval. Pred zavedením elektrickej energie používali strážcovia na navádzanie lodí olejové lampy. Každý večer ich zapaľovali a&nbsp;práve vtedy hrozilo riziko požiaru. Známy je príbeh o&nbsp;požiari z&nbsp;roku 1775, na ktorého následky skonal 94-ročný Henry Hall. Celé generácie Hallovcov odnepamäti strážili majáky v&nbsp;Cornwalle. Ani Henry neporušil rodinnú tradíciu a&nbsp;život zasvätil službe na eddystonskom majáku v&nbsp;grófstve Devon. Ten bol umiestnený na nebezpečnom skalnom brale. V&nbsp;jeden večer pri zapaľovaní olejovej lampy vzbĺkol plameň, zachvátil plechovú strechu veže a&nbsp;pri jej hasení z&nbsp;nej začalo stekať roztavené olovo. Horúci kov mu zasiahol tvár, ramená a&nbsp;dostal sa mu aj do úst. Henry Hall odolával smrti v&nbsp;plymouthskej nemocnici ešte šesť dní, nakoniec však popáleninám podľahol. Pri pitve lekári našli v&nbsp;jeho žalúdku 200-gramový kus olova.

<div class="snippet-cb snippet-widget snippet-articles snippet" contenteditable="false">
          <div class="icon">
              <em class="fa fa-file-text-o" aria-hidden="true" role="button">&nbsp;</em>
          </div>
          <div class="inner" data-article-tag="&nbsp;" data-article-id="8e22690a-d216-4b12-8985-432fd666578a">
              <span class="inner-articleTag">&nbsp;</span>
              <br class="inner-break hide">
              <span class="inner-articleTitle">Zo zločinca detektív: Metódy EUGÈNA FRANÇOISA VIDOCA znamenali revolúciu v kriminalistike</span>
          </div>
          <div class="icons">
              <em class="fa fa-cog eagle-config-button" aria-hidden="true" role="button">&nbsp;</em>
              <em class="fa fa-edit" aria-hidden="true" role="button">&nbsp;</em>
              <em class="fa fa-trash" aria-hidden="true" role="button">&nbsp;</em>
          </div>
      </div>
  

      <div class="snippet-cb snippet-widget snippet-articles snippet" contenteditable="false">
          <div class="icon">
              <em class="fa fa-file-text-o" aria-hidden="true" role="button">&nbsp;</em>
          </div>
          <div class="inner" data-article-tag="&nbsp;" data-article-id="21ccac81-8d35-4676-9ea5-5e48c8ce5d28">
              <span class="inner-articleTag">&nbsp;</span>
              <br class="inner-break hide">
              <span class="inner-articleTitle">Dáma s lampou: FLORENCE NIGHTINGALOVÁ si vybrala povolanie, ktoré v tých časoch nemalo vážnosť</span>
          </div>
          <div class="icons">
              <em class="fa fa-cog eagle-config-button" aria-hidden="true" role="button">&nbsp;</em>
              <em class="fa fa-edit" aria-hidden="true" role="button">&nbsp;</em>
              <em class="fa fa-trash" aria-hidden="true" role="button">&nbsp;</em>
          </div>
      </div>
  


Legenda s&nbsp;nádychom hororu sa viaže k&nbsp;majáku Seguin v&nbsp;americkom štáte Maine. Podivuhodné udalosti sa okolo neho začali diať v&nbsp;polovici 19. storočia. Vtedajší správca veže kúpil manželke klavír, aby jej pomohol zahnať samotu. Nápad to bol vynikajúci, lenže sa skončil tragicky. Mladá žena mala k&nbsp;dispozícii iba notový záznam jedinej skladby a&nbsp;tú neustále opakovala. Tá istá nekonečná hudba dohnala jej manžela až do šialenstva. Sekerou najprv rozbil klavír, potom zavraždil ženu a&nbsp;nakoniec si zobral život aj on. V&nbsp;miestnostiach majáka údajne dodnes počuť jemné tóny klavíra a&nbsp;duch strážcovej manželky sa zjavuje vo veži.

Aj ďalšie príbehy mali súvislosť s&nbsp;týmto majákom. Podľa viacerých záznamov sa vraj koncom 19. storočia v&nbsp;jeho blízkosti opakovane zjavoval obrovský morský had, dlhý vyše 40 metrov. Najtajomnejšia príhoda sa v&nbsp;ňom zrejme udiala v&nbsp;roku 1985. Vtedajší strážca pripravoval nábytok z&nbsp;interiéru na sťahovanie. V&nbsp;noci pred naložením vecí na loď sa zobudil na to, ako prízrak muža v&nbsp;dlhom plášti trasie jeho posteľou a&nbsp;prosí:<em> „Neberte mi nábytok a&nbsp;opustite môj dom.“</em> Na druhý deň sa plavidlo prevážajúce zariadenie potopilo. Pre súčasných turistov sú všetky tieto historky príťažlivé a&nbsp;maják je vyhľadávaným cieľom mnohých návštevníkov.

<strong>Pokračovanie na ďalšej strane...</strong>

Iný záhadný príbeh sa odohral v predvianočnom čase v roku 1900 na majáku na malom ostrove Eielean Mor pri západnom brehu Škótska. V polovici decembra z neho zmizli traja strážcovia James Ducat, Donald McArthur a Thomas Marshall. Zrejme šli k 23-metrovému majáku, ktorý bol postavený len rok predtým, aby ho rozsvietili. To, že niečo nie je v poriadku, nahlásila posádka lode plaviacej sa okolo 15. decembra. Bolo jej podozrivé, že v zimnom, nevľúdnom a hmlistom počasí nevidí žiadne svetlo. Prvá loď sa napriek upozorneniu pre mohutný príboj dostala k&nbsp;ostrovčeku Eielean Mor až 26.&nbsp;decembra. Bol na nej štvrtý strážca Josephe Moore, ktorý mal vystriedať jedného z&nbsp;kolegov. Keď s&nbsp;kapitánom Jimom Harviem a&nbsp;ďalšími tromi námorníkmi dorazili k&nbsp;brehu, zistili, že nie je vyvesená signalizačná zástava, a&nbsp;nikto ich nečakal. Vystrelili svetlicu, ale ani na ňu nikto z&nbsp;trojice strážcov nezareagoval. Na móle stáli nevybalené debny so zásobami, dvere na majáku neboli zamknuté, vnútri našli prevrátenú stoličku a&nbsp;na stole nedojedené jedlo.

Všetko ostatné bolo na svojom mieste. No zastali hodiny, čo značilo, že traja muži zmizli asi pred týždňom. Na zemi ležali dva z&nbsp;troch nepremokavých odevov, akoby si ich nestačili obliecť. Kapitán Jim Harvie v&nbsp;telegrafe prevádzkovateľovi na pevninu oznámil: <em>„Na ostrove Eielean Mor prišlo k obrovskému nešťastiu, zmizli traja správcovia. Nešťastníkov zrejme z útesu zmietla vlna alebo sa utopili, keď chceli zapáliť lampu v majáku.“&nbsp;</em>Ani rozsiahle pátranie neobjavilo nezvestných správcov, na ktorých doma čakali manželky a&nbsp;spolu šesť detí. Členovia pátracieho tímu našli na brehu ostrova stopy po vyčíňaní mohutnej búrky: od kraja útesu až do vzdialenosti desať metrov bol rozrytý trávnik, živel pohol aj balvanom vážiacim asi tonu, posunul ho z&nbsp;pôvodného miesta o&nbsp;niekoľko metrov, z&nbsp;betónu vytrhol železničné podvaly a&nbsp;rozbil debnu s&nbsp;kotviacimi lanami, tie boli porozhadzované po okolí.

Robert Muirhead zo škótskej správy majákov po obhliadke prišiel k záveru, že všetci traja sa stali obeťou nevyspytateľného počasia. Usúdil, že zrejme keď sa začínala búrka, James Ducat a Thomas Marshall šli skontrolovať kotviace laná a svetlo v majáku. Vybehli len naľahko, ani si neobliekli ochranný odev. Podcenili rozbesnený živel a ten ich zrazil z útesu do mora. Tretí zo strážcov Donald McArthur ich šiel varovať, dal si na seba nepremokavý kabát, ale ani ten ho neochránil a vo vlnách našiel smrť. Ich telá nikdy nenašli, čo bolo živnou pôdou pre rôzne špekulácie: zabili ich duchovia, mimozemšťania, morská príšera. Podľa inej hypotézy to boli tajní agenti a ušli do Ameriky, aby tam začali nový život. V&nbsp;historických záznamoch je zachytená aj dráma, ktorá sa odohrala na Clippertonovom ostrove, ležiacom v&nbsp;Tichom oceáne a&nbsp;vzdialenom vyše tisíc kilometrov od juhozápadného pobrežia Mexika.

V&nbsp;súčasnosti je tento atol neobývaný, no do roku 1915 sa na ňom zbieralo guáno, vtáčí trus, ktorý sa používa najmä ako organické hnojivo. Na ostrove žili zberači trusu s&nbsp;rodinami, ale po spomínanom roku sa mexická vláda rozhodla nepokračovať v&nbsp;ťažbe guána a&nbsp;obyvateľov atolu prestala zásobovať. Z&nbsp;trinástich mužov väčšina dostala po čase skorbut a&nbsp;zomreli, ostatní našli smrť vo vlnách oceána, keď sa snažili doplávať na najbližšiu pevninu. Na ostrove zostalo pätnásť žien a&nbsp;detí. Jediný muž bol strážca majáku Victoriano Álvarez. Čím dlhšie žili v&nbsp;izolácii, tým viac sa stupňovalo neznesiteľné správanie tohto človeka. Ženy s&nbsp;deťmi si postupne zotročoval. Dva roky trvali príkoria a&nbsp;znásilňovanie, až to jedna zo žien nevydržala a&nbsp;v&nbsp;záchvate zlosti ho zabila kladivom. Onedlho ich z&nbsp;ostrova odviezla loď, ktorá sa náhodou plavila okolo.

Príbehy o&nbsp;duševných chorobách strážcov majákov sa objavovali často. Figurovali v&nbsp;nich duchovia, zapaľovanie a&nbsp;zhasínanie svetiel bez zásahu človeka, nezvyčajné zvuky. V&nbsp;mnohých prípadoch pracovala určite aj fantázia, no základ mohol byť reálny. Podľa historických štatistík sa skutočne u&nbsp;strážcov veľmi často vyskytovali psychické poruchy a&nbsp;samovraždy. Koncom 20. storočia však odborníci prišli so zaujímavou informáciou. Podali jednoduché vysvetlenie, prečo prichádzalo k&nbsp;častým duševným problémom u&nbsp;správcov veží. Na príčine mohla byť ortuť z&nbsp;Fresnelových šošoviek. Tie sa od roku 1822 používali na majákoch a&nbsp;zvyšovali dosah svetla aj na niekoľko desiatok kilometrov. Chronická otrava týmto kovom spôsobovala zmätenosť, depresiu, halucinácie a&nbsp;v&nbsp;kombinácii s&nbsp;izolovaným životom mohla byť spúšťačom nebezpečných psychických záchvatov, nezriedka sa končiacich smrťou.

Čo znamenala samota na majáku, to si mohli čitatelia prečítať v&nbsp;roku 1943 v&nbsp;denníku Rock­land Curier. O&nbsp;živote ďaleko od obývaných miest porozprávala Roscoe Fletcherová, manželka strážcu veže na ostrove Matinicus: <em>„Žijeme asi 40&nbsp;kilometrov od obývaného územia. Počasie je nepredvídateľné, sú tu časté zimné víchrice a&nbsp;silné vetry, neraz majú silu hurikánu. Nemáme chladničku, takže jeme najmä potraviny v&nbsp;konzervách. Najhoršia je odlúčenosť od našich dvoch dcér. Prichádzajú k&nbsp;nám iba v&nbsp;lete a&nbsp;na Vianoce, pretože obe študujú na pevnine. Keď sme na majáku s&nbsp;mužom sami, sme vďační za každé rozptýlenie. Najmä za knihy, noviny a&nbsp;časopisy, ktoré nám sem posielajú.“</em> Náročnú odlúčenosť vyriešili napríklad v&nbsp;Amerike už v&nbsp;roku 1867 tak, že zriadili takzvané cestovné knižnice. Na tie najodľahlejšie majáky posielali debny s&nbsp;knihami a&nbsp;v&nbsp;pravidelných intervaloch ich vymieňali.

Na majákoch neslúžili len muži, história dokazuje, že strážkyňami boli aj ženy. Tie manželom (či dcéry otcom) pomáhali a&nbsp;dokonca sa stávalo, že z&nbsp;rôznych dôvodov prevzali ich prácu. Najznámejšia strážkyňa bola Ida Lewisová. Od roku 1857 žila s&nbsp;rodičmi a&nbsp;bratmi v&nbsp;dome na pobreží ostrova Lime Rock blízko Newportu. Otec tam prevzal službu na majáku, ale po necelých štyroch mesiacoch ho postihla mozgová príhoda. Matka detí sa venovala invalidnému manželovi a&nbsp;zabezpečovala chod rodiny. Ida, hoci nebola plnoletá, nastúpila na jeho miesto. Dvakrát denne –&nbsp;večer a&nbsp;o&nbsp;polnoci – nalievala olej do lampy na majáku, skrátila knôt a&nbsp;skoro ráno prišla svetlo zhasnúť.

V&nbsp;pätnástich výborne veslovala, loďou z&nbsp;mesta vozila zásoby jedla pre rodinu a&nbsp;potrebné veci pre domácnosť a&nbsp;pre maják, dopravovala mladších bratov do školy a&nbsp;zo školy, čo pre ňu znamenalo dvakrát denne veslovať do asi dvesto metrov vzdialeného Newportu. V&nbsp;tomto meste ju vyhlásili za najlepšiu plavkyňu, prvýkrát zachránila topiacich sa, keď mala dvanásť rokoch. Štyrom mužom sa prevrhla loďka a&nbsp;z&nbsp;rozbúrených vĺn im pomáhala Ida. Počas 50-ročnej práce na majáku zachránila pred smrťou osemnásť ľudí, údajne ich však bolo oveľa viac. Podľa dobových záznamov to bola výnimočná žena. Trvalo však 20 rokov, kým v&nbsp;roku 1879 držala v&nbsp;ruke dekrét, že je vymenovaná za oficiálnu správkyňu na majáku. Dovtedy vykonávala všetky činnosti len ako akási otcova predĺžená ruka. Na tie časy dostala aj kráľovský plat – 750 dolárov ročne. Najodvážnejšou ženou Ameriky sa stala v&nbsp;roku 1869, keď ako 27-ročná zachránila štyroch topiacich sa vojakov z&nbsp;prevrátenej loďky. Keď k&nbsp;nim doveslovala, jeden napriek nebezpečnej situácii prekvapene utrúsil: <em>„Veď to je dievča!“ To „dievča“</em> ho však v&nbsp;tej chvíli chytilo za vlasy a&nbsp;vtiahlo do člna.

Jeden jej z&nbsp;vďaky daroval zlaté hodinky, spolu pre ňu zorganizovali finančnú zbierku, začali sa o&nbsp;ňu zaujímať novinári a&nbsp;po ich článkoch prúdili k&nbsp;majáku ľudia, aby sa s&nbsp;ňou stretli osobne. Prichádzalo jej množstvo darčekov, listov, medzi nimi boli i&nbsp;ponuky na sobáš. Ako prvá žena dostala od americkej vlády zlatú medailu za záchranu života. Skonala na následky mozgovej príhody v&nbsp;roku 1911 ako 69-ročná. Rozlúčiť sa s&nbsp;ňou prišlo takmer 1 500 ľudí a&nbsp;v&nbsp;Newporte boli na znak smútku vlajky spustené na pol žrde.

V&nbsp;minulosti majáky poskytovali námorníkom istotu na mori, viedli ich do bezpečia. Dnes lodné posádky používajú moderné navigačné prístroje a&nbsp;zachované majáky slúžia ako turistická atrakcia. Ich architektúru obdivujú suchozemci po celom svete. Najviac sa ich zachovalo na novozélandskom pobreží, stále aktívnych je tam 23 týchto ochranných zariadení. Raritou je aj najstarší maják na poľskom pobreží Baltského mora v&nbsp;mestečku Rozewie. Každoročne priláka množstvo návštevníkov. Svetlo na ňom po západe slnka zapne počítač a&nbsp;po brieždení ho zasa vypne. Niekedy, keď je veľmi zatiahnutá obloha, pomýli sa i&nbsp;technika a&nbsp;maják sa rozsvieti. Vyše 40 rokov na ňom prežil strážca Aleksander Krężałek: <em>„Nepoznám nikoho, kto by na majáku vydržal pár mesiacov a&nbsp;hľadal si inú prácu. Odtiaľto sa tak rýchlo neodchádza, tu sa zostáva desiatky rokov. Z&nbsp;veže som videl veľa krás: západy slnka, búrky, dokonca tornáda na mori. To sa nedá opísať, to treba zažiť.“</em>