Mária Mišovičová

Bolo to prvé jedlo a&nbsp;už tradične sa podávalo s&nbsp;medom, cesnakom alebo orechmi. Tenké oblátky sa pripravovali z&nbsp;nekvaseného cesta a&nbsp;mali funkciu hostie – predstavovali posvätný chlieb, telo Kristovo. Boli okrúhle alebo oválne, ozdobené cirkevnými symbolmi: na jednej strane býval väčšinou znak kríža, na druhej bolo častým motívom ukrižovanie Krista alebo Baránok Boží, iniciálky IHS (grécka skratka Ježišovho mena) doplnené kalichom či vetvičkou viniča.

Na oblátkach sa výnimočne objavili aj svetské zobrazenia, napríklad naznačená architektúra mesta, rakúska orlica, poľovník s&nbsp;jeleňom alebo šľachtický erb. Neskôr pribudli ku klasickým oblátkam aj trubičky. Gréckokatolícki alebo pravoslávni veriaci piekli ako obradové pečivo malé koláčiky z&nbsp;kvaseného cesta. Pečenie oblátok v&nbsp;minulosti nepriamo nadväzovalo na 13. december, na Luciu. Dovtedy vo väčšine vidieckych domácností už skončili so zakáľačkami, takmer vo všetkých obydliach bolo upratané, vyumývané, vyleštené. Bolo treba vykonať ešte rôzne zvyky spojené s&nbsp;Luciou, po ktorých nastal v&nbsp;dušiach ľudí pokoj. Nimi si podľa tradovaných obyčají zabezpečili ochranu obydlí a&nbsp;hojnosť pre dom v&nbsp;nasledujúcom roku a&nbsp;mohli sa okrem iných činností súvisiacich s&nbsp;Vianocami venovať aj pečeniu oblátok.

Pred zavedením gregoriánskeho kalendára sa deň svätej Lucie pokladal za najkratší deň v&nbsp;roku a&nbsp;viazali sa k&nbsp;nemu rôzne povery alebo magické úkony s&nbsp;ochranným cieľom. V&nbsp;tento deň bolo najmenej denného svetla, ľudia mali z&nbsp;neho strach, pretože podľa ich predstáv im v&nbsp;krátkom dni a&nbsp;dlhej noci mohli uškodiť rôzne démonické bytosti. Nielen im, ale aj dobytku, preto sa chránili rôznymi spôsobmi: na prvom mieste to bol cesnak. Počas celého roka sa ho hádam nezjedlo toľko ako práve v&nbsp;predvečer Lucie. Jedli ho dospelí i&nbsp;deti, gazdiné ho dávali aj dobytku. Robili ním krížiky na vstupné dvere do domu, ale aj do maštale. Podľa povier bola Lucia najväčšia zo všetkých bosoriek, pretože keď ju chceli upáliť ako strigu a&nbsp;hodili ju do plameňov, nezhorela a&nbsp;žila ďalej. To bol mýtus, ktorý sa tradoval väčšinou v&nbsp;ľudových vrstvách.

V&nbsp;skutočnosti sa svätá Lucia narodila koncom 3. storočia v&nbsp;Syrakúzach na Sicílii. Pochádzala z&nbsp;dobre situovanej kresťanskej rodiny. Legiend okolo nej je veľa, podľa najstaršej, ktorú spomína Dante Alighieri v&nbsp;Božskej komédii, po smrti otca ju matka chcela vydať za pohanského ženícha. Očarili ho jej nádherné oči. Lucia však tajne zložila sľub, že svoj život zasvätí Ježišovi. Matka i&nbsp;ženích naliehali, preto Lucia situáciu vyriešila tak, že si vylúpila oči a&nbsp;v&nbsp;miske ich poslala svojmu obdivovateľovi. Panna Mária ju za to odmenila novými, ešte krajšími. Keď Lucia prezradila matke, že vydaj odmietla pre sľub Spasiteľovi, matka jej svadobné veno i&nbsp;svoj majetok rozdala chudobným. Ohrdnutý ženích Luciu udal z&nbsp;márnenia majetku a&nbsp;z&nbsp;kresťanstva. Lucia skončila vo väzení a&nbsp;pretože sa odmietla vzdať kresťanskej viery, kat jej 13. decembra 304 prebodol hrdlo. Od 5. storočia ju cirkev začala uctievať ako sväticu.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Na Slovensku sa však v&nbsp;období adventu nazeralo na Luciu ako na strigu a&nbsp;13. december bol považovaný za najdôležitejší zo stridžích dní. Preto sa v&nbsp;tento deň pristupovalo k&nbsp;vykonávaniu rôznych ľudových obyčají. Populárny bol luciový stolček. Muži ho začali vyrábať na Luciu, musel byť celý z&nbsp;dreva, bez jediného klinca. Ak na ňom ten, ktorý ho zhotovil, sedel na Štedrý deň v&nbsp;kostole, videl za oltárom všetky strigy v&nbsp;dedine či meste a&nbsp;dozvedel sa, ktorá z&nbsp;nich škodí jeho domu.

Rozšírené bolo aj vymetanie kútov husím krídlom, takzvané chodenie Lucií. Ženy sa obliekli do bielych odevov, napríklad do plachty, tvár si poprášili múkou, na hlavu si dali bielu šatku a&nbsp;symbolicky vymetali v&nbsp;domoch kúty od zlých síl. Tento magický deň sa neobišiel ani bez ľúbostných veštieb. Podľa najznámejšej si slobodné dievčatá pripravili trinásť lístkov, na dvanásť napísali rôzne mužské mená, trinásty zostal prázdny. Zložili ich a&nbsp;nasledujúce dni po jednom pálili. Predposledný spálili ráno na Štedrý deň a&nbsp;posledný otvorili večer. Meno, ktoré na ňom bolo napísané, malo byť meno ich budúceho manžela. Ak im zostal prázdny lístok, znamenalo to, že sa nasledujúci rok nevydajú.

Tých tradícií, obyčajov a&nbsp;povier spojených s&nbsp;Luciou bolo veľmi veľa a&nbsp;stihnúť ich chceli všetky, aby sa po 13. decembri, keď nasledoval týždeň chudobný na tradičné zvyky, mohli zaoberať už len praktickými prípravami na vianočné sviatky. Medzi ne patrilo aj pečenie oblátok. Ľudia verili, že ak s&nbsp;ich prípravou začnú až po Lucii, už nebudú môcť zasiahnuť stridžie sily a&nbsp;oblátky sa vydaria.

Oblátky sa teda začínali piecť pár dní po Lucii. Do 18. storočia ich piekli a&nbsp;roznášali kňazi a&nbsp;mnísi. Potom mal celú prípravu na starosti miestny učiteľ, ktorý mal túto povinnosť uvedenú aj písomne v&nbsp;prijímacej zmluve. Učitelia sa tomuto záväzku nebránili, naopak, prijali ho, pretože jednak pomohli pre svojich žiakov vytvoriť vianočnú atmosféru a&nbsp;bola to aj možnosť, ako si privyrobiť. Prípravy boli rôzne, zvyčajne však niekoľko týždňov predtým, ako sa začalo s&nbsp;pečením, chodili deti s&nbsp;naučenou piesňou po domácnostiach a&nbsp;vyberali obilie. Niekde gazdovia pridali aj mäso, klobásky či strukoviny.

Pýtať obilie sa chodilo najčastejšie na Martina, najneskôr však na Katarínu. Učiteľ ho potom dal včas zomlieť v&nbsp;mlyne. Ak bol v&nbsp;dedine obecný mlyn, múku na oblátky poslal mlynár. Učiteľ kúpil aj ďalšie potrebné veci, napríklad aromatické koreniny, všetko, okrem mlieka, masla a&nbsp;vajec. Tieto tri základné suroviny poprinášali do školy tesne pred pečením gazdiné. Starší chlapci zase nachystali drevo, aby ho bolo dostatok. Často pomáhali aj pri samotnom pečení, pretože oblatkárne či oblatnice, akési kliešte, do ktorých sa lialo cesto, boli zo železa, veľké a&nbsp;ťažké a&nbsp;manipulácia s&nbsp;nimi nepatrila k&nbsp;najľahším. Ručne tiež obstrihávali okraje na každej upečenej oblátke. Neraz sa pieklo dlho do noci a&nbsp;väčších žiakov, nezvyknutých na ponocovanie, premáhal spánok.

Množstvo, ktoré museli učiteľ a&nbsp;jeho pomocníci napiecť, záviselo od toho, aká veľká bola obec, koľko mala obyvateľov, ale aj domácich zvierat. Lebo aj pre ne sa robili oblátky so zapečeným petržlenom alebo s&nbsp;rozdrvenými šípkami.

Tomuto obradovému štedrovečernému pečivu sa pripisovali aj magické účinky. Gazdovia si z&nbsp;vianočných oblátok odkladali do siatin, v&nbsp;obydlí ich používali ako ochranu pred požiarom alebo na liečenie. Piekli sa cukrové i&nbsp;vodové oblátky a&nbsp;trubičky. Delil ich učiteľ, pre každú rodinu sa ušlo pätnásť až dvadsať kusov z&nbsp;vodových, päť cukrových a&nbsp;pridal aj dve-tri trubičky. Ak chcel niekto viac, objednal si ich u&nbsp;učiteľa a&nbsp;dal väčšiu výslužku. Tesne pred Štedrým dňom ich žiaci roznášali v&nbsp;košíkoch po domoch. Pred odchodom ich učiteľ vyskúšal, či ovládajú vinš. Jeden z&nbsp;mnohých znel napríklad takto:

Pochválený Pán Ježiš Kristus. Vinšujem vám tieto hody, sviatky, aby vám dal Pán Boh zdravie, hojné božské požehnanie, na statočku rozmnoženie, na detôčkach potešenie, hojnosti, prajnosti, úrodnosti, po stodolách, po komorách všetkého od Pána Boha dosti, aby ste boli veselí ako v nebi anjeli.

Prísnejší učitelia vyprevádzali žiakov na roznos ešte s&nbsp;poslednými napomenutiami: ako zaklopať na dvere, ako pozdraviť domácich, ako sa postaviť pri vinšovaní a&nbsp;ako sa majú správať, keď dostanú malú odmenu, takzvanú diškréciu. Tou boli väčšinou šestáky, dvojšestáky, grajciare, výnimočne celá zlatka. Väčšia minca bola pre učiteľa, menšia pre deti. Pred odchodom ich učitelia ešte skontrolovali, či sú teplo oblečení, pretože neraz merali dlhšiu cestu a&nbsp;studený vietor a&nbsp;sneh zachádzali až pod odev.

A&nbsp;posledné upozornenie: aby si nesadali na zem, ak budú ustatí. Na zamrznutých cestách sa neraz pošmykli a&nbsp;padli rovno do snehu. Odniesli si to aj oblátky. Polámali sa, pomrvili, celých zostalo málo. Vtedy dali na vrch košíka neporušené a&nbsp;s&nbsp;malou dušou klopali na dvere domov. Keď ich odovzdali, domáci im naplnili košík potravinami a&nbsp;pridali aj peniaze. Oblátky s&nbsp;medom a&nbsp;cesnakom v&nbsp;minulosti i&nbsp;v&nbsp;súčasnosti predstavovali symbol zdravia. Pri ich prelomení si ľudia vždy niečo priali a&nbsp;toto želanie sa im malo v&nbsp;nasledujúcom roku splniť. Tento ľudový zvyk je živý dodnes.