Usmiata sprievodkyňa Tina Nadare z Tbilisi tvrdí, že sú pohostinný a veselý národ. „Radi sa zabávame. U nás na svadbe musí byť aspoň 100-150 hostí, ktorí prinesú drahé dary a za to si užijú najlepšie jedlá a zábavu. A veselo býva aj na cintoríne,“ šokuje Tina a čaká na reakciu.

„Dva dni pred Veľkou nocou ide rodina na cintorín za svojimi blízkymi. Prinesie vajíčka, paschu, chlieb, víno, zabáva sa a spieva. Niekedy je tam až príliš veselo.“

Zrejme k tej pohode prispieva aj víno, veď v Gruzínsku si ho vyrábali už pred osemtisíc rokmi. Tina s úsmevom hovorí, že ich predkovia museli bojovať proti Turkom aj Arabom, lebo si nevedeli predstaviť život bez vína.

Nevzdali sa ani vtedy, keď sám veľký reformátor Gorbačov prikázal redukovať plochy vinohradov. A to aj v takej oblasti, ako je Kacheti, kde produkujú až 80 percent všetkých vín a väčšinu exportných.

V krajine je vyše 150-tisíc hektárov vinohradov a v nich asi 500 odrôd viniča, božský mok vyvážajú do 22 krajín vrátane Slovenska. Už tradične používajú niektorí vinohradníci aj špeciálne hlinené nádoby podobné amfore zvané kvevri, v ktorých robili víno pred stáročiami mnísi.

Vo veľkej úcte je stále tamada – teda ten, kto prednáša prípitok. Muži vtedy musia vstať a vypiť pohárik do dna. Tamada je natoľko populárny, že má sochy po celej krajine.

Víno je obľúbené a dávajú ho do jedál, dezertov aj do zmrzliny. Ochutnala som ju, je trochu zvláštna, ale dá sa. Vinič, konkrétne jeho pokrútené časti, sa preniesli aj do gruzínskej abecedy. Tie pokrútené písmenká sa deti v škole učia písať súčasne s latinkou.

V jednej z pivníc sme ochutnali víno a pobrali sa do neďalekého Signagi – mestečka lásky. V centre na malom námestí si väčšina turistov fotí žltú budovu, v ktorej si s partnerom môžete povedať svoje áno v akúkoľvek hodinu a po celý rok.

Toto mestečko s 1 500 obyvateľmi v romantickom kraji obohnané päť kilometrov dlhými hradbami s vežami, je naozaj príťažlivé. Kaviarničky ponúkajú dobrú kávu, ba aj gruzínsky čaj. V stánkoch láka oriešková churchkhela, tvarohové koláče aj červené víno s vignetou bývalého sovietskeho štátnika.

Odborníci chvália architektov aj stavbárov, ktorí chátrajúcemu mestečku vrátili koloniálny charakter z 18. až 19. storočia.

V neveľkom Gruzínsku má hlboké korene kresťanstvo. Severne od Tbilisi leží významné mestečko Mccheta, ktoré bolo v 4. storočí hlavným mestom krajiny. Jeho katedrála Svetischoveli z 11. storočia slúžila ako korunovačný chrám gruzínskych kráľov a miesto ich posledného odpočinku. Malé mestečko plné kaviarničiek, reštaurácií a pouličných stánkov je dnes na zozname UNESCO.

Vkročím do katedrály a privíta ma blikot sviec a šepot modliacich. Fotiť s bleskom je zakázané, nádherné ikony však majú aj v tom slabom osvetlení svoje čaro. Keď tu v piatom storočí stál ešte len drevený kostolík, umiestnili v ňom časť z Ježišovho rúcha, ktoré mal na kríži. A to podčiarklo význam katedrály.

Koľko je v Gruzínsku kostolov, nevie ani Tina. Keď sa však dostaneme na vrchol strmého kopca, kde je kostolík Džavari zo 6. storočia, spresní, že podobne vzácnych je len 35.

V štvrtom storočí sem prišla sv. Nino s jednoduchým krížom. Vyrobila si ho z viniča, dve vetvičky zviazala svojimi vlasmi. S ním chodila po krajine a šírila kresťanstvo. Kostolík je jednoduchý, no obľúbený. Navyše je odtiaľto aj pekný výhľad na sútok riek Aragva a Kura aj na Mcchetu.

Vybrali sme sa do východnej časti krajiny, kde je Uplistsikhe – bývalé veľkomesto v pieskovcových skalách. Je na zozname UNESCO a určite stojí za návštevu. Poriadne sa rozpršalo. „Možno prestane,“ uvažujeme v mestečku Gori, ktoré je rodiskom bývalého štátnika Josifa Vissarionoviča Stalina a na chvíľu zamierime do jeho múzea.

Fotografie a dokumenty prezentujú dejiny z prvej polovice 20. storočia. Vonku je aj opancierovaný vozeň, v ktorom známy vodca cestoval na miesta rokovaní. Nerád totiž lietal.

Dážď sa trochu zmiernil a turistika v pieskových skalách plných rôznych otvorov, kde bolo ešte pred naším letopočtom najstaršie gruzínske mesto, je prijateľná. Nešmýka sa. Vystupujem hore a len sčasti si uvedomujem význam miesta, kde v druhom až štvrtom storočí žili väčšinou aristokrati.

Je tu asi 150 vzájomne prepojených jaskýň plných tajomstiev. Boli tu priestory pre pohanské obete, liečiteľov, ale aj väznica. Fungovali tu remeselníci, pekári, našli ste tu amfiteáter, nechýbali ani cirkevné stavby.

Dnes je najzachovalejšia funkčná bazilika z 10. storočia, ktorá je ako jediná postavená z tehál. Ostatné sú vytesané v skalách. V čase najväčšieho rozkvetu tu vraj bývalo až 20-tisíc ľudí. V 15. storočí nájazdy Turkov aj Mongolov prinútili ľudí mesto opustiť a teraz sa tu skrývajú už len pastieri.

Hlavné mesto Tbilisi je vraj najkrajšie mesto Zakaukazska. Od rána je rušné. Metro nestíha a šoféri nervózne vytrubujú. Chceme toho stihnúť čo najviac a mierime na pešiu zónu v starom meste. Krivá hodinová veža Gabriadze pri marionetovom divadle už deväť rokov priťahuje chodcov. Každú hodinu sa totiž na veži objaví malý anjelik a cinkne na zvon.

Dve slečny už netrpezlivo vyčkávajú, my ideme ďalej do kostola Anchiskhati zo 6. storočia. Chvíľu načúvam bohoslužbám a keď vyjdem von, mních už ťahá šnúru zvona a ozýva sa príjemný cengot.

Čo naozaj púta v meste pozornosť, sú moderné stavby. Napríklad Most mieru pre peších zo skla a ocele, ktorý preklenul rieku Kura pred deviatimi rokmi. Je rušný a tridsať minút pred západom slnka ho oživí 50 000 ledkových svetiel. Prejdem ním a som v parku Rike s množstvom kvetov a atrakcií pre deti.

Lanovkou smerujem k pevnosti Narikala zo 4. storočia. Mesto mám ako na dlani. Na prezidentskom paláci sa vietor pohráva s vlajkou a pod ním pútajú pozornosť zvláštne tubusy – hudobné divadlo a výstavná sieň.

Vpravo sa od ostatných stavieb odlišuje pravoslávna Katedrála Tsminda Sameba (sv. Trojice), najväčšia v Gruzínsku. Na kupole vo výške 80 metrov sa leskne zlato.

Večer je mesto pokojnejšie. „Stráži“ ho osvetlená socha matky Gruzínska. V jednej ruke má meč, ktorým trestá každého, kto má zlý úmysel, v druhej víno na privítanie dobrých. Máme naň chuť, no reštaurácie sú plné. Napokon sa to podarí, pri skvelom jedle aj víne je veselo. Tina mala pravdu, Gruzínci sa radi zabávajú.

<em>Krajina leží medzi Európou a Áziou. Spoločnú hranicu má s Ruskom, Arménskom, Azerbajdžanom a Tureckom. Rozlohou je takmer o tretinu väčšia ako naša krajina (69 700 km2), no obyvateľov má menej (3 729 600). Hlavným a zároveň najväčším mestom je Tbilisi s 1,3 milióna obyvateľov. Pohoria a vrchoviny zaberajú až 80 percent územia. Na severe sa tiahne Veľký Kaukaz a najvyššou horou v krajine je Šchara (5 201 m). Je to krajina vína, orechov, minerálnych prameňov a dobrých poľnohospodárov. Vyše 82 percent obyvateľov vyznáva gruzínske pravoslávne náboženstvo, zvyšok arménske, ruské a islam.</em>

Proti Arabom a Turkom bojovali aj preto, aby mohli piť víno. V Gruzínsku sa zabáva na svadbách aj na cintorínoch

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás