Mária Mišovičová

Vzdelávali ju guvernantky, mníšky v&nbsp;kláštore, súkromní pedagógovia, mohla študovať na tých najlepších školách, pretože pochádzala zo zámožnej rodiny. Jej otec bol bohatý textilný priemyselník, matka pochádzala z&nbsp;Írska a&nbsp;malej dcérke často rozprávala kúzelné príbehy z&nbsp;írskych folklórnych tradícií a&nbsp;keltskej mytológie. Príhody ľudí a&nbsp;zvierat, ktorí žili v&nbsp;harmónii a&nbsp;spoločne odolávali nespravodlivosti a&nbsp;násiliu, podnecovali jej fantáziu, hlboko ovplyvnili jej tvorbu a&nbsp;zasiahli i&nbsp;do jej súkromného života.

Vyrastala v&nbsp;anglickom grófstve Lancashire s&nbsp;tromi bratmi. Vrásky na čele rodičov spôsobovala jej problémová povaha – doma i&nbsp;v&nbsp;škole. Čoskoro sa ukázalo, že jediné, čo ju zaujíma a&nbsp;čomu sa je ochotná venovať, je maľovanie. Otec privrel obidve oči a&nbsp;na matkino prihovorenie ju v&nbsp;štrnástich rokoch poslali na súkromnú umeleckú akadémiu do Florencie. To bol jej svet, tam sa cítila vo svojom živle, mala prístup k&nbsp;najlepším múzeám umenia tej doby. Po návrate z&nbsp;Talianska pokračovala na umeleckej škole v&nbsp;Londýne a&nbsp;štúdium zavŕšila na práve otvorenej londýnskej výtvarnej akadémii, ktorú založil francúzsky maliar Amédée Ozenfant. Navštevovala ju v&nbsp;rokoch 1935 až 1938.

Otec trval na tom, aby si našla solídne zamestnanie, za čo tvorbu obrazov nepovažoval. Matka však Leonoru v&nbsp;jej výtvarnom nadaní bezvýhradne podporovala. Aby ju povzbudila, v&nbsp;roku 1936 jej podarovala knihu Surrealizmus od Herberta Reada. Tento umelecký smer mladú umelkyňu fascinoval, a&nbsp;tak ešte v&nbsp;tom istom roku navštívila Medzinárodnú výstavu surrealizmu v&nbsp;Londýne. Na nej obdivovala najmä diela významného predstaviteľa tohto štýlu Maxa Ernsta. 

ZAMILOVANÚ FOTKU LEONORY A MAXA SI POZRITE TU

Neuchvátili ju však len jeho obrazy. Do maliara sa zamilovala ešte skôr, ako sa s&nbsp;ním osobne zoznámila. K&nbsp;osudovému stretnutiu prišlo nasledujúci rok na jednom večierku v&nbsp;Londýne a&nbsp;od prvého momentu ich to k&nbsp;sebe silno priťahovalo. Nebola to láska na prvý pohľad, bol to výbuch vášne, lásky, zamilovanosti. V&nbsp;spálni atraktívneho blonďavého maliara s&nbsp;modrými očami sa vystriedalo mnoho žien, slávnych i&nbsp;neznámych, ale Leonora nebola len krátkodobý románik, pre ňu opustil druhú manželku.

<strong>Pokračovanie na ďalšej strane...</strong>

Max Ernst bol jedným zo zakladateľov surrealizmu a&nbsp;dadaizmu. Výtvarné umenie neštudoval, bol samouk. Pôvodne si na univerzite vybral predmety filozofia, psychológia a&nbsp;história umenia. Až neskôr sa rozhodol, že sa bude venovať maľovaniu. Jeho život spestrovalo mnoho zaujímavých ľudí, predovšetkým dámy, pre ktoré mal zrejme veľké erotické kúzlo. 

Prvýkrát stál pred oltárom v&nbsp;roku 1918 a&nbsp;vernosť sľúbil kunsthistoričke a&nbsp;novinárke Luise Straussovej. Mali jediného syna Hansa-Ulricha. Ten šiel v&nbsp;otcových šľapajach a&nbsp;takisto sa stal maliarom. Vzťah Luisy a&nbsp;Maxa bol búrlivý a&nbsp;zakrátko sa skončil rozvodom. No to už umelec žil v&nbsp;Paríži a&nbsp;o&nbsp;manželku a&nbsp;syna nejavil záujem.

Spočiatku viac živoril, než žil a&nbsp;pomoc mu poskytol básnik Paul Élouard a&nbsp;jeho manželka Gala. Dokonca istý čas žili v&nbsp;trojici. Paul sa spočiatku povzniesol nad takéto spolužitie, zakrátko mu to však začalo prekážať. O&nbsp;to viac, že Max sa rozviedol práve pre Galu, hoci tá dala prednosť básnikovi. No aj s&nbsp;ním sa onedlho rozviedla a&nbsp;svoj život spojila so španielskym maliarom Salvadorom Dalím. Ani nemecký umelec nezostal sám. Druhýkrát sa oženil v&nbsp;roku 1927 a&nbsp;jeho vyvolenou bola francúzska maliarka Marie-Berthe Aurencheová.

A&nbsp;do tohto vzťahu vstúpila 20-ročná Leonora. Max Ernst mal štyridsaťšesť. Nasledoval druhý rozvod a&nbsp;v&nbsp;roku 1938 spolu opustili Paríž. Odišli na juh Francúzska a&nbsp;usadili sa v&nbsp;mestečku ­Saint-Martin d’Ardèche. Ich vzťah sa začal idylicky: spoločné bývanie, spoločná tvorba –&nbsp;vytvorili sochy strážnych zvierat a&nbsp;rozostavili ich okolo domu. V&nbsp;roku 1939 tam Leonora namaľovala aj známy portrét Maxa Ernsta. Bolo to jej prvé surrealistické dielo a&nbsp;neskôr sa dostalo do Metropolitného múzea v&nbsp;New Yorku. Počas pobytu vo Francúzsku sa zoznámila s&nbsp;viacerými umeleckými osobnosťami. K&nbsp;jej priateľom patrili Joan Miró, Salvador Dalí, Pablo Picasso.

Veľkú lásku dvoch umelcov prerušila druhá svetová vojna. Francúzi Maxa ako nemeckého občana zatkli. Z&nbsp;väzenia mu pomohol Paul Élouard a&nbsp;americký novinár Varian Fry. Na ich príhovor ho po pár týždňoch prepustili. Lenže po rýchlom obsadení Francúzska Nemcami šiel Max Ernst za mreže druhýkrát. Tentoraz ho zatklo gestapo. Nacisti považovali jeho diela za zvrhlé. Leonora to psychicky nevydržala a&nbsp;z&nbsp;Francúzska ušla do Španielska. Uniknúť z&nbsp;väzenia sa podarilo aj jej druhovi. Pomohla mu Peggy Guggenheimová, mecenáška a&nbsp;veľká milovníčka umenia. V&nbsp;hodine dvanástej ušiel do Ameriky, kde sa v&nbsp;roku 1941 s&nbsp;Peggy vzali. Leonora a&nbsp;Max sa k&nbsp;sebe už nikdy nevrátili.

Po sobáši s&nbsp;Peggy sa zdalo, že budúcnosť má dobre zaistenú. Lenže všetko sa zmenilo vo chvíli, keď stretol americkú maliarku Dorotheu Tanningovú, mladšiu o&nbsp;devätnásť rokov. Na prahu päťdesiatky sa zamiloval ako študentík, spálil za sebou všetky mosty – nebolo to prvýkrát, no tentoraz naposledy. Svoj vzťah spečatili svadbou v&nbsp;roku 1946 a&nbsp;prežili spolu tridsať rokov v&nbsp;harmonickom manželstve až do Maxovej smrti v&nbsp;roku 1976.

FOTKY JEJ UMELECKÝCH DIEL NÁJDETE V GALÉRII

Leonora nemala žiadne informácie o&nbsp;krokoch svojej veľkej lásky v&nbsp;Amerike. Max ju vymazal zo svojho života, čo mu nikdy neodpustila. Ich rozchod považovala za zradu z&nbsp;jeho strany a&nbsp;ovplyvnilo to nielen jej tvorbu, koniec ich vzťahu nepriaznivo zasiahol aj do jej života. Traduje sa, že parížsky dom, v&nbsp;ktorom spolu bývali, predala za fľašu brandy. Leonora mala veľmi labilnú povahu. Čoraz častejšie sa u&nbsp;nej v&nbsp;tom období prejavovali záchvaty úzkosti z&nbsp;nepriaznivej politickej situácie v&nbsp;Európe, pridali sa vážne psychické problémy, ktoré vyústili do ťažšej duševnej poruchy – psychózy.

Mladá umelkyňa sa nikdy nevedela správať racionálne a&nbsp;po odchode Maxa Ernsta sa psychicky zrútila. Zosypala sa na britskom veľvyslanectve v&nbsp;Madride a&nbsp;jej rodičia usúdili, že nevyhnutne potrebuje liečbu. Proti jej vôli súhlasili s&nbsp;okamžitou hospitalizáciou na psychiatrickej klinike v&nbsp;Španielsku. Terapia, ktorú v&nbsp;zariadení absolvovala, nemala priaznivé účinky na jej psychiku a&nbsp;pokoj jej nepriniesla. Leonora svoje zážitky z&nbsp;kliniky a&nbsp;drastické liečebné metódy po čase opísala v&nbsp;knihe Down Below. Dokonca opísala aj sexuálne zneužívanie pacientov, čo mnohí spochybnili, rovnako ako autenticitu vykreslených zážitkov. Leonora si však za opísanými podmienkami na klinike stála.

Keď ju prepustili do domáceho liečenia, od rodičov ušla a&nbsp;útočisko našla na mexickom veľvyslanectve. Mala naozaj šťastie, ujal sa jej veľvyslanec a&nbsp;básnik Renato Leduc. Bol blízky priateľ Pabla Picassa, poskytol jej pohostinnosť a&nbsp;ponúkol jej aj formálne manželstvo, aby požívala diplomatické výhody a&nbsp;ochranu manželky veľvyslanca. Spolu odišli do Mexika a&nbsp;táto krajina sa s&nbsp;menšími prestávkami stala Leonoriným domovom, žila v&nbsp;nej až do svojej smrti. V&nbsp;roku 1943 sa s&nbsp;diplomatom rozviedla. Nezostala sama, v&nbsp;Mexiku sa zamilovala a&nbsp;v&nbsp;roku 1946 sa vydala za maďarského fotografa Emerica Weisza. V&nbsp;manželstve sa im narodili dvaja synovia – Gabriel a&nbsp;Pablo. Z&nbsp;Gabriela sa stal básnik a&nbsp;intelektuál, Pablo bol lekár a&nbsp;maliar.

Leonora napriek psychickým problémom pokračovala v&nbsp;tvorbe a&nbsp;stala sa z&nbsp;nej úspešná maliarka. Po vojne sa jej ujal surrealistický básnik Edward James a&nbsp;práve on bol za jej prvou veľkou výstavou. Uskutočnila sa v&nbsp;New Yorku a&nbsp;Leonora sa takmer cez noc stala známou a&nbsp;obdivovanou umelkyňou. Veľmi ju podporoval aj André Breton, spisovateľ a&nbsp;básnik surrealizmu. Na jeho neúnavné prehováranie sa pustila do písania o&nbsp;svojom pobyte na psychiatrickej klinike. Práve on sa zaslúžil o&nbsp;vydanie spomínaného románu Down Below.

Úspech u&nbsp;verejnosti zožala v&nbsp;60.&nbsp;rokoch aj jej ďalšia kniha The Hearing Trumpet. Rozpráva príbeh starej ženy, ktorá sa náhodou dozvie o&nbsp;tajných plánoch vlastnej rodiny umiestniť ju v&nbsp;domove pre seniorov. Starenka zistí, že je to miesto plné magických javov a&nbsp;podivuhodných príbehov. Nadzmyslový svet v&nbsp;spojení človeka a&nbsp;Boha, tajuplnosť či záhady sa veľmi často objavovali v&nbsp;jej literárnej tvorbe. Tieto témy ju lákali zrejme pod vplyvom matkinho rozprávania.

V&nbsp;Mexiku sa ešte viac ponorila do tajomného života Mayov, začala sa zaujímať o&nbsp;alchýmiu. Práve tam dostala ponuku na vytvorenie nástennej maľby zachytávajúcej mayskú kultúru, život Mayov. Významným inšpiračným zdrojom jej bola kniha Popol Vuh. Vytvorila panoramatické dielo s&nbsp;názvom Magický svet Mayov. Je to veľmi cenná maľba a&nbsp;nachádza sa v&nbsp;Národnom antropologickom múzeu v&nbsp;mexickom hlavnom meste. Vo výtvarnej tvorbe mali pre ňu dôležitý význam zvieracie symboly hyeny a&nbsp;koňa. Hyena je zastúpená v&nbsp;jej dielach z&nbsp;mexického obdobia rovnako ako kôň. O&nbsp;tom však tvrdila, že ju prenasleduje od detstva. Ďalší motív, ktorý sa u&nbsp;nej často opakoval, bolo vajce. Naznačovala ním plodnosť a&nbsp;nový život. K&nbsp;jej známym výtvarným prácam patria Tri ženy okolo stola, Dom naproti, Obryňa – strážkyňa vajca, Pokušenie svätého Antona... Na sklonku života občas maľovala aj portréty.

V&nbsp;60. rokoch žila nejaký čas v&nbsp;New Yorku, vrátila sa však do milovaného Mexika. Málokedy zašla do rodného Anglicka. Možno práve preto je v&nbsp;súčasnosti vnímaná ako mexicko-americká maliarka. V&nbsp;rodnej krajine prežila detstvo, no netvorila tam a&nbsp;prvú veľkú výstavu v&nbsp;Spojenom kráľovstve mala až na sklonku života v&nbsp;roku 2010. Doma na ňu nezabudli, kráľovná Alžbeta II. jej v&nbsp;roku 2000 udelila Rad britskej ríše. Ďalšie veľké medzinárodné uznanie na ňu čakalo v&nbsp;roku 2005. Vtedy v&nbsp;aukčnej sieti Christie’s&nbsp;vydražili jej obraz Žonglér za rekordných 713-tisíc dolárov. Bola to dovtedy najvyššia suma pre žijúceho surrealistického maliara.

Napriek všetkým poctám bolo pre Leonoru domovom Mexiko. Tam sa angažovala aj v&nbsp;boji za práva žien, začiatkom 70. rokov navrhla pre ženské mexické hnutie plagát Mujeres conciencia. Mala vlastnú zvláštnu teóriu týkajúcu sa ženskosti a&nbsp;ženskej sexuality. Na rozdiel od neskorších feministiek tvrdila, že základnou ženskou skúsenosťou je materstvo. Ktovie, ako by bola medzi prívrženkyňami feminizmu uspela. Leonora Carringtonová zomrela v&nbsp;Mexiku v&nbsp;máji 2011 na ťažký zápal pľúc. Mala 94 rokov a&nbsp;zostalo po nej úctyhodné dielo. Väčšina jej obrazov sa však nachádza v&nbsp;súkromných zbierkach.

VIAC FOTIEK KONTROVEZRNEJ MALIARKY A JEJ OBRAZOV NÁJDETE TU

Problémové dievča: Maliarku CARRINGTONOVÚ ani drastické zážitky na psychiatrii nezlomili

Mária Mišovičová

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás

Problémové dievča: Maliarku CARRINGTONOVÚ ani drastické zážitky na psychiatrii nezlomili

Mária Mišovičová

Súvisiace články

Nazýval sa BEŠTIOU: Šokujúci príbeh najskazenejšieho muža planéty ALEISTERA CROWLEYHO

Svetovú gymnastku VĚRU ČÁSLAVSKÚ odpísali komunisti, potom prišlo rodinné peklo

Spisovateľka MAYA ANGELOUOVÁ aby uživila svojho syna, musela si zarábať aj ako prostitútka

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás