Mária Mišovičová

Do Československa prišiel v&nbsp;júni 1950, aby nastúpil na miesto šéfa spravodajskej agentúry Associated Press v&nbsp;Prahe. Vystriedal vyhosteného Nathana Polowetzkého, jediného redaktora pražskej pobočky, ktorá zostala po jeho odchode neobsadená. Koniec 40. a&nbsp;začiatok 50.&nbsp;rokov 20.&nbsp;storočia bol obdobím studenej vojny, čo sa odrazilo aj na správaní československých štátnych orgánov k&nbsp;zahraničným novinárom. Tlačové a&nbsp;spravodajské agentúry západných krajín boli v&nbsp;ťažkej, nezávideniahodnej situácii. Ich vyslaní korešpondenti boli pre československé úrady nežiaduce osoby, nastupujúci komunistický režim ich pokladal za šíriteľov protičeskoslovenskej propagandy.

William Nathan Oatis prišiel na svet 7.&nbsp;januára 1914 v&nbsp;americkom meste Marion v&nbsp;štáte Indiana. Bol mladší z&nbsp;dvoch synov. Keď mal rok, v&nbsp;rodine sa stala nešťastná udalosť: starší brat sa obaril horúcou vodou a&nbsp;na následky zranenia zomrel. Vtedy sa skončila aj rodinná idyla. Otec fotograf odišiel za prácou do Arizony. Matka opustila maličkého syna, bez slova rozlúčky odišla, nevedno kam. Výchovy malého Williama sa ujala babička z&nbsp;otcovej strany. Rástlo z&nbsp;neho zvedavé a&nbsp;vnímavé chlapča, ktoré odpovede na nespočetné otázky hľadalo v&nbsp;knihách. V&nbsp;čase dospievania sa z&nbsp;neho stal doslova knihomoľ. Extrovertný knihomoľ, ktorý mal veľa priateľov, vynikal v&nbsp;diskusnom a&nbsp;dramatickom krúžku, v&nbsp;kostole hrával na klavíri.

Po skončení strednej školy odišiel na univerzitu, no absolvoval iba prvý ročník, potom štúdium zavesil na klinec. Lákal ho svet žurnalistiky. Postupne sa zamestnal vo viacerých miestnych redakciách, aby nadobudol novinárske skúsenosti. Tie ho v&nbsp;roku 1937 doviedli do známej a&nbsp;uznávanej tlačovej agentúry Associated Press v&nbsp;Indianapolise. V&nbsp;nej pracoval do roku 1942, keď vstúpil do americkej armády. Stal sa z&nbsp;neho vojnový dopisovateľ v&nbsp;Tichomorí. Po skončení druhej svetovej vojny v&nbsp;roku 1946 opäť zaklopal na dvere Associated Press, tentoraz však na ústredí v&nbsp;New Yorku. Začínal na oddelení krátkych správ, neskôr prešiel do zahraničnej redakcie, odtiaľ ho šéfovia v&nbsp;roku 1948 vyslali ako korešpondenta do svojej najvýznamnejšej európskej pobočky – do Londýna.

Jeho pobyt v&nbsp;britskej metropole trval dva roky. Našiel tam aj životnú družku Laurabell Zackovú, s&nbsp;ktorou sa v&nbsp;Londýne stihol zosobášiť. V&nbsp;roku 1950 Anglicko opustil, jeho kroky smerovali do pražskej pobočky. Prišiel bez manželky, tá sa vrátila do Ameriky.

Pokračovanie na ďalšej strane...

V&nbsp;50.&nbsp;rokoch mala v&nbsp;Prahe každá zahraničná tlačová agentúra oficiálne dve systemizované redaktorské miesta. Ak však šlo o&nbsp;spravodajské kancelárie zo Západu, tie boli zastúpené jedným dopisovateľom. V&nbsp;pražských pobočkách západných agentúr bola veľká fluktuácia, pretože ministerstvo zahraničných vecí zvyčajne po roku pôsobenia nepredĺžilo ich novinárom akreditáciu. Takýto osud stihol aj Nathana Polowetzkého. V&nbsp;marci 1950 musel opustiť pražskú pobočku Associated Press a&nbsp;tá zostala tri mesiace bez dopisovateľa.

Táto tlačová kancelária však mala pre ústredie v&nbsp;New Yorku mimoriadny význam. Praha bola najvýchodnejšie miesto, odkiaľ v&nbsp;1950 existovalo spojenie ďalekopisom. Preto sa v&nbsp;tejto pobočke zhromažďovali agentúrne správy z&nbsp;ďalších kancelárií agentúry Associated Press – z&nbsp;Budapešti, Varšavy a&nbsp;Moskvy. Ďalekopisom potom odchádzali do Londýna a&nbsp;New Yorku. To bol hlavný dôvod, prečo chceli československé úrady najprv ochromiť a&nbsp;následne zlikvidovať pražskú pobočku tejto americkej tlačovej agentúry. Newyorské vedenie nemienilo nechať kanceláriu v&nbsp;Prahe prázdnu, v&nbsp;júni 1950 sa jej vedúcim stal novinár William Oatis.

Bol to skúsený, profesionálny žurnalista, známy veľkým hladom po informáciách. Táto jeho vlastnosť sa prejavila hneď po príchode do Československa. Potvrdil svoju povesť zvedavého dopisovateľa: písal o&nbsp;komunistickom prenasledovaní slovenského biskupa Jána Vojtaššáka, o&nbsp;internovaní pražského arcibiskupa Josefa Berana Štátnou bezpečnosťou, zaujímal ho osud bývalého ministra zahraničných vecí Vladimíra Clementisa. Pátral po informáciách, prečo ho jeho stranícki spolupútnici uväznili v&nbsp;cele v&nbsp;podzemí Kolodějského zámku. Do newyorskej centrály posielal správy o&nbsp;masívnom zatýkaní protikomunistickej opozície v&nbsp;Československu. Kládol veľa otázok a&nbsp;netušil, že jeho profesionálna zvedavosť sa mu stane osudnou.

V&nbsp;New Yorku mali jeho správy veľký ohlas, lenže nebol jediný, kto si to uvedomoval. Jeho pracovné úspechy zachytila aj Štátna bezpečnosť v&nbsp;Československu. Keď sa dostal do jej hľadáčika, priťažilo mu i&nbsp;to, že v&nbsp;Prahe sa stretával s&nbsp;ďalšími zahraničnými kolegami. V&nbsp;čase jeho príchodu boli v&nbsp;Prahe iba dvaja západní novinári – jeden z&nbsp;Francúzska a&nbsp;druhý z&nbsp;Ameriky. S&nbsp;diplomatickým zborom na americkom veľvyslanectve to bol úzky okruh ľudí, s&nbsp;ktorými častejšie prichádzal pracovne i&nbsp;spoločensky do kontaktu. Podľa pravidiel Štátnej bezpečnosti to však všetko hralo v&nbsp;jeho neprospech.

Pohár trpezlivosti úradov pretiekol, keď ako novinár v&nbsp;auguste 1950 trval na svojej účasti na kongrese Medzinárodného zväzu študentstva. Vtedy sa už schyľovalo k&nbsp;jeho vyhosteniu. Ministerstvo zahraničných vecí mu nepredĺžilo akreditáciu a&nbsp;newyorskú centrálu agentúry požiadalo o&nbsp;výmenu svojho korešpondenta. Generálnemu riaditeľovi Associated Press Frankovi Starzelovi na jeho otázku, žiadajúcu vysvetlenie, odpovedalo: „... činnosť Williama Nathana Oatisa bola nezlučiteľná s&nbsp;poslaním zástupcu tlačovej agentúry.“

Po prvotnom zdesení začal po príčinách, prečo sa stal personou non grata, pátrať aj samotný Oatis. Použil diplomatické páky, na základe ktorých získal predĺženie pobytu, ale o&nbsp;akreditáciu definitívne prišiel. Mohol pracovať v&nbsp;agentúre, no nesmel aktívne vykonávať novinársku prácu. Pristúpil aj na takúto možnosť, pretože chcel veci usporiadať tak, aby neutrpela činnosť agentúry Associated Press. Nedozvedel sa však, že pobyt mu predĺžili na požiadanie ministerstva národnej bezpečnosti. Bol to signál, ktorý naznačoval, že vyšetrovacie orgány s&nbsp;ním majú určitý zámer. V&nbsp;opačnom prípade by ho z&nbsp;krajiny bez milosti vyhostili za nepriateľskú činnosť, ako to bolo dovtedy zvykom.

William Oatis tento významný signál nepochopil. Práca pražskej pobočky Associated Press pokračovala pod jeho vedením aj v&nbsp;roku 1951. Navonok v&nbsp;pohode, hoci Oatisa i&nbsp;jeho troch pražských kolegov sledovali, okolo agentúry sa čoraz častejšie tmolili nastrčení agenti v&nbsp;snahe získať dôkazy o&nbsp;ich protištátnej a&nbsp;špionážnej činnosti. Začiatkom apríla zmizli jeho českí kolegovia a&nbsp;on zistil, že ho sleduje tajná polícia. Pred kancelárom amerického veľvyslanectva sa vyjadril, že sa obáva o&nbsp;svoju bezpečnosť, naďalej však zostával v&nbsp;Československu. Keby sa aj bol rozhodol niečo podniknúť, je otázne, či by to ešte bolo bývalo možné.

Williama Nathana Oatisa zatkli príslušníci Štátnej bezpečnosti 23. apríla 1951 v&nbsp;kancelárii pražskej pobočky. Previezli ho na neslávne známu Bartolomejskú ulicu na krajské riaditeľstvo ŠtB. Tam sa v&nbsp;ten istý deň pri prvom výsluchu dozvedel, že dôvodom jeho vzatia do väzby bola špionáž proti ľudovodemokratickému zriadeniu v&nbsp;Československu. Vyzvedačstvo bolo zhrnuté v&nbsp;ôsmich bodoch, za vinu mu kládli napríklad to, že svojich českých kolegov nútil, aby rozširovali správy zo zahraničia znevažujúce Československo, že získal informácie o&nbsp;protištátnej činnosti biskupa Vojtaššáka ešte pred procesom, že pre agentov zahraničných tajných služieb pôsobiacich v&nbsp;Prahe zabezpečoval vysielačky, že v&nbsp;súvislosti so zmiznutím Vladimíra Clementisa posielal spolupracovníkov overovať rôzne informácie, ktoré získal nelegálnou cestou...

Prvé tri dni Oatis počas dlhých výsluchov neustále opakoval, že špionážnu činnosť proti Československu nevykonával. Po piatich dňoch zmenil rétoriku a&nbsp;vyšetrovateľ držal v&nbsp;ruke jeho priznanie: „Priznávam, že ako akreditovaný dopisovateľ Associated Press v&nbsp;Československu som získaval z&nbsp;neoficiálnych prameňov správy vojenského, hospodárskeho a&nbsp;politického dôverného a&nbsp;tajného rázu. Som si vedomý, že tieto správy a&nbsp;tieto informácie mnou získané majú charakter špionážny.“ Toto nezmyselné priznanie pod psychickým tlakom, po dlhých nočných výsluchoch bez spánku na základe vyhrážok, sľubov, úľav ukončilo jednu etapu väzby, aby sa po 71 dňoch veľmi precíznych príprav začala druhá: proces a&nbsp;následné vynesenie rozsudku. Za celý ten čas sa nemohol stretnúť s&nbsp;pracovníkmi veľvyslanectva, s&nbsp;kolegami z&nbsp;americkej centrály, nemal vlastného obhajcu.

Proces trval tri dni, prokurátorom bol Josef Urválek, prezývaný Veličenstvo kat, ktorý sa výrazne podieľal na vykonštruovaných procesoch v&nbsp;50.&nbsp;rokoch. Napríklad s&nbsp;Miladou Horákovou či Rudolfom Slánskym. Oboch poslal na šibenicu. Obludné divadlo sa začalo 2.&nbsp;júla a&nbsp;už 4.&nbsp;júla bol známy verdikt. Ten znel desať rokov väzenia pre Williama Oatisa, pretože bol vinný „z&nbsp;vyzvedania štátneho tajomstva s&nbsp;úmyslom vyzradiť ho cudzej moci“. Jeho pražským spolupracovníkom súd vymeral omnoho vyššie tresty. Hlavným dôkazovým materiálom Oatisovej protištátnej činnosti boli štyri notesy a&nbsp;jedna fotografia Kolodějského zámku. V&nbsp;notesoch si značil stretnutia, mená, témy rozhovorov, adresy. Proces mohol trvať tak nezvyčajne krátko aj preto, že hneď prvý deň sa Oatis tichým, zlomeným hlasom priznal: „Ľutujem, že som sa dopustil špionáže proti tejto krajine.“ Jeho slová sledovalo v&nbsp;súdnej sieni 120 divákov, ktorým vstupenky rozdala pražská organizácia KSČ a&nbsp;Štátna bezpečnosť. Oatisovo priznanie však bolo vynútené, vopred naučené, pred súdnym tribunálom ho doslova odrecitoval.

Americká strana okamžite požiadala o&nbsp;prepustenie svojho občana, celý proces bol podľa nej komédiou s&nbsp;nespravodlivým rozsudkom. Zaoberal sa ním Kongres USA aj prezident Truman, nechýbali stanoviská politikov, senátori navrhovali prerušenie hospodárskych a&nbsp;obchodných stykov. K&nbsp;tým následne aj pristúpili. Prvým krokom bol zákaz preletu československých lietadiel cez americkú zónu v&nbsp;Nemecku, ten prišiel 10.&nbsp;septembra 1951, po ňom, od 1.&nbsp;novembra 1951, zrušili USA všetky obchodné výhody pre Československo, najmä doložku najvyšších výhod, čo znamenalo vysoký nárast ciel na export do Spojených štátov, čím prišlo k&nbsp;úplnému prerušeniu vzájomného obchodu. Medzitým trvalo takmer deväť mesiacov od skončenia procesu, kým sa mohol Oatis stretnúť s&nbsp;americkým diplomatickým zástupcom v&nbsp;Prahe. Samozrejme, v&nbsp;prítomnosti pracovníka ŠtB. Rozhovor sa viedol vo všeobecnej rovine, bol plný fráz, po každej otázke Oatis počkal, ako zareaguje eštebák, či mu dá pokyn, aby odpovedal. O&nbsp;samotnom vyšetrovaní a&nbsp;priebehu procesu nesmelo padnúť ani slovo.

Prepusteniu Williama Oatisa predchádzal list jeho manželky, ktorý adresovala v&nbsp;novembri 1952 prezidentovi Gottwaldovi. Žiadala v&nbsp;ňom o&nbsp;milosť pre manžela. List putoval z&nbsp;prezidentskej kancelárie po ministerstvách, až ho rezort zahraničných vecí mienil odložiť ad acta. Zakročil však osud, po smrti Klementa Gottwalda udelil milosť Williamovi Oatisovi jeho nástupca Antonín Zápotocký. Brány ruzynského väzenia novinár opustil v&nbsp;roku 1953 po odpykaní dvoch rokov trestu. Ďalšie tri desaťročia pôsobil na pôde OSN v&nbsp;New Yorku a&nbsp;spravodajsky mapoval dianie v&nbsp;jej sídle. S&nbsp;manželkou mali dvoch synov: Jonathana a&nbsp;Jeremyho. Zomrel v&nbsp;roku 1997 v&nbsp;New Yorku.