Po roku 1893 ho definitívne vylúčili zo všetkých škôl v Uhorsku za panslavizmus a prejavy vlastenectva. Pavol Socháň po roku 1911 ušiel do Prahy, neskôr zakotvil až v New Yorku a Pittsburghu. Odborná verejnosť ho pokladá za priekopníka dokumentárnej fotografie, znalca slovenských reálií, zberateľa artefaktov.

Slovenský etnograf, spisovateľ, publicista, maliar a významný fotograf sa narodil vo Vrbici, dnes mestskej časti Liptovského Mikuláša. Otec Pavol Socháň bol sedlárskym majstrom, matka sa volala Eva Bazelová. Socháňovo fotografické dielo „objavili“ znova v 60. rokoch minulého storočia. Slovenské národné múzeu pripravilo výstavy v Martine (1982), o rok neskôr v Bratislave. V tom čase vyšli socháňovské štúdie Martina Slivku a Alexandra Strelingera. Pavol Socháň, ako píše v biografii, sám seba za fotografistu označil až na poslednom mieste. Fotografovanie využíval ako „pomocnú silu“, napríklad pri dokumentovaní čipiek a výšiviek. Aj tak ho vníma verejnosť skôr cez dobové fotografie.

FOTKY K ČLÁNKU SI POZRITE V GALÉRII...

Vylúčený z uhorských škôl

Z Gymnázia v Kežmarku ho z národnostných dôvodov vylúčili a pre to isté aj z učiteľského ústavu v Lučenci, zároveň zo všetkých stredných škôl v Uhorsku. V Prahe si študent maliar, spoluzakladateľ spolku Detvan, všimol, že v českom prostredí to majú študenti z Uhorska o čosi ťažšie. Netrvalo dlho a v roku 1892 prišiel do rodnej Vrbice. Po dvoch rokoch si našiel na 20 rokov nový domov v centre Turčianskej záhrady. Prišiel s nápadom založiť muzeálnu spoločnosť. Svetozár Hurban-Vajanský, sediaci vedľa neho v kantíne, nápad bagatelizoval. Po­tľapkal ho po čele a nazval „handrárom“ s tým, aby bol „náčelníkom múdroslovia“. Socháň ho podpichol, spisovateľa označil za „náčelníka brýzgoslovia“. Muzeálna slovenská spoločnosť sa i tak stala realitou. Jej prvým zapisovateľom, od roku 1895 aj členom výboru a referentom národopisného odboru bol Pavol Socháň.

Deti kropili nové utkané plátno na pažiti zaliatej slnkom.
Zdroj: ARCHÍV SNM

Najplodnejšie roky

V rukopise Ako som sa stal fotografom v Martine objasnil, ako založil firmu Ateliér Socháň, ako portréty osobností dopĺňal inými klientmi, s ktorými pri fotografovaní v ateliéri často originálne komunikoval: „Prosím, aby teraz všetky oči a uši upierali sa na mňa a nekotúľali sa k iným. Sedieť, nekýchať, nedýchať, pozor, raz, dva, tri...“ Neskôr s ťažkým fotoaparátom z Prahy pochodil najmä vidiek. „Portrétoval“ krajinu a ľudí v nej. V Martine sa oženil s Boženou Anderovou, mali sedem detí. Žili zo skromných zárobkov za Socháňove „podobienky“ v ateliéri.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Diskusia