Maškrta podľa opery

Po romantických úzkych uličkách v meste sa ruka v ruke nemotajú len zamilovaní. Originálne fasády meštianskych domov, v ktorých bývajú domáci, i tie, ktoré prerobili na štýlové podniky, obdivujú Chorváti z celej krajiny. Každý z nich končí na Námestí kráľa Tomislava. Tí odvážnejší si aj pospevujú. Najčastejšie pesničku – Ja sem Varaždinec. Pridajte sa k nim, vraj históriu viac precítite. Sadnite si napríklad do kaviarne Grófka Marica, objednajte zákusok s rovnomenným pomenovaním ako názov podniku a spustite svoj temperament. Čašníčka s vážnou tvárou hovorí, že nikto nikoho nevysmeje. Vraj už mali poriadne falošných spevákov, ale cenia si najmä snahu a odhodlanosť.

Meno kaviarne má tiež svoj príbeh. Pomenovali ju podľa operety Grófka Marica od hudobného skladateľa Emmericha Kálmána. A keďže verejnosť ju milovala, podnikaví cukrári verili, že aj orechové pláty cesta poprekladané domácim džemom a zaliate čokoládou budú mať úspech. Nemýlili sa. Táto maškrta ide najviac na odbyt. Na prvý pohľad pripomína známu viedenskú Sacherovu tortu, no chuť je výrazne odlišná. Zo Slovenska do Varaždína vôbec nie je ďaleko, možno i preto je jeho partnerským mestom Trnava. Kúsok našej domoviny tak vidieť aj na erbe pred miestnou radnicou. Taktiež i mestské divadlo má spojitosť so Slovákmi. Ešte v roku 1871 ho naprojektovali tí istí architekti Fellner a Helmer, ktorí stoja za historickou budovou Slovenského národného divadla v Bratislave.

Zákusok ako dedičstvo

Maškrte Grófka Marica konkuruje samoborská kremšnita, a to sto kilometrov smerom na juhozápad. I keď na prvý pohľad sa zákusok náramne podobá klasickému krémešu, ktorý poznáme aj u nás, chutí úplne rozdielne. Ako je to možné, keď ingrediencie vajcia, mlieko, cukor, múka, šľahačka a lístkové cesto používajú aj slovenské gazdinky? Jeho tajomstvo poznajú len cukrárky z miestnej cukrárne, ktoré z neho denne napečú približne 3 500 kúskov. Často sa stáva, že i keby ich mali dvojnásobok, predajú. Čo však mohli prezradiť z receptúry, je, že lahodnosť tkvie v dlhom šľahaní bielkov s cukrom nad parou.

Príbeh samotného koláča má na svedomí cukrár Ðuro Lukačič, ktorý remeslo študoval v Záhrebe, Budapešti i vo Viedni. Inšpiroval sa nemeckými kolegami a ich receptúru prispôsobil podľa svojho gusta. Prvý plech koláča upiekol na námestí v Samobore v cukrárni svojho brata. Hneď na začiatku vedel, že rýchlosť je v tomto prípade mimoriadne dôležitá, preto za každým plechom stoja naraz štyri páry rúk. Žltý krém a vaječné bielka sa totiž musia šľahať súčasne a rovnako dlho, inak sa ľahkosť plnky rozplynie po cukrárni a neostane v zákusku. Výsledný sladký produkt sa krája a podáva ešte teplý s riadnou vrstvou práškového cukru. Mňam! To isté si zrejme povedali aj na ministerstve kultúry, lebo minulý rok sa samoborská kremšnita dostala do zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Chorvátska.

Článok pokračuje na ďalšej strane.