Lucia Lukušová

Nikomu azda netreba hovoriť, že hlavným mestom Chorvátska je Záhreb. Ale nebolo to tak stále. V&nbsp;polovici 18. storočia kraľoval jadranskej krajine Varaždín. V&nbsp;súčasnosti päťdesiattisícové mesto zhruba tridsať kilometrov za maďarskými hranicami sa po dvadsiatich rokoch od svojho založenia stalo slobodným kráľovským mestom. Mimochodom, ako prvým v&nbsp;Chorvátsku.

Je mesto v severnom Chorvátsku blízko hraníc s Maďarskom i Slovinskom. Na jeho ploche s rozlohou 59,45 km² žije okolo 50-tisíc obyvateľov. Varaždín sa nachádza v širokej rovinatej krajine s riekou Drávou, jej prítokmi a lužnými lesmi. Okolie mesta je husto osídlené viacerými ďalšími väčšími i menšími sídlami – napríklad Čakovec, Prelog, Ludbreg a ďalšie.

Varaždín

To je však len začiatok, prečo je Varaždín taký výnimočný. Za zmienku určite stojí aj fakt, že od roku 1767 sa do mesta sústredila ešte vyššia pozornosť ako dovtedy. Dôvodom bol fakt, že na desať rokov sa samospráva stala hlavným mestom. Odtiaľto sa riadilo skutočne všetko. No len dovtedy, kým nevypukol v&nbsp;meste požiar. Išlo o&nbsp;naozaj veľkú pohromu. Vtedajší vládni predstavitelia preto rozhodli, že dôležité úrady sa dočasne presťahujú do 87 kilometrov vzdialeného Záhrebu. Realita je taká, že tam zostali dodnes a&nbsp;tak mesto, ktoré kedysi prekvitalo aj v&nbsp;riadení štátu, momentálne rozvíja cestovný ruch a&nbsp;snaží sa takto prilákať čo najviac kún do mestskej kasy. Varaždín síce stratil titul hlavnej metropoly, no z&nbsp;krásy mu to rozhodne neubralo. Práve naopak. Za tých pár rokov, kým bol metropolou, v&nbsp;ňom stihli vybudovať toľko barokových kostolov a&nbsp;šľachtických palácov, že ho pre množstvo pamiatok volajú aj „Malá Viedeň“.

ĎALŠIE FOTOGRAFIE Z MALEBNÉHO KRAJA NEĎALEKO SLOVENSKÝCH HRANÍC NÁJDETE V GALÉRII

Umelecký duch sa nesie každou uličkou. Miestni kováči, drevári, obuvníci i&nbsp;výrobcovia suvenírov pracujú vo svojich dielňach, do ktorých možno nahliadnuť a&nbsp;priučiť sa remeslu. Výrobca lokálnych dukátov každému záujemcovi vyrazí mincu pre šťastie. Vraj keď si ju dáte do peňaženky, nebudete ľutovať. Peniaze sa vám z&nbsp;nej nebudú tak rýchle kotúľať a&nbsp;tie ďalšie zas prídu rýchlejšie. Ale ešte na chvíľku späť k&nbsp;ohňovej pohrome, ktorá Varaždínčanov poriadne poznačila. Z&nbsp;generácie na generáciu sa v&nbsp;každej rodine posúvajú informácie z&nbsp;tejto doby, aby ešte aj dnes narábali obyvatelia s&nbsp;ohňom opatrne. Po tragédii dokonca určitý čas radní páni zakazovali obyvateľom zapaľovať ohne po deviatej hodine večer. A&nbsp;tie, ktoré už horeli, museli uhasiť. Dodržiavanie nariadenia sledovala pozorným okom požiarna hliadka z&nbsp;kostolnej veže. Všetci previnilci boli, samozrejme, potrestaní.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Po romantických úzkych uličkách v&nbsp;meste sa ruka v&nbsp;ruke nemotajú len zamilovaní. Originálne fasády meštianskych domov, v&nbsp;ktorých bývajú domáci, i&nbsp;tie, ktoré prerobili na štýlové podniky, obdivujú Chorváti z&nbsp;celej krajiny. Každý z&nbsp;nich končí na Námestí kráľa Tomislava. Tí odvážnejší si aj pospevujú. Najčastejšie pesničku – Ja sem Varaždinec. Pridajte sa k&nbsp;nim, vraj históriu viac precítite. Sadnite si napríklad do kaviarne Grófka Marica, objednajte zákusok s&nbsp;rovnomenným pomenovaním ako názov podniku a&nbsp;spustite svoj temperament. Čašníčka s&nbsp;vážnou tvárou hovorí, že nikto nikoho nevysmeje. Vraj už mali poriadne falošných spevákov, ale cenia si najmä snahu a&nbsp;odhodlanosť.

Meno kaviarne má tiež svoj príbeh. Pomenovali ju podľa operety Grófka Marica od hudobného skladateľa Emmericha Kálmána. A&nbsp;keďže verejnosť ju milovala, podnikaví cukrári verili, že aj orechové pláty cesta poprekladané domácim džemom a&nbsp;zaliate čokoládou budú mať úspech. Nemýlili sa. Táto maškrta ide najviac na odbyt. Na prvý pohľad pripomína známu viedenskú Sacherovu tortu, no chuť je výrazne odlišná. Zo Slovenska do Varaždína vôbec nie je ďaleko, možno i&nbsp;preto je jeho partnerským mestom Trnava. Kúsok našej domoviny tak vidieť aj na erbe pred miestnou radnicou. Taktiež i&nbsp;mestské divadlo má spojitosť so Slovákmi. Ešte v&nbsp;roku 1871 ho naprojektovali tí istí architekti Fellner a&nbsp;Helmer, ktorí stoja za historickou budovou Slovenského národného divadla v&nbsp;Bratislave. 

Maškrte Grófka Marica konkuruje samoborská kremšnita, a&nbsp;to sto kilometrov smerom na juhozápad. I&nbsp;keď na prvý pohľad sa zákusok náramne podobá klasickému krémešu, ktorý poznáme aj u&nbsp;nás, chutí úplne rozdielne. Ako je to možné, keď ingrediencie vajcia, mlieko, cukor, múka, šľahačka a&nbsp;lístkové cesto používajú aj slovenské gazdinky? Jeho tajomstvo poznajú len cukrárky z&nbsp;miestnej cukrárne, ktoré z&nbsp;neho denne napečú približne 3 500 kúskov. Často sa stáva, že i&nbsp;keby ich mali dvojnásobok, predajú. Čo však mohli prezradiť z&nbsp;receptúry, je, že lahodnosť tkvie v&nbsp;dlhom šľahaní bielkov s&nbsp;cukrom nad parou.

Príbeh samotného koláča má na svedomí cukrár Ðuro Lukačič, ktorý remeslo študoval v&nbsp;Záhrebe, Budapešti i&nbsp;vo Viedni. Inšpiroval sa nemeckými kolegami a&nbsp;ich receptúru prispôsobil podľa svojho gusta. Prvý plech koláča upiekol na námestí v&nbsp;Samobore v&nbsp;cukrárni svojho brata. Hneď na začiatku vedel, že rýchlosť je v&nbsp;tomto prípade mimoriadne dôležitá, preto za každým plechom stoja naraz štyri páry rúk. Žltý krém a&nbsp;vaječné bielka sa totiž musia šľahať súčasne a&nbsp;rovnako dlho, inak sa ľahkosť plnky rozplynie po cukrárni a&nbsp;neostane v&nbsp;zákusku. Výsledný sladký produkt sa krája a&nbsp;podáva ešte teplý s&nbsp;riadnou vrstvou práškového cukru. Mňam! To isté si zrejme povedali aj na ministerstve kultúry, lebo minulý rok sa samoborská kremšnita dostala do zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Chorvátska. 

Aby však gurmáni neostali presladení, v&nbsp;Samobore pečú tiež slanú špecialitu. Volá sa rudarská greblica. Ani v&nbsp;tomto prípade nejde o&nbsp;obyčajnú pochutinu. Európska únia ju povýšila na tradičnú potravinu regiónu, čiže nesie chránené označenie geo­grafického pôvodu. Základom je cesto podobné lístkovému a&nbsp;tvarohová plnka so špenátom, orechmi, cibuľkou alebo pórom. Pred pečením ešte na vrchnej vrstve cesta nesmie chýbať kyslá smotana. Výdatné jedlo kedysi zasýtilo predovšetkým baníkov, ktorí pracovali v&nbsp;neďalekej osade Rude. Keď toto obdobie priemyslu začalo v&nbsp;16. storočí v&nbsp;regióne kraľovať, miestne žienky sa predbiehali v&nbsp;receptoch, len aby svojim mužom ulahodili, a&nbsp;takpovediac za málo peňazí vystrojili veľa muziky.

Baníctvo sa odtiaľto už vytratilo, no známy samoborský krištáľ ešte prežíva. Prvá sklárska dielňa tu vznikla začiatkom devätnásteho storočia, presnejšie v&nbsp;Osredku. Chorváti sa nechali inšpirovať anglickým obchodníkom Georgeom Ravenscroftom, ktorý v&nbsp;jednej z&nbsp;londýnskych sklární túžil vyrobiť najkvalitnejšie a&nbsp;najžiarivejšie sklo. Brit rád experimentoval, a&nbsp;preto jedného dňa do roztaveného skla pridal oxid olovnatý. Hmota hneď získala modrastý lesk, a&nbsp;tak si tento vynaliezavý muž dal v&nbsp;roku 1673 proces výroby krištáľu patentovať. Kto sa chce o&nbsp;histórii tohto odvetvia dozvedieť viac, nech jeho kroky vedú do miestneho múzea. Súčasťou kultúrnohistorickej zbierky je viac ako tristo kusov skla zo spomínanej prvej sklárskej dielne.

V&nbsp;štyridsaťtisícovom Samobore sa prelína aj český kus minulosti. Miestnu hradnú zrúcaninu má na svedomí český kráľ Přemysl Otakar II., ktorý ju dal vystavať ešte v&nbsp;roku 1268. Keďže mesto je len na skok od Záhrebu, približne dvadsať kilometrov, asi ani netreba hovoriť, kam Záhrebčania chodia tráviť víkendy. Áno, okrem iného aj do okolitého národného parku Žumberak. Kráčajú po značkách náučných chodníkov, fotia si vodopády, prípadne obdivujú nálezy, ktoré tu zanechali ešte Kelti, alebo sa len tak kochajú okolitou prírodou s&nbsp;viacerými chránenými a&nbsp;ohrozenými druhmi rastlín. 

Ďalšou obľúbenou, i&nbsp;keď vzdialenejšou zastávkou obyvateľov chorvátskej metropoly je hrad Trakoščan v&nbsp;severnej časti krajiny. Miestny sprievodca na úvod hovorí základné fakty s&nbsp;informáciou, že prvá písomná zmienka sa objavuje v&nbsp;trinástom storočí. Pôvodne išlo o&nbsp;strážnu pevnosť a&nbsp;taktiež sú aj dva varianty, podľa čoho je pomenovaný. Prvý hovorí o&nbsp;tráckej pevnosti – arx Thacorum a&nbsp;druhý, že mu také meno dali rytieri Drachenstein, ktorí tu vládli už od stredoveku. V&nbsp;historickom sídle sa menili majitelia takpovediac ako na bežiacom páse, najčastejšie dedením alebo ho dostali za odmenu, keďže pánom dobre slúžili. Už na prvý pohľad romantickú podobu dal tomuto skvostu podmaršál Juraj Draškovič.

Nejde len o&nbsp;bohato zdobené a&nbsp;zariadené interiéry, v&nbsp;ktorých je dodnes pôvodný nábytok, bohatá knižnica, rozsiahla fotogaléria rodinných portrétov i&nbsp;zbierka zbraní. Návštevník môže nahliadnuť takmer do každej komory, dokonca i&nbsp;do pivnice, ktorá svojho času slúžila ako žalár. Hradné okolie stojí nepochybne tiež za poznámku. V&nbsp;druhej polovici dvadsiateho storočia sa totiž vtedajší majitelia vyhrali najmä s&nbsp;vonkajškom. Terén upravili na rozsiahlu záhradu, ktorej súčasťou je i&nbsp;jazero, a&nbsp;taktiež aj kaplnka sv. Kríža, ktorú nechali Draškovičovci postaviť ešte v&nbsp;polovici osemnásteho storočia. Aby ste sa však lesom neprechádzali len tak bezcieľne, vydajte sa po náučnej trase dlhej asi päť kilometrov. Keď sa budete chcieť zastaviť na všetkých dvadsiatich zastávkach a&nbsp;prečítať všetky informácie na tabuliach, zaberie vám to dve hodiny.

Hádam ani netreba hovoriť o&nbsp;tom, ako sa v&nbsp;minulosti na takýchto hradných pevnostiach hodovalo. Stoly sa prehýbali pod vrchovato naloženými miskami jedla a&nbsp;plnými čašami vína. Aký druh lahodného moku služobníctvo nalievalo svojmu panstvu nevedno, no isté je, že nešlo o&nbsp;víno rodiny Hažić. V&nbsp;tom čase totiž ešte nikto z&nbsp;nich nechyroval, že v&nbsp;obci Sveti Martin na Muri sa pridajú k&nbsp;ďalším susedom a&nbsp;aj oni budú mať vinice. Pôda v&nbsp;Medzimurskej župe je totiž pre vinič mimoriadne priaznivá. Svoje o&nbsp;tom vie aj Tatjana Hažić, ktorá je druhá generácia starajúca sa o&nbsp;tento rodinný biznis. Paradoxne vyštudovala turistický ruch a&nbsp;jej sestra poľnohospodárstvo, no do vinohradu to ťahá len Tatjanu. „Rodičia chceli mať z&nbsp;obidvoch dcér farmárky, aby sme sa vedeli postarať o&nbsp;polia, ktoré máme a&nbsp;každoročne žať čo najviac a&nbsp;najlepšej úrody. Ja síce nemám vzdelanie podľa ich predstáv, no učím sa praxou, a&nbsp;to je viac, akoby som len sedela v&nbsp;škole a&nbsp;mala teóriu z&nbsp;učebníc,“ hovorí podnikateľka, ktorá sa konkurencie nebojí.

Chorváti v&nbsp;tejto obci totiž vedia, že bez vzájomnej podpory a&nbsp;spolupráce to nikam nedotiahnu. Individualizmus sa tu nenosí. „Ročne vyprodukujeme 50 000 litrov vína. Gro predáme tu vo vinárstve, lebo turistický&nbsp;ruch je skutočne bohatý. I&nbsp;preto sme vybudovali kemp, aby sa nám záujemcovia mohli pozerať priamo na prsty, ako vyrábame produkty, ktoré môžu ochutnať. Prichádzajú sem hostia z&nbsp;Estónska, Holandska, Nemecka, Rakúska, Česka i&nbsp;zo Slovenska,“ vymenúva. Keď im víno dôjde, neváhajú zavolať susedovi z&nbsp;horného alebo dolného konca a&nbsp;prinesie okoštovať to svoje. Hažićovci okrem viniča pred rokmi zasadili aj jablone. Dnes sa ich sad rozrástol do takých rozmerov, že ročne oberú dve tony jabĺk. Uhádnete správne, ak tipujete, že aj tie predávajú hlavne z&nbsp;dvora. Kto chce dokonca pridať ruku k&nbsp;dielu a&nbsp;rodine pri oberačke pomôcť, nech neváha. Vraj za odmenu dostane dobre najesť, napiť a&nbsp;ešte sa mu ujde aj nejedno kilo jabĺk na cestu a&nbsp;fľaška vína k&nbsp;tomu.