Ladislav Hámor

Nielen kmeťovia –&nbsp;starí roľníci, vedia, čo prospieva živej krajine, kde v&nbsp;meandroch Rajčanky nechýba živá voda. Aj tu v&nbsp;Domanižskej kotline sa nájdu agromanažéri, ktorým záleží hoci aj na rakoch, teda na ekologickej poľnohospodárskej prvovýrobe. Stačia im aj menšie plochy s&nbsp;medzami a&nbsp;remízkami a&nbsp;s&nbsp;krami s&nbsp;vtáčími hniezdami. „Živá krajina vytvára hospodárskym zvieratám na paši polotieň. V&nbsp;nich si nájdu bez pomoci pastiera útočisko. Dreviny udržiavajú vlhkosť a&nbsp;rannú rosu dlhšie. I&nbsp;keď dlho neprší, tráva rastie,“ vraví jeden z&nbsp;nich, farmár Tibor Papšo. Nie, nie je mu často do spevu, ale pozná zmysel piesne „Vy stromčeky okolo Rajčianky...“.

Počet obyvateľov: 334, z toho je 74 detí
&nbsp;
Kataster obce: 426 ha
&nbsp;
Prvá písomná zmienka: rok 1471
&nbsp;
Osada Čierna Cherubín v chotári obce Malá Čierna bola súčasťou lietavského panstva s piatimi roľníckymi usadlosťami, dvoma domkármi (bezzemkovia) a piatimi fojtmi. Nazývaná bola Kys Charnou, Chernou Parvou a Kys Czornou i Malou Cžernou (1808). Patrila zemianskym rodinám Mathiašovských, Čerňanský,ch Maršovských. Erb obce tvorí červená trojruža, vyrastá zo zelenej pažite.
&nbsp;
Nadmorská výška: 523 m
&nbsp;
Najvyššia hora: Ivanová, 804 m n. m.
&nbsp;
Susedí s Jasenovou, Bodinou, Súľovom-Hradnou, Rajcom, Veľkou Čiernou a je v mikroregióne Rajecká dolina, zároveň je v občianskom združení Euroregión Beskydy.

Malá Čierna

Voľakedy sa o&nbsp;vŕbie popri malých i&nbsp;väčších tokoch staral skoro každý dedinčan. Túto štafetu prevzali mladí farmári, lebo vŕby, jelše, buky a&nbsp;duby „vedia“, kadiaľ potečie voda a&nbsp;kde stúpne hladina. Vŕba vydrží veľa. Viac než ovocné stromy, ktoré teraz chýbajú. Kvária ich choroby alebo aj nezáujem? Taliansky teológ Romano Gurdini tvrdil, že „stromu sa dá porozumieť, iba ak sa pozrieme do zeme, v&nbsp;ktorej sú jeho korene“. Učiteľ a&nbsp;ovocinár z&nbsp;19.&nbsp;storočia Ľudovít Orphanides výučbu starostlivosti o&nbsp;ovocné dreviny zavádzal už do školských lavíc.

V&nbsp;malebnom údolí Malej Čiernej založili dva ovocné sady. Ladislav Dvořák, šéf pozemkového spoločenstva miestneho urbáru, sa pustil do zveľadenia obce, aby jej prinavrátil aj sadením ovocných stromov ráz dedinky, ktorú si pamätá. „Príklad z&nbsp;tejto obce azda nájde nasledovníkov,“ vraví záhradkár a&nbsp;dendrológ Ján Ševčík, ktorý tu spolu s&nbsp;miestnym gazdom Radoslavom Pollákom vysadil ovocné stromčeky, kríčky malín či černíc. „Vidieť, ako sady rastú, je dobrý pocit. No je za tým veľa práce, záhradkárovi deň nestačí. Je čo rezať, obstrihať. V&nbsp;spomienke na Jána Ševčíka mi rezonuje – stromček treba ošetriť tak, aby sa z&nbsp;neho nestala metla,“ dodáva R. Pollák.

ĎALŠIE FOTOGRAFIE Z OBCE V KRÁSNOM PRÍRODNOM CHOTÁRI NÁJDETE V GALÉRII

Farmár T.&nbsp;Papšo chová zvieratá pastvovým spôsobom po celý rok, bez ustajnenia. Je rád, že našiel spoločnú reč s&nbsp;majiteľmi lesov a&nbsp;lúk. Myslí si, že jediné, čo sa tu dá robiť, je pásť dobytok, ovce a&nbsp;kone. „Siať tu kukuricu? Sú tu priehyby, vlniaca sa krajina s&nbsp;lesmi a&nbsp;kríkmi. V&nbsp;krajine okolo Rajca, kde sú minerálne pramene, je používanie chémie nezodpovedné. Keď prší, tráva zvlhne, povrch zmäkne a&nbsp;dobytok zanecháva za sebou stopy. V&nbsp;každej zostane dažďová voda,“ vysvetľuje. Svoje stádo belgického modrého dobytka premiestnil najnovšie do Čičmian. Jeho hospodárenie je ukážkou agrolesníctva v&nbsp;pastevnom lese. „Začínal som a&nbsp;nikto mi nevedel pomôcť, ani dobrou radou. Je lepšie učiť sa na chybách druhých, ale ak spravím chybu, náprava je dlhá a&nbsp;veľa stojí. Za chyby sa platí,“ vraví T.&nbsp;Papšo. Rezort, každá vláda, ak má prvovýrobcom chovateľom či potravinárom pomôcť, by spravila najlepšie, „keby nás nechala pokojne pracovať“.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Jedna z&nbsp;krížnych ciest smeruje do Veľkej, druhá do Malej Čiernej. Zvažujúcu sa asfaltovú cestu zrekonštruovali vďaka peniazom z&nbsp;EÚ v&nbsp;rámci programu skvalitňovania dopravnej infraštruktúry. Vedie popri božej muke do údolia s&nbsp;vežou kostolíka. V&nbsp;jednej z&nbsp;2&nbsp;927 slovenských obcí žijú ľudia nábožensky orientovaní, hoci prvú Kaplnku povýšenia svätého kríža vysvätili až v&nbsp;máji 1942. Po tom, čo sa opäť stali samosprávnou obcou, si veriaci pristavili sakristie. Okolo kostolíka je miestny cintorín, ktorého oplotenie opravili s&nbsp;finančnou podporou Žilinského samosprávneho kraja. Vysadili i&nbsp;dreviny a&nbsp;skrášlili zeleň. Miestny investor odkúpil pozemky oproti a&nbsp;dal asanovať objekty, ktoré tam špatili.

Domáci pili odnepamäti vodu zo studní. Skupinový vodovod budovali s&nbsp;pomocou občanov až v&nbsp;roku 1968. Správu vodovodu už prevzali profesionáli. „V&nbsp;spolupráci so Severoslovenskou vodárenskou spoločnosťou Žilina sa nám podarilo vyriešiť dostatok pitnej vody stiahnutím nových prameňov a&nbsp;vybudovaním prečerpávacích staníc. Projektovú dokumentáciu na kanalizáciu má obec pripravenú, čo by prispelo k&nbsp;skvalitneniu životného prostredia v&nbsp;obci a&nbsp;k&nbsp;zvýšeniu štandardu,“ informuje starosta Jaroslav Koleda.

Obyvatelia dlho nedôverovali novotám ani verejnému elektrickému osvetleniu, ktoré zaviedli v&nbsp;roku 1932. V&nbsp;domácnostiach svietili až v&nbsp;roku 1947. Prvý svietil obecný hlásnik Vincent Čerňanský. Autobus do obce začal premávať od 5.&nbsp;marca 1960. Vinco Matušek založil v&nbsp;roku 1927 dobrovoľný hasičský zbor (DHZ). „Na 29&nbsp;členov hasičských dobrovoľníkov sa môžeme spoľahnúť. Aktívne sa zapájajú do obecných podujatí, ale aj v&nbsp;okrese, pravidelne sa zúčastňujú na súťažiach v&nbsp;požiarnom športe, starajú sa o&nbsp;funkčnosť požiarnej techniky.

Požiarnici až do roku 2001 používali už takmer muzeálny, typ požiarnej striekačky PS-8,“ vraví starosta Jaroslav Koleda. Obec vďaka finančnej podpore Ladislava Dvořáka nakúpila modernejšiu požiarnu techniku. Dobrovoľní hasiči pomáhajú pri organizovaní a&nbsp;zabezpečovaní akcií. Začiatkom júla ide napríklad o&nbsp;Traktorovicu –&nbsp;súťaž starších a&nbsp;podomácky vyrobených traktorov.

Na Deň zeme pozbierali hasiči odpad pri požiarnej nádrži. Do čistenia a&nbsp;zbierania odpadu sa však v&nbsp;aprílový víkend pustilo vyše polovice obyvateľov. „Ustatí, spote­ní, špinaví, ale veselí s&nbsp;pocitom dobre vykonanej práce. Veríme, že poriadok vydrží, a&nbsp;všetkým sme dali na známosť, že žijeme v&nbsp;krásnej a&nbsp;čistej Malej Čiernej,“ dopĺňa Mária Fiľová z&nbsp;obecného úradu. Zavedením systému zberu komunálneho odpadu prispeli k&nbsp;zlepšeniu životného prostredia. Od začiatku roka vyzbierali 13,2&nbsp;tony vytriedeného odpadu (vyše 40 kilogramov na obyvateľa). V&nbsp;rámci spolku Čivomačie (Čisté vody Malej Čiernej) pravidelne raz za rok vyčistia malý obecný potok.

V&nbsp;roku 1980 „nestrediskovú“ obec pričlenili k&nbsp;Rajcu. Akčný výbor VPN vo februári 1990 aj za to skritizoval jej dovtedajšie vedenie. V&nbsp;prvých slobodných voľbách domáci zvolili za starostu mladého odvážneho zväzáka Antona Spitzkopfa. Nová doba ovplyvnila postoje ľudí, k&nbsp;dispozícii je dnes oveľa viac informácií o&nbsp;SNP. Dovtedy sa iba šuškalo o&nbsp;francúzskych partizánoch. Na ich počesť i&nbsp;na znak úcty k&nbsp;rodine Smatanovcov aj Štefana Líšku, u&nbsp;ktorých sa utečenci pred fašistami ukrývali, sa v&nbsp;podvečer rajeckého polmaratónu 22.&nbsp;augusta 2023 postavilo na štart prvého ročníka obnoveného Memoriálu Louisa Crosa 84&nbsp;bežcov.

Trasa turistického behu sleduje cestu, ktorú ukrývajúc sa pred nepriateľmi absolvoval L.&nbsp;Cros so spolubojovníkmi. „Muselo to byť kruté, ak si uvedomíme, v&nbsp;akom stave boli –&nbsp;v&nbsp;zime, hladní, smädní, slabo oblečení. S&nbsp;kolegom Jankom Nedorostom i&nbsp;s&nbsp;ďalšími veteránmi sme na kopci boli. Človek to musí prežiť na vlastnej koži. Ale i&nbsp;to, ako riskovali dedinčania, lebo vtedy išlo o&nbsp;život, aj to o&nbsp;čomsi svedčí,“ hovorí Ján Kopecký, vojenský veterán člen Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov a&nbsp;Klubu priateľov Francúzska a&nbsp;Slovenska.

V&nbsp;obci žije dosť veľa detí, patrí k&nbsp;tým s&nbsp;demograficky najmladšou populáciou. Inak to nebolo ani v&nbsp;nedávnej minulosti. Vedľa obecného domu bola budova málotriedky. Učiteľovali tam aj rodičia Jara Filipa, hudobného skladateľa, známeho herca, sparingpartnera dvojice Satinský –&nbsp;Lasica. Na hodiny hry na klavíri v&nbsp;Malej Čiernej nerád spomínal. „Jeho mamička a&nbsp;naša pani učiteľka Emka Filipová bola medzi žiakmi obľúbená, aj trochu prísna, ale spravodlivá. Mladá učiteľská rodinka bývala v&nbsp;byte v&nbsp;starej škole asi päť rokov. Jaro bol odo mňa o&nbsp;tri roky starší, s&nbsp;jeho bratom Ľubom som chodil do ročníka. Mali ešte dvoch mladších súrodencov, sestru, ako aj o&nbsp;desať rokov mladšieho Vlastíka. Jarov otec učil v&nbsp;Rajci. Zatiaľ čo my sme vystrájali, na rínku hrávali, behali po lese, Jaro neochotne, no cvičil na zánovnom piane už od siedmich rokov. Mechanický metronóm položený na nástroji, ktorý stál v&nbsp;chodbičke. Občas musel prestať, lebo rušil vyučovanie. Z&nbsp;chodby zneli stupnice, občas sa ozvalo aj Jarovo zlostné frflanie,“ spomína si bývalý starosta Jozef Fiľo.

Jaro Filip sa „detskou“ averziou k&nbsp;cvičeniu a&nbsp;k&nbsp;náročnému prstokladu netajil. Klavíru prišiel na chuť až v&nbsp;štrnástich ako konzervatorista. „Do kapely Provisorium som prišiel sťaby mladý chlapec z&nbsp;dediny, typu kuchynský klavirista –&nbsp;zahraj si všetko od bicích až po basu na klavíri. Môj štýl je dodnes poznamenaný sólovým hraním.“ Dežo Ursiny mu vyčítal: „Načo zdvojuješ basu?!“ „No preto, lebo doma som si ju musel hrať sám. To je choroba klavírneho samotárstva.“ Žiaľ, obe muzikantské legendy sa už asi prekárajú v&nbsp;hudobnom nebi.