Čas na pokánie

Začal v Leopoldove – obávanej väznici s maximálnym stupňom stráženia, za slušné správanie sa však posunul do stredného a napokon až do najnižšieho stupňa stráženia v Banskej Bystrici – Kráľovej. Každú voľnú chvíľu využíval na cvičenie. „Zo starých vyradených matracov som si urobil ,lapy‘ a poprosil športovo zameraného spoluväzňa, či by mi nerobil sparingpartnera. Takto som si udržiaval kondíciu a čas vo výkone trestu aspoň rýchlejšie utekal,“ spomína Miro. Za mrežami stretol širokú paletu ľudí rôznych profesií z rôznych spoločenských vrstiev – spravodlivo odsúdených aj takých, u ktorých bol presvedčený, že sa tam dostali bez vlastného pričinenia. On sám však svoju vinu nikdy nepopieral ani nezľahčoval. Už vo väzení si začal uvedomovať, o čo všetko svojou nerozvážnosťou prišiel a zaprisahal sa, že po zvyšok života už podobný prešľap neurobí.

Z ringu do nemocnice

Napokon mu vďaka jeho prístupu skrátili trest a prepustili ho po siedmich rokoch. Povzbudený tým, že ho kolegovia v jeho milovanom športe prijali a neodsúdili, začal opäť s tréningom s cieľom vrátiť sa čím skôr na scénu. Už po mesiaci išiel do zápasového ringu, kde však veľmi rýchlo zistil, že trénovať v klube a vo väzení je diametrálne odlišná vec. „Dostal som takú nakladačku, že som skončil s ťažkým otrasom mozgu na štyri dni na pozorovaní v nemocnici,“ spomína na poriadne tvrdý návrat do reality. Nejaký čas ešte so striedavými úspechmi zápasil, aby v roku 2012 s bilanciou 16 zápasov – osem víťazstiev, šesť prehier a dve remízy, ukončil zápasnícku kariéru. Jednou z hlavných motivácií bolo narodenie dcérky Viktórie, druhou založenie vlastného gymu, za ktorého vznik podľa vlastných slov veľmi vďačí aj svojej dnes už bývalej manželke Miroslave. Momentálne v ňom trénuje okolo štyridsať zverencov všetkých vekových kategórií vrátane žien, pričom sa intenzívne venuje aj deťom.

Článok pokračuje na ďalšej strane.