Svoju novinársku kariéru som začínal v roku 1995 v rodnom Brne, aby som v nej potom pokračoval na Slovensku. Až do roku 2007, kedy sa môj život spojil so Životom, som sa ako redaktor venoval predovšetkým športovému spravodajstvu a publicistike, dnes sa v rámci nášho magazínu zaoberám podstatne širšou ponukou tém v stredoslovenskom regióne. Najkrajším bonusom tejto práce je fakt, že sa stretávam so stále novými, častokrát veľmi inšpiratívnymi ľuďmi a rozširujem si svoj všeobecný rozhľad. Čo viac s môže človek od svojho povolania želať? Hoci aj v ňom niekedy prežívam ťažšie chvíle, doteraz ma neomrzelo a verím, že to tak ešte nejaký čas zostane.

Richard Budín

Na žiadnych svalnatých bojovníkov sme v&nbsp;malej nenápadnej telocvični zvolenského Combat Gym Kasinsky teamu tentoraz nenarazili. Je to tu ako v&nbsp;úli a&nbsp;po žinenke sa preháňajú najmladšie klubové nádeje. Búšia či kopú do vriec, nacvičujú rôzne techniky a&nbsp;hoci vo veľkých rukaviciach vyzerajú trocha komicky, bojový zápal im rozhodne uprieť nemožno. Tréner to s&nbsp;nimi vie. Keď sa skončí fyzická zaberačka, dá sa s&nbsp;nimi do reči. Vysvetľuje im princípy spojené s&nbsp;históriou thajského boxu a&nbsp;potom sa každého pýta, prečo tento šport robí a&nbsp;ako by sa mal správať. Miroslav Kašaj pôsobí tak dobrácky a&nbsp;pokojne, že by človeka ani nenapadlo, čím všetkým si v&nbsp;živote prešiel.

Pozná sa s&nbsp;ním už od strednej školy, stál pri jeho športových začiatkoch a&nbsp;prežíval s&nbsp;ním aj jeho pád a&nbsp;následné vstávanie z&nbsp;popola. Ako vníma premeny Miroslava Kašaja jeho kamarát a&nbsp;prvý tréner Richard Šmálik?
„Na škole, hoci mal vždy dobrú životosprávu, sa ešte cvičeniu nevenoval. Stretli sme sa potom až v klube Martina Beláka, keď som prešiel z kick­boxu na thajský box a Miro začal tiež trénovať. Začiatok kariéry mal naozaj nádejný, no potom prišiel incident a dostal sa do väzenia. Posielal som mu tam balíky – najmä časopisy o thajskom boxe, ktoré ho veľmi zaujímali, ale aj nejakú kozmetiku a jedlo. Keď som ho raz v Kráľovej navštívil, bolo vidno, ako ho životný prešľap trápi. Po návrate do ringu, hoci bol stále dobrý, dostal v profi zápase ťažké K. O., čo malo viacero dôvodov. Stratil najlepšie roky a navyše konkurencia už vtedy bola úplne inde, lebo pribudlo veľa nových zápasníkov. Niekedy treba mať aj šťastie. Keď Miro ukončil aktívnu kariéru, nejaký čas ešte trénoval u mňa v Power gyme a potom si otvoril vlastný klub. Fakt, že trénuje deti, je vzhľadom na jeho minulosť paradox, ale je v tom naozaj dobrý a chalani ho majú radi. Aj keď sa hovorí, že väzenie nikoho nenapraví, Miro dokazuje pravý opak. Dnes je z neho iný človek, dobrý a kamarátsky chlap, ktorého môžem stále považovať za svojho priateľa. Hoci už nie sme v každodennom kontakte, každé naše spoločné stretnutie je vždy veľmi milé a srdečné."

Osudové paradoxy

Ako mladík si zarábal vo zvolenskom diskobare, kde stretol svojho prvého trénera Richarda Šmálika. „Mal vlastný klub thajského boxu, tak som sa zaujímal, či by bolo možné prísť k&nbsp;nemu na tréning,“ spomína Miro. Hoci mal v&nbsp;tom čase už 22 rokov, čo je na začiatok športovej kariéry dosť neskoro, doháňal časový hendikep dvojnásobným nasadením. „Po skončení tréningu vo Zvolene som ešte s&nbsp;trénerom Martinom Belákom cestoval do Banskej Bystrice. Takto vyzerala moja dvojfázová príprava s&nbsp;večerným návratom vlakom domov,“ vracia sa do obdobia z&nbsp;prelomu tisícročí. Po dvoch mesiacoch tréningu už stál v&nbsp;ringu, prvý zápas absolvoval na amatérskej lige v&nbsp;Žiline. Vyhral, podobne ako ďalších päť súbojov za sebou. Dvoch súperov sa mu dokonca podarilo zdolať v&nbsp;ten istý deň.

ĎALŠIE FOTOGRAFIE MLADÝCH THAJSKÝCH BOXEROV A ICH TRÉNERA NÁJDETE V GALÉRII

Rozlet nádejného športovca však vtedy Mirovi skrížil akýsi druhý život, ktorý s&nbsp;desatoro thajského boxu nemá vôbec nič spoločné. Ako chlap budiaci rešpekt sa dostal do rôznych skupín ľudí, ktorí potrebovali ochrankára. „Keď ste sa v&nbsp;tom čase úspešne presadzovali v&nbsp;bojovom športe, boli ste v&nbsp;popredí záujmu. Do toho drahé autá, pekné ženy a&nbsp;pomerne ľahko zarobené peniaze, ktoré ste vedeli aj rýchlo minúť. Na mladého a&nbsp;nerozvážneho chlapca, ktorý nevedel rozlišovať hranice, to nebolo veľmi vhodné prostredie,“ sype si dnes popol na hlavu. Namiesto plánovaného tréningového pobytu v&nbsp;Thajsku, kde sa v&nbsp;jednom z&nbsp;kempov mohol posunúť k&nbsp;profesionálnej kariére, ho v&nbsp;roku 2003 odsúdili za násilné trestné činy na desaťročný nepodmienečný trest odňatia slobody.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Začal v&nbsp;Leopoldove – obávanej väznici s&nbsp;maximálnym stupňom stráženia, za slušné správanie sa však posunul do stredného a&nbsp;napokon až do najnižšieho stupňa stráženia v&nbsp;Banskej Bystrici – Kráľovej. Každú voľnú chvíľu využíval na cvičenie. „Zo starých vyradených matracov som si urobil ,lapy‘ a&nbsp;poprosil športovo zameraného spoluväzňa, či by mi nerobil sparingpartnera. Takto som si udržiaval kondíciu a&nbsp;čas vo výkone trestu aspoň rýchlejšie utekal,“ spomína Miro. Za mrežami stretol širokú paletu ľudí rôznych profesií z&nbsp;rôznych spoločenských vrstiev – spravodlivo odsúdených aj takých, u&nbsp;ktorých bol presvedčený, že sa tam dostali bez vlastného pričinenia. On sám však svoju vinu nikdy nepopieral ani nezľahčoval. Už vo väzení si začal uvedomovať, o&nbsp;čo všetko svojou nerozvážnosťou prišiel a&nbsp;zaprisahal sa, že po zvyšok života už podobný prešľap neurobí.

Napokon mu vďaka jeho prístupu skrátili trest a&nbsp;prepustili ho po siedmich rokoch. Povzbudený tým, že ho kolegovia v&nbsp;jeho milovanom športe prijali a&nbsp;neodsúdili, začal opäť s&nbsp;tréningom s&nbsp;cieľom vrátiť sa čím skôr na scénu. Už po mesiaci išiel do zápasového ringu, kde však veľmi rýchlo zistil, že trénovať v&nbsp;klube a&nbsp;vo väzení je diametrálne odlišná vec. „Dostal som takú nakladačku, že som skončil s&nbsp;ťažkým otrasom mozgu na štyri dni na pozorovaní v&nbsp;nemocnici,“ spomína na poriadne tvrdý návrat do reality. Nejaký čas ešte so striedavými úspechmi zápasil, aby v&nbsp;roku 2012 s&nbsp;bilanciou 16 zápasov – osem víťazstiev, šesť prehier a&nbsp;dve remízy, ukončil zápasnícku kariéru. Jednou z&nbsp;hlavných motivácií bolo narodenie dcérky Viktórie, druhou založenie vlastného gymu, za ktorého vznik podľa vlastných slov veľmi vďačí aj svojej dnes už bývalej manželke Miroslave. Momentálne v&nbsp;ňom trénuje okolo štyridsať zverencov všetkých vekových kategórií vrátane žien, pričom sa intenzívne venuje aj deťom.

Svojim zverencom vštepuje, že thajský box nie je len o&nbsp;sile, ale aj o&nbsp;kondícii, rozmýšľaní, úcte k&nbsp;súperovi, slušnom správaní. „Dodáva sebavedomie, ale aj sebadisciplínu. Správny bojovník sa nenechá vyprovokovať a&nbsp;nezneužije tento bojový šport na ubližovanie druhým, ale, naopak, pomáha slabším,“ ozrejmuje Miroslav Kašaj filozofiu, ktorou by sa všetci v&nbsp;klube mali riadiť. Pracuje aj s&nbsp;viacerými chalanmi z&nbsp;ťažších sociálnych pomerov, ktorým dáva zadarmo tréningy a&nbsp;nakúpi im oblečenie či rukavice. „V&nbsp;mojom gyme sú otvorené dvere naozaj pre všetkých, za to však od každého vyžadujem dve veci – dodržovanie disciplíny a&nbsp;hygieny. Kto poruší pravidlá, s&nbsp;tým sa rozlúčim,“ zdôrazňuje Miro, ktorý úzko spolupracuje aj s&nbsp;Centrom voľného času Domino Zvolen. Nedávno sa so svojimi zverencami predstavil na Krúžkobraní, aby pred záujemcami o&nbsp;thajský box odprezentovali, čo všetko sa naučili. „V&nbsp;tomto smere je nám veľmi nápomocná pani riaditeľka Monika Koreňová, s&nbsp;ktorou spolupracujeme na rôznych programoch a&nbsp;vystúpeniach,“ dodáva.

Miro je presvedčený, že aj na základe vlastného životného príbehu môže svojim zverencom veľa dať. „Tým starším niekedy rozprávam, čím všetkým som si prešiel a&nbsp;snažím sa ich aj takto formovať. Ešte stále pracujem pre SBS, piatky a&nbsp;soboty dohliadam na poriadok v&nbsp;nočnom klube. Tam vidím, čo sa dnes deje s&nbsp;mládežou a&nbsp;ako jej správanie ovplyvňuje alkohol či drogy. A&nbsp;takisto počítače, sociálne siete a&nbsp;mobily, nahrádzajúce normálny život akýmsi virtuálnym svetom. Toto za mojej mladosti nebolo. Myslím, že o&nbsp;to väčší význam má dnes šport. S&nbsp;jeho pomocou môžu byť mladí fyzicky aj mentálne lepšie pripravení do života,“ je presvedčený kedysi zlý chlapec, ktorý sa dnes snaží byť pozitívnym vzorom.

Problém podľa neho často spočíva aj v&nbsp;rodinnom zázemí. „Rodičia by nemali ísť proti sebe, ale dohodnúť sa a&nbsp;pristupovať k&nbsp;deťom jednotne. Hovorím to aj z&nbsp;vlastnej skúsenosti, lebo ani u&nbsp;mojej mamy a&nbsp;otca nebolo všetko v&nbsp;poriadku,“ priznáva. Momentálne však myslí najmä na svoju trénerskú robotu a&nbsp;na to, ako jeho nádejní zverenci vhupnú do zápasového kolotoča. „Už koncom tohto mesiaca čaká Petra Fekiača a&nbsp;Michala Badinku prvý zápas v&nbsp;amatérskej lige, na jeseň potom prídu ďalšie súťaže, kde sa predstavíme. Verím, že sa budú chalani výkonnostne posúvať,“ teší sa ich tútor, ktorého veľkým snom je vychovať nového šampióna.