Ostať ležať na dne je určite jednoduchšie, ako sa od neho odraziť a nájsť nový zmysel života. Miroslav Kašaj je našťastie ten druhý prípad. Spoza väzenských múrov to dotiahol až k vlastnému klubu thajského boxu, kde sa snaží ísť mladým príkladom.
Na žiadnych svalnatých bojovníkov sme v malej nenápadnej telocvični zvolenského Combat Gym Kasinsky teamu tentoraz nenarazili. Je to tu ako v úli a po žinenke sa preháňajú najmladšie klubové nádeje. Búšia či kopú do vriec, nacvičujú rôzne techniky a hoci vo veľkých rukaviciach vyzerajú trocha komicky, bojový zápal im rozhodne uprieť nemožno. Tréner to s nimi vie. Keď sa skončí fyzická zaberačka, dá sa s nimi do reči. Vysvetľuje im princípy spojené s históriou thajského boxu a potom sa každého pýta, prečo tento šport robí a ako by sa mal správať. Miroslav Kašaj pôsobí tak dobrácky a pokojne, že by človeka ani nenapadlo, čím všetkým si v živote prešiel.
- Osudové paradoxy
Pozná sa s ním už od strednej školy, stál pri jeho športových začiatkoch a prežíval s ním aj jeho pád a následné vstávanie z popola. Ako vníma premeny Miroslava Kašaja jeho kamarát a prvý tréner Richard Šmálik?
„Na škole, hoci mal vždy dobrú životosprávu, sa ešte cvičeniu nevenoval. Stretli sme sa potom až v klube Martina Beláka, keď som prešiel z kickboxu na thajský box a Miro začal tiež trénovať. Začiatok kariéry mal naozaj nádejný, no potom prišiel incident a dostal sa do väzenia. Posielal som mu tam balíky – najmä časopisy o thajskom boxe, ktoré ho veľmi zaujímali, ale aj nejakú kozmetiku a jedlo. Keď som ho raz v Kráľovej navštívil, bolo vidno, ako ho životný prešľap trápi. Po návrate do ringu, hoci bol stále dobrý, dostal v profi zápase ťažké K. O., čo malo viacero dôvodov. Stratil najlepšie roky a navyše konkurencia už vtedy bola úplne inde, lebo pribudlo veľa nových zápasníkov. Niekedy treba mať aj šťastie. Keď Miro ukončil aktívnu kariéru, nejaký čas ešte trénoval u mňa v Power gyme a potom si otvoril vlastný klub. Fakt, že trénuje deti, je vzhľadom na jeho minulosť paradox, ale je v tom naozaj dobrý a chalani ho majú radi. Aj keď sa hovorí, že väzenie nikoho nenapraví, Miro dokazuje pravý opak. Dnes je z neho iný človek, dobrý a kamarátsky chlap, ktorého môžem stále považovať za svojho priateľa. Hoci už nie sme v každodennom kontakte, každé naše spoločné stretnutie je vždy veľmi milé a srdečné."
Expresný štart
Ako mladík si zarábal vo zvolenskom diskobare, kde stretol svojho prvého trénera Richarda Šmálika. „Mal vlastný klub thajského boxu, tak som sa zaujímal, či by bolo možné prísť k nemu na tréning,“ spomína Miro. Hoci mal v tom čase už 22 rokov, čo je na začiatok športovej kariéry dosť neskoro, doháňal časový hendikep dvojnásobným nasadením. „Po skončení tréningu vo Zvolene som ešte s trénerom Martinom Belákom cestoval do Banskej Bystrice. Takto vyzerala moja dvojfázová príprava s večerným návratom vlakom domov,“ vracia sa do obdobia z prelomu tisícročí. Po dvoch mesiacoch tréningu už stál v ringu, prvý zápas absolvoval na amatérskej lige v Žiline. Vyhral, podobne ako ďalších päť súbojov za sebou. Dvoch súperov sa mu dokonca podarilo zdolať v ten istý deň.
ĎALŠIE FOTOGRAFIE MLADÝCH THAJSKÝCH BOXEROV A ICH TRÉNERA NÁJDETE V GALÉRIINamiesto Thajska Leopoldov
Rozlet nádejného športovca však vtedy Mirovi skrížil akýsi druhý život, ktorý s desatoro thajského boxu nemá vôbec nič spoločné. Ako chlap budiaci rešpekt sa dostal do rôznych skupín ľudí, ktorí potrebovali ochrankára. „Keď ste sa v tom čase úspešne presadzovali v bojovom športe, boli ste v popredí záujmu. Do toho drahé autá, pekné ženy a pomerne ľahko zarobené peniaze, ktoré ste vedeli aj rýchlo minúť. Na mladého a nerozvážneho chlapca, ktorý nevedel rozlišovať hranice, to nebolo veľmi vhodné prostredie,“ sype si dnes popol na hlavu. Namiesto plánovaného tréningového pobytu v Thajsku, kde sa v jednom z kempov mohol posunúť k profesionálnej kariére, ho v roku 2003 odsúdili za násilné trestné činy na desaťročný nepodmienečný trest odňatia slobody.
Článok pokračuje na ďalšej strane.
