Branka Baksová je aj členka Rady pre národnostné menšiny Chorvátska v Záhrebe. V krajine žije oficiálne 22 menšín. „Podpora menšín v Chorvátsku funguje skvele. Takýto prístup by chcel mať hádam každý,“ pochvaľuje si. „Sťažovať sa nemôžeme. Máme všetko, čo potrebujeme, a počas akcií nerobíme rozdiely medzi Slovákmi a domácim obyvateľstvom iných národností. Naše aktivity sú otvorené všetkým.“ Horšie je to s podporou zo Slovenska. Branke sa do sťažovania nechce. „Samozrejme, aj od Slovenska sa nám niečo ujde, ale podpora Chorvátska je naozaj výnimočná.“

Našťastie počas občianskej vojny pri rozpade bývalej Juhoslávie mohli deti tunajších Slovákov odísť na Slovensko. To bola neoceniteľná pomoc. „Najprv sme si mysleli, že to bude na chvíľu, ale nakoniec zostali v Martine tri mesiace. Našťastie u nás veľké boje neboli. Srbská armáda nám bombardovala železničnú stanicu. Klamali, že tam boli tanky a delostrelectvo, tak ako to teraz robia agresori na Ukrajine… Nie tanky či delostrelectvo, ale vagóny plné jabĺk z veľkého sadu, ktorý tu máme, zbombardovali.“

Zvieratá ako droga

Marko Bizik z konca Markovaca Našičkého má rád zvieratá. „Časy sa menia. Keď som začínal, mohol som chovať aj prísne chránené druhy, dnes by to už nešlo. Nemám na to povolenie ani priestory. Kedysi som si mohol zvieratá vymieňať alebo kupovať od zoologických záhrad. Ani to už dnes nemôžem.“ Drobní chovatelia a milovníci zvierat niečo nesmú a na niečo zostali dobrí. Akoby Únia rozlišovala druhy, ktoré sú nedotknuteľné, a tie, ktoré si môže trápiť, kto chce, ako chce. Zvieratá vozia do Markovaca Našičkého ľudia, ktorí sa ich potrebujú zbaviť. „Napríklad exotické vodné korytnačky. Najprv sa z nich tešia a potom, keď narastú, zrazu nevedia, čo s nimi. Máme ich plné jazierko – vyše tridsať.“

Vzťah k zvieratkám má Marko odmala. „My sme sa nemali s čím zabávať, tu bola hora, tam rovina. Chytil som si vrabca, vranu, straku, líštičku… Pomaly mi pribúdali holuby, zajace… Tak som začínal. Ale ako úplne prvého som mal malého jastraba. Tu neďaleko udrel blesk do jaseňa. Jastrabovi zasiahol krídlo. Rozbehol som sa za ním, že si ho chytím. To som ešte nevedel, že keď ma zovrie pazúrmi, bude to veľmi bolieť,“ smeje sa pri spomienke. „Bežal som tri kilometre domov s plačom a on ma držal pazúrmi a nepustil. Pribehol otec a pomohol mi zbaviť sa toho zovretia.“

Pokračovanie na ďalšej strane...