Vladimír Kampf

Vedeli to najmä tí, ktorí cestovali po nepohodlných cestách autami a autobusmi k moru do Bulharska či Rumunska. Radi sa zastavili a odpočinuli si. Do zabudnutia tieto miesta upadli, keď sme začali slobodne cestovať po celom svete. Žiaľ, miestni Slováci nežijú rovno pri mori a ani cesty k moru už okolo nich nevedú. Do archaickej slovenčiny sa tu tlačí chorvátčina. Slováci v&nbsp;Chorvátsku žijú v&nbsp;zapadnutejších regiónoch. Zväz Slovákov v&nbsp;Chorvátsku združuje pätnásť menších obecných zväzov Matice slovenskej. Všetky sú na tradičných miestach, kam Slováci prišli pred viac než sto rokmi, len jedna sa z&nbsp;tejto línie vymyká.

V Rijeke ju založili najmä ženy, ktoré sa do Chorvátska vydali v posledných desaťročiach. Sú treťou vlnou slovenskej migrácie do Chorvátska. Pupkom slovenského sveta v&nbsp;Chorvátsku je mestečko Našice, v&nbsp;ktorom sídli zväz spájajúci matice. V&nbsp;okolitých obciach Osijecko-baranjskej župy žije najväčší počet potomkov Slovákov, ktorí prišli rovno zo Slovenska. Oficiálne ich je vyše 1&nbsp;600. Deti môžu chodiť do dvoch škôl, v&nbsp;ktorých vyučujú slovenčinu. Slováci z&nbsp;Iloku a&nbsp;okolia sú zasa súčasťou takzvanej sekundárnej kolonizácie. Prisťahovali sa sem zo srbskej Vojvodiny, kam prišli najprv, ale nebolo tam dosť miesta a&nbsp;práce pre všetkých.



      <div class="snippet-cb snippet-widget snippet-infobox snippet" contenteditable="false">
          <div class="icon">
                <em class="fa fa-sticky-note" aria-hidden="true">&nbsp;</em>
          </div>
          <div class="inner" data-infobox-id="8841">
                Slováci v Chorvátsku
          </div>
          <div class="icons">
              <em class="fa fa-edit" aria-hidden="true">&nbsp;</em>
              <em class="fa fa-trash" aria-hidden="true">&nbsp;</em>
          </div>
      </div>
  


Hneď vedľa Našíc je Markovac Našički a&nbsp;v&nbsp;ňom žije početnejšia komunita Slovákov než v&nbsp;Našiciach. <em>„Zavolali sem ľudí najmä z&nbsp;Kysúc rúbať lesy. Uvoľnené priestranstvá si mohli kúpiť a&nbsp;na pozemkoch začať stavať. Také jednoduché to však nebolo, zostali močiare a&nbsp;šírila sa z&nbsp;nich nebezpečná malária. Niektorí preto odišli do Brazílie, kde im sľubovali lepší život pri práci na kávových plantážach. Lenže prišlo sklamanie. Lepšie nebolo, a&nbsp;tak sa vrátili,“</em> vysvetľuje predsedníčka Matice slovenskej v Markovaci Našičkom a tajomníčka Zväzu Slovákov v Chorvátsku Branka Baksová. Centrom spoločenského života je tu slovenská drevenica, ktorou obstavali niekdajšie pódium pod holým nebom. Použili na ňu dva kamióny dreva z&nbsp;Ilavy.

Vedľa drevenice je štadión a pri štadióne ďalšie stavby, ktoré slúžia slovenskej komunite. Veľký folklórny súbor, ktorý mal pred koronou vyše sto členov, ohrozila pandémia. <em>„Veľa detí prerušilo kontakt a teraz nám chýbajú. Za tie dva roky sme takmer definitívne prišli o dva ročníky,“</em> dodáva Branka Baksová, ktorá je aj vedúcou súboru a jeho choreografkou. Folklórne súbory majú, ale problém im robí zohnať hudobníkov na vystúpenia. Väčšina je práve v&nbsp;sobotu večer, keď sú aj svadby. Tie sa muzikantom viac oplatia. <em>„Máme vyše šesťdesiat choreografií. Hudobné podklady sme si museli nahrať, aby sme mohli vystupovať. Snažíme sa, aby sme mali živú muziku aspoň na naše najznámejšie podujatie Večer polesňakov v&nbsp;druhú septembrovú sobotu. Polesňaky sú zemiakové placky. Na ihrisku sa rozloží do dvanásť nesúťažných, ale pracovitých tímov zo slovenských dedín a&nbsp;všetci strúhajú, miešajú a&nbsp;pečú. Ľudia zjedia približne šesť- až sedemtisíc placiek pri kultúrnom programe.“</em>

<strong>Pokračovanie na ďalšej strane...</strong>

Branka Baksová je aj členka Rady pre národnostné menšiny Chorvátska v&nbsp;Záhrebe. V&nbsp;krajine žije oficiálne 22 menšín. „Podpora menšín v&nbsp;Chorvátsku funguje skvele. Takýto prístup by chcel mať hádam každý,“ pochvaľuje si. <em>„Sťažovať sa nemôžeme. Máme všetko, čo potrebujeme, a&nbsp;počas akcií nerobíme rozdiely medzi Slovákmi a&nbsp;domácim obyvateľstvom iných národností. Naše aktivity sú otvorené všetkým.“</em> Horšie je to s&nbsp;podporou zo Slovenska. Branke sa do sťažovania nechce. <em>„Samozrejme, aj od Slovenska sa nám niečo ujde, ale podpora Chorvátska je naozaj výnimočná.“</em>

Našťastie počas občianskej vojny pri rozpade bývalej Juhoslávie mohli deti tunajších Slovákov odísť na Slovensko. To bola neoceniteľná pomoc. <em>„Najprv sme si mysleli, že to bude na chvíľu, ale nakoniec zostali v&nbsp;Martine tri mesiace. Našťastie u&nbsp;nás veľké boje neboli. Srbská armáda nám bombardovala železničnú stanicu. Klamali, že tam boli tanky a&nbsp;delostrelectvo, tak ako to teraz robia agresori na Ukrajine… Nie tanky či delostrelectvo, ale vagóny plné jabĺk z&nbsp;veľkého sadu, ktorý tu máme, zbombardovali.“</em>

<div class="snippet-cb snippet-widget snippet-articles snippet" contenteditable="false">
          <div class="icon">
              <em class="fa fa-file-text-o" aria-hidden="true" role="button">&nbsp;</em>
          </div>
          <div class="inner" data-article-tag="&nbsp;" data-article-id="4a3ac8ba-a4e8-4f61-9515-dd2b6d60a671">
              <span class="inner-articleTag">&nbsp;</span>
              <br class="inner-break hide">
              <span class="inner-articleTitle">Investujeme pri mori: Len na ostrove Vir v Chorvátsku vlastnia Slováci 25 % nehnuteľností</span>
          </div>
          <div class="icons">
              <em class="fa fa-cog eagle-config-button" aria-hidden="true" role="button">&nbsp;</em>
              <em class="fa fa-edit" aria-hidden="true" role="button">&nbsp;</em>
              <em class="fa fa-trash" aria-hidden="true" role="button">&nbsp;</em>
          </div>
      </div>
  


Marko Bizik z&nbsp;konca Markovaca Našičkého má rád zvieratá. <em>„Časy sa menia. Keď som začínal, mohol som chovať aj prísne chránené druhy, dnes by to už nešlo. Nemám na to povolenie ani priestory. Kedysi som si mohol zvieratá vymieňať alebo kupovať od zoologických záhrad. Ani to už dnes nemôžem.“</em> Drobní chovatelia a&nbsp;milovníci zvierat niečo nesmú a&nbsp;na niečo zostali dobrí. Akoby Únia rozlišovala druhy, ktoré sú nedotknuteľné, a&nbsp;tie, ktoré si môže trápiť, kto chce, ako chce. Zvieratá vozia do Markovaca Našičkého ľudia, ktorí sa ich potrebujú zbaviť. <em>„Napríklad exotické vodné korytnačky. Najprv sa z&nbsp;nich tešia a&nbsp;potom, keď narastú, zrazu nevedia, čo s&nbsp;nimi. Máme ich plné jazierko – vyše tridsať.“</em>

Vzťah k&nbsp;zvieratkám má Marko odmala. <em>„My sme sa nemali s&nbsp;čím zabávať, tu bola hora, tam rovina. Chytil som si vrabca, vranu, straku, líštičku… Pomaly mi pribúdali holuby, zajace… Tak som začínal. Ale ako úplne prvého som mal malého jastraba. Tu neďaleko udrel blesk do jaseňa. Jastrabovi zasiahol krídlo. Rozbehol som sa za ním, že si ho chytím. To som ešte nevedel, že keď ma zovrie pazúrmi, bude to veľmi bolieť,“</em> smeje sa pri spomienke. <em>„Bežal som tri kilometre domov s&nbsp;plačom a&nbsp;on ma držal pazúrmi a&nbsp;nepustil. Pribehol otec a&nbsp;pomohol mi zbaviť sa toho zovretia.“</em>

Bizikovci chovali kozy, medzi ktoré im chodila líška. Aj tú sa mladý Marko pokúšal skrotiť.<em> „Päťkrát nám ušla a&nbsp;päťkrát sme ju aj chytili. Neskôr som si doniesol väčšieho jastraba, jazvece… Dokonca som sa dostal k&nbsp;vlkovi, ktorého mali v&nbsp;zoologickej záhrade v&nbsp;Osijeku navyše.“</em> Medvede mali zasa od cirkusantov. <em>„Vozili ich vo veľmi stiesnených priestoroch. Bolo to už pred polstoročím. Jedného malého medveďa som od nich kúpil. Nemal som hádam ani pätnásť rokov. Tristo dinárov v&nbsp;tom čase nebol žiadny veľký peniaz. S&nbsp;medveďmi chodievali aj Rómovia. Predvádzali ich ľuďom za peniaze.“</em>

V&nbsp;rodinnej zoo pribúdali zvieratá.<em> „Keď bola u&nbsp;nás občianska vojna, bolo veľa zvierat zo Záhrebu na družstve v&nbsp;Ðakove, ktoré im predtým v&nbsp;mierových časoch vozilo krmivo. Mali v&nbsp;ohradách jaguáre, opice aj zebru… Keď družstvo zatvárali, niektoré zvieratá sa dostali k&nbsp;nám. Napríklad malpa kapucínska je naša vyše tridsať rokov. Paviánov sme mali päť, dnes zostala jediná samica. Keď boli na tom počas najhorších rokov oficiálne zoologické záhrady najhoršie, boli sme záchrannou stanicou pre niektoré jedince. Takto sme zrazu mali pätnásť vlkov, ktoré sa u&nbsp;nás rozmnožovali. Jeden pár si zahral vo filme, ktorý mal úspech v&nbsp;Amerike. Zahrali si v&nbsp;ňom nielen moje vlky, ale aj diviak, ktorého sme odchovali na cumlíku.“</em>

Počas vojny priviezli do Chorvátska štyri levy. Jeden z&nbsp;nich našiel azyl u&nbsp;Marka. <em>„Našli sme mu aj partnerku, ale nemnožili sa. Staré boli. Tigre zasa priviezol taliansky cirkus. V&nbsp;Chorvátsku im priviedli na svet dve mláďatá, tak sme im u&nbsp;nás našli miesto. Našli sme im partnerov. Takmer za tri desaťročia u&nbsp;nás prišlo na svet ďalších šesť. To sa za ten čas nepodarilo žiadnej zoo v&nbsp;Chorvátsku,“</em> pochvaľuje si. <em>„Prosperujú. Dávame im žrať najmä penzistov. Ale nesmú to byť tí s&nbsp;najnižším dôchodkom, tí by im nechutili,“</em> žartuje so širokým úsmevom.

Markovi je ľúto, že nemôže chovať miestne druhy, ako sú vlky, medvede či rysy. <em>„Medveďa nám vzali kamsi do záchranného centra v&nbsp;Bulharsku… Neviem, či mu je tam lepšie,“</em> zamýšľa sa. <em>„Sme ako narkomani, ktorí nemôžu prestať s&nbsp;drogami. Pre nás sú drogou zvieratá. Milujeme ich. Nikdy som nepil, nefajčil, auto nemám a&nbsp;za živého tvora som ochotný dať čokoľvek. Bez syna by som to už nezvládol. Podelili sme si prácu, aby sme sa jeden druhému neplietli pod nohy. Dúfam, že vydržíme zdražovanie. Ešte pred rokom stálo sto kíl kukurice sotva dvadsať eur, dnes je to vyše päťdesiat.“</em>

Na druhý deň ráno nás gazda z&nbsp;Jelisavaca a&nbsp;predseda Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny v&nbsp;Našiciach Darko Kuric pozval na raňajky. Čisté, dosklovita prepečené kusy slaninky, vo vytopenej masti uškvarené kusy bravčoviny a&nbsp;k&nbsp;tomu fantastický čerstvý chlieb. Ani náhodou nešlo o&nbsp;zdravú stravu. Čistý hriech. Dopustil som sa neodpustiteľnej dietetickej chyby, ale bolo to fantastické. Vraj kus slaniny na raňajky sa k&nbsp;Slovákom v&nbsp;týchto končinách hodí. <em>„Slováci tu majú povesť tých, ktorým sa ešte chce robiť. Radšej ako sedieť za stolom pri ceruzke či počítači vezmú do rúk lopatu. Už keď sme sem prišli, išlo o&nbsp;tvrdú robotu. Nevozili sem tých, ktorí vedeli len mudrovať,“</em> hovorí s&nbsp;úsmevom.

Či sa tu slovenčina zachová, závisí od rodičov. <em>„Niektorí už s&nbsp;deťmi hovoria iba po chorvátsky. Moja žena je zasa miestna Chorvátka, ale po slovensky hovorí lepšie než niektorí Slováci. Prišla k&nbsp;nám do domu a&nbsp;iné ako slovenčinu nepočula. V&nbsp;Jelisavaci sa k&nbsp;slovenskej národnosti hlásilo takmer sto percent obyvateľov. Po občianskej vojne sa počty zmenili. Prisťahovali sa k&nbsp;nám najmä ľudia z&nbsp;Bosny a&nbsp;Hercegoviny. Hádam nás ešte 70 percent bude,“</em> zamýšľa sa. <em>„Asimilácia dnes postupuje rýchlejšie. Napriek tomu v&nbsp;dedine stále prevažuje slovenčina.“</em>

Darko je už dve desaťročia predsedom miestnych dobrovoľných hasičov. <em>„Nielen v&nbsp;krčme a&nbsp;v&nbsp;obchode hovoríme po slovensky, ale aj hasičský zbor je takmer čisto slovenská záležitosť. So Slovenskom máme úzke kontakty. Aj teraz sa chlapci chystajú na súťaž na Slovensko. Naši z&nbsp;toho majú strach, pretože u&nbsp;vás majú hasiči iné pravidlá. U&nbsp;nás beháme nasucho, u&nbsp;vás s&nbsp;vodou. Naše súťaže zodpovedajú medzinárodným pravidlám a&nbsp;tie vaše sú zasa zábavnejšie,“</em> vysvetľuje. <em>„Keď sme na začiatku tisícročia začali chodiť na súťaže k&nbsp;vám, slovenskí hasiči boli oproti nám kus pozadu. Dnes už ste nás predbehli. Myslím, že Slovensko si rýchlejšie dotiahlo Európu do dvora. My v&nbsp;Chorvátsku akoby sme prešľapovali na mieste.“</em>

Obaja Darkovi synovia a&nbsp;tri dcéry žijú a&nbsp;pracujú na Slovensku.<em> „Keď boli deti malé, videli, ako robíme s kravami. Je to drina od rána do večera. Do tej sa im nechcelo. Dnes je doba iná a vo veľa veciach mi pomáhajú moderné stroje. Obrábam 120 hektárov zeme a z toho žijeme. Kravy už nemám a býky chováme na mäso. Ani do nich sa mi už veľmi nechce. Keď chováš živé stvorenia, nemôžeš na dlhšie nikam vycestovať. Stále tu musí niekto byť. Mám otca a mamu, ale tí sú už starí. Inak sa nesťažujem. Snažím sa ako poľnohospodár robiť čo najmenej chýb. Stačí mi jedna na jar a mám po úrode. Techniku si môžem dovoliť a to je dobre. Žiaľ, zostaneme tu sami...“&nbsp;</em>Slaninka, mäsko, klobásky… Fajnšmekri dokážu oceniť regionálne rozdiely v&nbsp;receptúrach a&nbsp;v&nbsp;chuti, ktorú formuje krajina. V&nbsp;Chorvátsku si na tom labužníci dávajú záležať. <em>„Žiaľ, keď prídem do Bratislavy k&nbsp;deťom, zvyčajne objednávajú suši. To pre mňa veľmi nie je...“</em>