Vedeli to najmä tí, ktorí cestovali po nepohodlných cestách autami a autobusmi k moru do Bulharska či Rumunska. Radi sa zastavili a odpočinuli si. Do zabudnutia tieto miesta upadli, keď sme začali slobodne cestovať po celom svete. Žiaľ, miestni Slováci nežijú rovno pri mori a ani cesty k moru už okolo nich nevedú. Do archaickej slovenčiny sa tu tlačí chorvátčina. Slováci v Chorvátsku žijú v zapadnutejších regiónoch. Zväz Slovákov v Chorvátsku združuje pätnásť menších obecných zväzov Matice slovenskej. Všetky sú na tradičných miestach, kam Slováci prišli pred viac než sto rokmi, len jedna sa z tejto línie vymyká.

V Rijeke ju založili najmä ženy, ktoré sa do Chorvátska vydali v posledných desaťročiach. Sú treťou vlnou slovenskej migrácie do Chorvátska. Pupkom slovenského sveta v Chorvátsku je mestečko Našice, v ktorom sídli zväz spájajúci matice. V okolitých obciach Osijecko-baranjskej župy žije najväčší počet potomkov Slovákov, ktorí prišli rovno zo Slovenska. Oficiálne ich je vyše 1 600. Deti môžu chodiť do dvoch škôl, v ktorých vyučujú slovenčinu. Slováci z Iloku a okolia sú zasa súčasťou takzvanej sekundárnej kolonizácie. Prisťahovali sa sem zo srbskej Vojvodiny, kam prišli najprv, ale nebolo tam dosť miesta a práce pre všetkých.

Tisíce zemiakových placiek

Hneď vedľa Našíc je Markovac Našički a v ňom žije početnejšia komunita Slovákov než v Našiciach. „Zavolali sem ľudí najmä z Kysúc rúbať lesy. Uvoľnené priestranstvá si mohli kúpiť a na pozemkoch začať stavať. Také jednoduché to však nebolo, zostali močiare a šírila sa z nich nebezpečná malária. Niektorí preto odišli do Brazílie, kde im sľubovali lepší život pri práci na kávových plantážach. Lenže prišlo sklamanie. Lepšie nebolo, a tak sa vrátili,“ vysvetľuje predsedníčka Matice slovenskej v Markovaci Našičkom a tajomníčka Zväzu Slovákov v Chorvátsku Branka Baksová. Centrom spoločenského života je tu slovenská drevenica, ktorou obstavali niekdajšie pódium pod holým nebom. Použili na ňu dva kamióny dreva z Ilavy.

Vedľa drevenice je štadión a pri štadióne ďalšie stavby, ktoré slúžia slovenskej komunite. Veľký folklórny súbor, ktorý mal pred koronou vyše sto členov, ohrozila pandémia. „Veľa detí prerušilo kontakt a teraz nám chýbajú. Za tie dva roky sme takmer definitívne prišli o dva ročníky,“ dodáva Branka Baksová, ktorá je aj vedúcou súboru a jeho choreografkou. Folklórne súbory majú, ale problém im robí zohnať hudobníkov na vystúpenia. Väčšina je práve v sobotu večer, keď sú aj svadby. Tie sa muzikantom viac oplatia. „Máme vyše šesťdesiat choreografií. Hudobné podklady sme si museli nahrať, aby sme mohli vystupovať. Snažíme sa, aby sme mali živú muziku aspoň na naše najznámejšie podujatie Večer polesňakov v druhú septembrovú sobotu. Polesňaky sú zemiakové placky. Na ihrisku sa rozloží do dvanásť nesúťažných, ale pracovitých tímov zo slovenských dedín a všetci strúhajú, miešajú a pečú. Ľudia zjedia približne šesť- až sedemtisíc placiek pri kultúrnom programe.“

Pokračovanie na ďalšej strane...