Požiar dediny, aký Európa už dlho nezažila, sa rozhorel 19. júna po šiestej hodine večer. Zhorela časť obce Nová Belá (Nowa Biała), jednej z dedín, kde žijú Slováci na poľskom Spiši.

Je to najväčšia tragédia v oblasti Malopoľska za posledných 30 rokov. V rôznej miere bolo poškodených 25 domov, ktoré obýva 27 rodín. Zhorelo alebo bolo poškodených ďalších 25 hospodárskych budov. Oheň dostali hasiči pod kontrolu až takmer po štyroch hodinách po ohlásení. Našťastie, všetci ľudia katastrofu prežili. Zranených bolo osem obyvateľov a jeden hasič. Na mieste pomáhali záchranári sedemnástim ľuďom, z nich deväť previezli do nemocníc v Nowom Targu a Zakopanom. Udusili sa a zahynuli len hospodárske zvieratá a hydina.

Hotový armagedon

„To sa nedá opísať, čo sme prežívali,“ spomína Jana Majerčaková. „Oheň preskakoval z domu na dom, raz bol tam, potom zasa tam… Bežali sme pomáhať susedom o niekoľko domov ďalej, pretože u nás to vyzeralo dobre. Začalo sa to na hornom konci. Pomáhali sme a zrazu nám kričali, že aj naše domy horia,“ hovorí v priestore po požiari zrovnanom so zemou. Tu stál ich dom. „Hotový armagedon. Nad dedinou sa valili kopy krútiaceho sa dymu.“

Horelo všetko. Bola sobota, veľa ľudí nebolo doma. Našťastie. Keby bolo začalo horieť v noci, keď dedina spí, isto by boli bývali aj obete na ľudských životoch. „Pomáhalo nám celé Poľsko. Také niečo tu nebolo hádam aj sto rokov. Pamätám si požiare, ale nikdy neboli až takéto mohutné. Na stodolách sme mali preventívne plechové steny. Ani tie nepomohli, lámali sa a padali v plameňoch. Prežili sme hrôzu, na ktorú nezabudneme do konca života.“

Niektorí zostali pred horiacimi domami s deťmi len v tom, čo mali práve na sebe. „Nám sa podarilo ešte aspoň niečo pred plameňmi povyhadzovať a preniesť do garáže cez ulicu oproti domu. Oheň už bol veľký, išlo o život. Jedni vyhadzovali z okien a z balkóna a druhí rýchlo odnášali. Nebol čas rozmýšľať nad tým, čo vyhodiť prvé.“

Jana s manželom Jánom teraz bývajú u dcéry. „Máme kde spať a bývať. Smutné je, že celá ulica bola vynovená. Všetci sme mali porobené pekné domy,“ hovorí so smútkom v hlase. „S manželom sme na dôchodku a môžeme začať odznova stavať. Vymenili sme si so susedom pozemky. Jemu sme dali pozemok na zelenej lúke a my si postavíme tu aj na jeho. Našťastie nám ľudia pomáhajú zo všetkých strán. Najhoršia je psychika. Stála som pred vlastným domom, keď horel. Dcéra bola práve na svadbe obsluhovať. Keď narýchlo dobehla, museli sme jej volať lekára. Ani sem nemala chodiť.“

Obeťami požiaru v Novej Belej boli len zvieratá. Niektoré sa snažili gazdovia vyhnať z maštalí, ale tie nechceli vybehnúť. Báli sa ohňa. Hydina zostávala skrytá v kurníkoch, ktoré bral oheň. Oheň akoby zázrakom obišiel tri stavby a zastavil sa tesne pred domom, kde sa modlili ľudia. Farár tam vyniesol z kostola monštranciu. V dome býva rodina mladíka, ktorý ako jeden z troch nešťastne zomrel počas osláv príchodu nového roka. Náhoda? Niektorí si myslia, že to bola Božia zhovievavosť.

Horieť začalo na hornom konci. Čo bolo príčinou požiaru, zatiaľ nie je jasné. Majerčakovci prišli o dvanásť ovečiek, štyri kravy, teliatko a hydinu. Keď zviera vidí oheň, snaží sa držať v bezpečí maštale a dostáva sa tak do ohnivej pasce. „Všetky zhoreli. Nepomohol ani plech. Drevené maštale tu horeli v roku 1986. Keď zhorí šopa, dá sa ľahko postaviť nanovo, ale stavať domy pre ľudí nebude také jednoduché. A keď postavíme, čo bude ďalej? Veď aj zariadenie budeme potrebovať,“ zamýšľa sa. „Niektorí nás podpichujú, že keď sme takí Slováci, tak kde máme tých svojich Slovákov? Tomu nerozumiem. Rozdeľovať sa ešte aj počas nešťastia, to robí tragédiu ešte väčšou.“

Zo Slovenska okamžite zareagovalo niekoľko katolíckych organizácií a urobili, čo mohli. Nič oficiálne. Slovenská komunita v Poľsku to nemá ľahké. Pre slovenské štátne organizácie väčšinou akoby ani neexistovala. „Do mesiaca postavíme aspoň prízemie,“ hovorí Ján odhodlane. „Potom príďte na kávu k nám do nového domu v Novej Belej. Už vám ju nezalejeme vo vojnových podmienkach vo dvore garáže,“ usmieva sa Jana.

FOTOGRAFIE Z MIESTA HROZIVÉHO POŽIARU NÁJDETE V GALÉRII

Raz tam, raz tam

Stručne z histórie: československo-poľský spor o Oravu a Spiš vznikol hneď po rozpade Rakúsko-Uhorska. Okrem Československa v tom čase vzniklo Poľsko. Poliaci si robili nárok na celú Oravu a Spiš. Regióny medzi dve krajiny rozdelila až veľvyslanecká konferencia v roku 1920. Napriek tomu dohady a nespokojnosť pokračovali. Poľská strana deklarovala, že na celej Orave a na celom Spiši žijú väčšinou neuvedomelí Poliaci a nie Slováci.

V roku 1939 sa novovzniknutý slovenský štát zúčastnil na invázii do Poľska. Obsadili sme územie, ktoré už patrilo Poľsku. Po druhej svetovej vojne sa hranice vrátili do stavu pred obsadením Poľska. Spor trval od roku 1918 do roku 1958. Definitívnu bodku za ním urobila medzinárodná zmluva. Obce, ktoré pôvodne patrili Slovensku, pripadli Poľsku výmenou za sliezske Těšínsko. Stratou časti Oravy a Spiša sme prišli o 27 osád, z nich štrnásť ležalo na Orave a trinásť na Spiši. Slovensko v tom čase získalo Skalité, Hladovku a Suchú Horu, Tatranskú Javorinu a Lesnicu. Tieto obce si užili svoje, raz boli tam, potom tu, tam, tu...

Koľko etnických Slovákov žije v Poľsku, nie je ľahké zrátať. Vraj ich môže byť až 20-tisíc.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Diskusia