Viete si predstaviť, že by ste sa poslepiačky alebo len so zvyškom zraku sami vyberali na dlhé cesty, vzorne vychovali niekoľko detí alebo dokonca vnúča? Aj nasledujúce riadky dokazujú, že tento hendikep nemusí byť v živote žiadnou brzdou.
A to dokonca ani vtedy, keď k nemu prídete nešťastným zásahom osudu. Alenu Paleschovú by do jej 47 rokov ani v sne nebolo napadlo, že skončí medzi zrakovo postihnutými. Bola úspešnou bankárkou vo vedúcej funkcii, ktorú však na vrchole kariéry postihol zdravotný kolaps v podobe mozgovej príhody. Krutá daň za pracovné vypätie a stres si vyžiadala trištvrte roka práceneschopnosti a trvalé následky, pre ktoré sa už do normálneho pracovného procesu nikdy nevrátila. Na invalidný dôchodok odchádzala s ťažkým poškodením zraku po tom, čo jej odumrel očný nerv. Dnes nemá periférne videnie a ťažšie sa orientuje v priestore. Aby sa dokázala vrátiť do bežného života a robiť veci, ktoré by ju napĺňali, očná lekárka ju nasmerovala do Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska (ÚNSS) v Banskej Bystrici. Z jednej návštevy s cieľom získať kompenzačné pomôcky napokon vzniklo dnes už vyše dvadsaťročné pevné puto.
- Valentin Haüy
Medzinárodný deň nevidiacich sa oslavuje už od roku 1946 na celom svete vždy 13. novembra. Práve v tento deň v roku 1745 sa totiž narodil priekopník systematického vzdelávania pre nevidiacich Valentin Haüy. Tento Francúz bol v mladosti zvonárom v kláštore, ale vďaka mníchom získal kvalitné vzdelanie a navyše mal mimoriadne nadanie na jazyky, ovládal ich údajne až desať. Vďaka tomu získal titul prekladateľa kráľa Ľudovíta XVI. Jeho životnú cestu zmenila udalosť na parížskom Námestí svornosti, kde bol svedkom zosmiešňovania skupiny nevidiacich počas pouličnej slávnosti. Rozhodol sa preto založiť pre nich školu. Vytvoril abecedu reliéfnych písmen a následne získal podporu francúzskej Akadémie vied. V roku 1785 založil ústav pre mladých nevidiacich ľudí, ktorí sa v ňom učili manuálne zručnosti zamerané na pradiarstvo a kníhtlač. V roku 1802 Valentin Haüy založil súkromnú školu a o štyri roky neskôr sa na pozvanie ruského cisára Alexandra I. odsťahoval do Petrohradu, aby tam pomohol so založením školy pre nevidiacich. Posledné roky života strávil v Paríži u svojho brata Reného Justa.
S lupou nad číslami
V únii stretla spriaznenú dušu Renátu Oláhovú, ktorá ju nakopla svojou pozitívnou energiou. „Porozprávala mi o fungovaní tejto inštitúcie – či už o krajskom stredisku, ktoré pomáha pri diagnostike očného ochorenia a zháňaní pomôcok, či o základnej organizácii zabezpečujúcej stretnutia na klubovej úrovni. Dostala som sa do kolektívu pod vedením predsedníčky Márie Zubákovej, ďalšej skvelej ženy, ktorá túto organizáciu viedla na veľmi vysokej úrovni,“ spomína. Po tom, čo jej predchodkyňa na pozícii hospodárky definitívne prišla o zrak, bolo o ďalšom smerovaní Aleny Paleschovej ako odborníčky s ekonomickým vzdelaním prakticky rozhodnuté. Dnes je súčasťou organizácie už 21 rokov, okrem kontrolnej činnosti a práce hospodárky je predsedníčkou Základnej organizácie ÚNSS v Banskej Bystrici, predsedníčkou krajskej kontrolnej komisie a členkou ústrednej kontrolnej komisie. Poctivou robotou sa snaží udržať vysoko nastavenú latku, hoci sa pri nej nezaobíde bez rôznych pomôcok na čítanie.
ĎALŠIE FOTOGRAFIE K TÉME ŽIVOTA NEVIDIACICH A SLABOZRAKÝCH NÁJDETE V GALÉRIINajviac chýbajú mladí
Základná organizácia ÚNSS má momentálne 104 členov, pričom najstarší má 92 a najmladší desať rokov. Keďže mladí chýbajú čoraz viac, predsedníčka neváha oslovovať potencionálnych nových členov aj na ulici alebo v dopravných prostriedkoch. „Aj keď nie všetci chcú byť organizovaní, ochota pomôcť im väčšinou nechýba. V rámci únie sa stretávame radi a často. Takmer každý týždeň vymyslíme nejakú akciu, hoci len v menšom počte,“ dodáva Alena Paleschová. Členovia si medzi sebou pomáhajú napríklad aj vtedy, keď niekto momentálne nemá k dispozícii asistenta.
Článok pokračuje na ďalšej strane.