Svoju novinársku kariéru som začínal v roku 1995 v rodnom Brne, aby som v nej potom pokračoval na Slovensku. Až do roku 2007, kedy sa môj život spojil so Životom, som sa ako redaktor venoval predovšetkým športovému spravodajstvu a publicistike, dnes sa v rámci nášho magazínu zaoberám podstatne širšou ponukou tém v stredoslovenskom regióne. Najkrajším bonusom tejto práce je fakt, že sa stretávam so stále novými, častokrát veľmi inšpiratívnymi ľuďmi a rozširujem si svoj všeobecný rozhľad. Čo viac s môže človek od svojho povolania želať? Hoci aj v ňom niekedy prežívam ťažšie chvíle, doteraz ma neomrzelo a verím, že to tak ešte nejaký čas zostane.

Richard Budín

A&nbsp;to dokonca ani vtedy, keď k&nbsp;nemu prídete nešťastným zásahom osudu. Alenu Paleschovú by do jej 47 rokov ani v&nbsp;sne nebolo napadlo, že skončí medzi zrakovo postihnutými. Bola úspešnou bankárkou vo vedúcej funkcii, ktorú však na vrchole kariéry postihol zdravotný kolaps v&nbsp;podobe mozgovej príhody. Krutá daň za pracovné vypätie a&nbsp;stres si vyžiadala trištvrte roka práceneschopnosti a&nbsp;trvalé následky, pre ktoré sa už do normálneho pracovného procesu nikdy nevrátila. Na invalidný dôchodok odchádzala s&nbsp;ťažkým poškodením zraku po tom, čo jej odumrel očný nerv. Dnes nemá periférne videnie a&nbsp;ťažšie sa orientuje v&nbsp;priestore. Aby sa dokázala vrátiť do bežného života a&nbsp;robiť veci, ktoré by ju napĺňali, očná lekárka ju nasmerovala do Únie nevidiacich a&nbsp;slabozrakých Slovenska (ÚNSS) v&nbsp;Banskej Bystrici. Z&nbsp;jednej návštevy s&nbsp;cieľom získať kompenzačné pomôcky napokon vzniklo dnes už vyše dvadsaťročné pevné puto.

Medzinárodný deň nevidiacich sa oslavuje už od roku 1946 na celom svete vždy 13. novembra. Práve v&nbsp;tento deň v&nbsp;roku 1745 sa totiž narodil priekopník systematického vzdelávania pre nevidiacich Valentin Haüy. Tento Francúz bol v&nbsp;mladosti zvonárom v&nbsp;kláštore, ale vďaka mníchom získal kvalitné vzdelanie a&nbsp;navyše mal mimoriadne nadanie na jazyky, ovládal ich údajne až desať. Vďaka tomu získal titul prekladateľa kráľa Ľudovíta XVI. Jeho životnú cestu zmenila udalosť na parížskom Námestí svornosti, kde bol svedkom zosmiešňovania skupiny nevidiacich počas pouličnej slávnosti. Rozhodol sa preto založiť pre nich školu. Vytvoril abecedu reliéfnych písmen a&nbsp;následne získal podporu francúzskej Akadémie vied. V&nbsp;roku 1785 založil ústav pre mladých nevidiacich ľudí, ktorí sa v&nbsp;ňom učili manuálne zručnosti zamerané na pradiarstvo a&nbsp;kníhtlač. V&nbsp;roku 1802 Valentin Haüy založil súkromnú školu a&nbsp;o&nbsp;štyri roky neskôr sa na pozvanie ruského cisára Alexandra I. odsťahoval do Petrohradu, aby tam pomohol so založením školy pre nevidiacich. Posledné roky života strávil v&nbsp;Paríži u&nbsp;svojho brata Reného Justa.

Valentin Haüy

V&nbsp;únii stretla spriaznenú dušu Renátu Oláhovú, ktorá ju nakopla svojou pozitívnou energiou. „Porozprávala mi o&nbsp;fungovaní tejto inštitúcie – či už o&nbsp;krajskom stredisku, ktoré pomáha pri diagnostike očného ochorenia a&nbsp;zháňaní pomôcok, či o&nbsp;základnej organizácii zabezpečujúcej stretnutia na klubovej úrovni. Dostala som sa do kolektívu pod vedením predsedníčky Márie Zubákovej, ďalšej skvelej ženy, ktorá túto organizáciu viedla na veľmi vysokej úrovni,“ spomína. Po tom, čo jej predchodkyňa na pozícii hospodárky definitívne prišla o&nbsp;zrak, bolo o&nbsp;ďalšom smerovaní Aleny Paleschovej ako odborníčky s&nbsp;ekonomickým vzdelaním prakticky rozhodnuté. Dnes je súčasťou organizácie už 21 rokov, okrem kontrolnej činnosti a&nbsp;práce hospodárky je predsedníčkou Základnej organizácie ÚNSS v&nbsp;Banskej Bystrici, predsedníčkou krajskej kontrolnej komisie a&nbsp;členkou ústrednej kontrolnej komisie. Poctivou robotou sa snaží udržať vysoko nastavenú latku, hoci sa pri nej nezaobíde bez rôznych pomôcok na čítanie.

ĎALŠIE FOTOGRAFIE K TÉME ŽIVOTA NEVIDIACICH A SLABOZRAKÝCH NÁJDETE V GALÉRII

Základná organizácia ÚNSS má momentálne 104 členov, pričom najstarší má 92 a&nbsp;najmladší desať rokov. Keďže mladí chýbajú čoraz viac, predsedníčka neváha oslovovať potencionálnych nových členov aj na ulici alebo v&nbsp;dopravných prostriedkoch. „Aj keď nie všetci chcú byť organizovaní, ochota pomôcť im väčšinou nechýba. V&nbsp;rámci únie sa stretávame radi a&nbsp;často. Takmer každý týždeň vymyslíme nejakú akciu, hoci len v&nbsp;menšom počte,“ dodáva Alena Paleschová. Členovia si medzi sebou pomáhajú napríklad aj vtedy, keď niekto momentálne nemá k&nbsp;dispozícii asistenta.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Základná organizácia ÚNSS si Medzinárodný deň nevidiacich pripomína každý rok. „Aj počas tohto dňa si chceme pripomenúť, že je nás veľa a&nbsp;cítime sa ako súčasť spoločnosti. Myslím, že postavenie v&nbsp;nej sa z&nbsp;pohľadu nevidiacich za posledné roky zlepšilo. Hovoriť, že pre zrakový hendikep musím sedieť doma, už neplatí. Je na každom, či využije možnosti, aké sa dnes tejto skupine ľudí ponúkajú. Presvedčiť ich o&nbsp;tom je jednou z&nbsp;našich úloh,“ vysvetľuje Alena Paleschová. Aj infraštruktúra pre zrakovo postihnutých je podľa nej najmä vo väčších mestách celkom inde než pred niekoľkými rokmi. „Prevádzkovateľ miestnej autobusovej dopravy aktuálne pripravuje špeciálne zariadenie, vďaka ktorému nevidiaci zistí, ktorý autobus prichádza na zastávku. Už je to odsúhlasené ako kompenzačná pomôcka,“ prezrádza Alena Paleschová.

Nevidiaci rozhlasový redaktor Ondrej Rosík zariadenie na hlásenie čísla prichádzajúceho autobusu nikdy nepotreboval. Keď sme sa s&nbsp;týmto sympatickým mladým mužom pred časom stretli v&nbsp;rádiu Lumen, kde pracuje, porozprával nám o&nbsp;svojom cestovaní za reportážami, keď sa často spolieha len na ochotu neznámych ľudí. „Je vzdelaný, prakticky všetko zvláda sám a&nbsp;je jedným z&nbsp;najinšpiratívnejších ľudí, ktorých poznám. Podobne ako rodina Petra Vágnera a&nbsp;Lucie Harvanovej. Obaja sú celkom nevidiaci a&nbsp;vychovali tri zdravé deti: najstaršiu dcéru, ktorá je už maturantka, a&nbsp;potom dvojičky. Peter je úspešný podnikateľ, Lucia vyhľadávaná masérka, ktorú som v&nbsp;rámci krajskej organizácie navrhla na titul matka roka. Bola z&nbsp;toho až zaskočená, ale ten búrlivý potlesk si určite zaslúžila. Keďže otec dokáže rodinu finančne zabezpečiť, každý rok chodia na dovolenky k&nbsp;moru,“ opisuje Alena Paleschová rodinné fungovanie pre ňu nesmierne vzácnych ľudí.

Hoci to pri svojej skromnosti nepovažuje za niečo, čím by sa mala chváliť, do kategórie príbehov hodných obdivu zapadá aj ten jej. Život a&nbsp;rodinné okolnosti to totiž zariadili tak, že odmalička vychováva dnes už 17-ročnú vnučku Tamaru. Ako to dôchodkyňa a&nbsp;vdova s&nbsp;ťažkým poškodením zraku zvláda? Vraj veľmi dobre a&nbsp;je to pre ňu dokonca obohacujúce. „Veľa vecí sa od nej naučím a&nbsp;dostane ma do spoločnosti ľudí, s&nbsp;ktorými by som sa inak nespoznala. Pu­berta je u&nbsp;nás neznámy pojem. Stále čakám, kedy príde, ale Tamara má toľko roboty, že na ňu možno ani nebude priestor. Samozrejme, veľmi nám pomáha aj môj syn a&nbsp;zároveň jej otec. Bez neho by sme fungovali len veľmi ťažko,“ zdôrazňuje stále vitálna 71-ročná žena.

Aj Tamara, ktorá je momentálne tretiačka na gymnáziu, má vážne zdravotné problémy. Okrem operovanej chrbtice ju limituje očný astigmatizmus spojený s&nbsp;ďalšími komplikáciami, pre ktoré jej neustále pribúdajú dioptrie. Napriek tomu toho zvláda viac ako väčšina jej zdravých rovesníkov. Vie navariť, napiecť, hrá výborne na husliach a&nbsp;v&nbsp;rámci únie nevidiacich a&nbsp;slabozrakých ovláda prakticky celú agendu účtovníctva. Budúci rok ju čaká maturita. A&nbsp;potom? „Medicína, o&nbsp;ktorej snívam prakticky od detstva. Zatiaľ uvažujem o&nbsp;odbore všeobecné lekárstvo,“ plánuje húževnatá a&nbsp;cieľavedomá mladá dáma. Aj jej príklad dokazuje, že hranice možností sú vždy tam, kam si ich sami posunieme.