Každé ráno tam prichádzajú poverenci z obchodov a&nbsp;reštaurácií z rôznych častí mesta doplniť zásoby. Šialený ruch zapĺňa ulice vedľa červenej tehlovej budovy trhoviska. Medzi bicyklami preplnenými kurčatami, prázdnymi boxmi, hromadami kurčiat rozhádzanými po zemi a taxíkom, ktorý si nimi plní kufor a zadné sedadlá, si razia cestu rikše – akési primitívne vozíky s dvoma veľkými drevenými kolesami ťahané mužmi, ktorí v priebehu niekoľkých minút naplnia každý milimeter vozíka desiatkami napoly omráčených kurčiat, pričom im zostane voľná len rukoväť na ťahanie vozíka.

Títo muži, známi aj ako rikšiari, sú vychudnutí, ošarpaní a&nbsp;mnohí z&nbsp;nich stále pracujú bosí. Skoro ráno majú na starosti zásobovanie väčšiny obchodov a&nbsp;reštaurácií v&nbsp;okolí, pričom vy­užívajú to, že mesto ešte spí a&nbsp;nie sú dopravné zápchy, ktoré ochromia dopravu na zvyšok dňa. Zarábajú 60 až 70 rupií (zhruba 70&nbsp;až 80 centov) za jednu cestu. Nemožno s&nbsp;nimi držať krok – s&nbsp;naplnenými vozíkmi rýchlo miznú v&nbsp;uliciach starej Kalkaty. Niektorí z&nbsp;nich zopakujú tento postup niekoľkokrát, až kým prázdne nákladiaky neodídu a&nbsp;nezanechajú za sebou nepríjemný zápach výkalov a&nbsp;perie utlačené na asfalte, ktoré upratovacie čaty odstránia pomocou prúdu vody z tlakových hadíc, čím zahladia stopy po ruchu, ktorý na niekoľko hodín zaplavil ulice trhoviska.

ĎALSIE FOTOGRAFIE Z MIESTA, KDE SA ZASTAVIL ČAS, NÁJDETE V GALÉRII

Podobne ako Viktóriin pamätník, most Háura či žlté taxíky značky Ambassador, aj rikše patria k&nbsp;najznámejším symbolom Kalkaty. Objavili sa vo filmoch, v&nbsp;poézii a&nbsp;hovoria o&nbsp;nich aj knihy, napríklad City of Joy (v&nbsp;preklade Mesto radosti) od Dominiqua Lapierra. Rikše sa v&nbsp;Indii objavili počas britskej koloniálnej nadvlády v&nbsp;19. storočí, a&nbsp;preto sú symbolom koloniálnej minulosti tohto mesta veľkých protikladov. Kalkata sa ako každé veľkomesto usiluje o&nbsp;imidž modernej metropoly, no pohľad na vozíky ťahané vychudnutými a&nbsp;chudobnými mužmi tejto snahe nepomáhajú. Hoci šlo o&nbsp;prvé indické mesto, kde sa vybudovalo metro, zároveň je jedným z&nbsp;mála miest na svete, kde sa rikše stále po­užívajú ako prostriedok mestskej dopravy. Mnohé vlády Západného Bengálska ich chceli z&nbsp;ulíc odstrániť, no sociálno-ekonomický charakter mesta spôsobuje, že sú takmer nevyhnutné na pohyb v&nbsp;úzkych uličkách, na prepravu tovaru na trhoviská, odvoz zeleniny a&nbsp;kurčiat, ba dokonca ich možno prenajať na odvoz detí do školy a&nbsp;zo školy. Takisto sa využívajú počas monzúnového obdobia, keď sú mnohé ulice zaplavené a&nbsp;pre autá úplne neprejazdné.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

V&nbsp;uličke neďaleko domu Matky Terezy z&nbsp;Kalkaty je hromada niekoľkých starých rikší pokrytých prachom. Ten prezrádza, že sa už mnoho mesiacov nepoužívali. Sú zaparkované pred starým domom, ktorý akoby sa rozpadal, zo všetkých strán z&nbsp;neho presakuje vlhkosť. Polovica fasády je pokrytá plechom, visia na nej nejaké šaty a&nbsp;všade naokolo sú kusy rikší. Toto miesto sa nazýva dera a vlastní ho majiteľ rikší, takzvaný sardar. Slúži ako ubytovňa pre ťahačov jeho vozidiel výmenou za nájomné sto rupií (asi 1,20 eura) mesačne a&nbsp;plní aj funkciu garáže a&nbsp;opravovne.

Halim Akthar má 52 rokov, v&nbsp;tejto dere žije už pätnásť rokov a&nbsp;pracuje pre toho istého majiteľa. Do Kalkaty prišiel z&nbsp;mestečka Dahka v&nbsp;susednom štáte Bihár, jednom z&nbsp;najchudobnejších štátov Indie. Utekal pred chudobou a&nbsp;hľadal živobytie pre svoju manželku a&nbsp;sedem detí. Okrem mesačného nájomného za jednoduchú a&nbsp;tmavú spálňu, o&nbsp;ktorú sa delí s&nbsp;ďalšími 22 ťahačmi, platí majiteľovi 900 rupií (asi desať eur) mesačne za prenájom rikše, s&nbsp;ktorou každý deň vyráža do mesta. „Pracujem sedem dní v&nbsp;týždni, za ubytovanie a&nbsp;prenájom rikše platím majiteľovi tisíc rupií mesačne a&nbsp;snažím sa posielať päťtisíc rupií mesačne (zhruba 59 eur) svojej rodine do Biháru, hoci nie každý mesiac sa mi to podarí,“ hovorí bez straty úsmevu.

Podobne ako mnohí iní migrujúci pracovníci sa Halim vrátil do Biháru počas prísneho lockdownu v&nbsp;Indii na kontrolu šírenia ochorenia covid-19. V&nbsp;Kalkate nemohol pracovať a&nbsp;zo dňa na deň zostal bez príjmu. Šesť mesiacov, od apríla do septembra 2020, prežíval, ako najlepšie vedel, v rodnom meste, kde mal aspoň jedlo zo svojej malej záhrady a&nbsp;nemal žiadne výdavky na nájom. „Hneď ako som sa dozvedel, že v&nbsp;uliciach Kalkaty je opäť pohyb, vrátil som sa získať prácu späť,“ hovorí Halim, zatiaľ čo nám ukazuje spálňu. „Mnohí sa ešte nevrátili a&nbsp;pravdepodobne tak skoro ani neprídu, pretože pre pandémiu množstvo práce veľmi pokleslo. Predtým tu spávalo 22 ľudí a&nbsp;teraz sme tu iba šiesti.“ Ťažko si dokážeme predstaviť, ako v&nbsp;tomto priestore s&nbsp;rozlohou len 20 štvorcových metrov, s&nbsp;drevenou podlahou pokrytou matracmi a&nbsp;takmer bez vetrania mohlo bývať toľko mužov.

MD Koisar má 53 rokov, pracuje pre toho istého majiteľa, ktorý Halimovi prenajíma rikšu, ale žije s&nbsp;rodinou v&nbsp;miniatúrnom byte len o&nbsp;niekoľko ulíc ďalej. „Pochádzam z&nbsp;Górakhpuru, mesta v&nbsp;štáte Uttarpradéš, a&nbsp;do Kalkaty som prišiel za prácou veľmi mladý, aby som pomohol rodine,“ hovorí nám počas cesty k&nbsp;svojmu domu. Do Kalkaty prišiel takmer pred 30 rokmi. Prvých pár rokov robil všetky drobné práce a&nbsp;opravy, až kým pred 20 rokmi nezačal pracovať ako ťahač rikše. „Spočiatku som nevedel udržať rovnováhu a&nbsp;bolo pre mňa ťažké zabrzdiť a&nbsp;znovu nabrať rýchlosť,“ spomína so smiechom. „Ale po 20&nbsp;rokoch ťahania je akoby súčasťou môjho tela. Ovládam ju bez akýchkoľvek problémov. Prechádzame úzkymi uličkami centra oveľa rýchlejšie než ktorékoľvek iné vozidlo, preto nás mnohí uprednostňujú na krátke cesty. No aj preto, že sme najlacnejšia doprava v&nbsp;meste.“ Za jednu jazdu s&nbsp;cestujúcimi si zvyčajne účtujú 20&nbsp;až 50 rupií (25 až 55&nbsp;centov).

Po desiatich minútach chôdze od dery prichádzame k&nbsp;sivej rozpadávajúcej sa budove. Vystupujeme po schodoch do jeho bytu na najvyššom poschodí a&nbsp;narazíme na niekoľko susedov – niektorí spia na skladacích posteliach na schodisku, iní sedia na plastových stoličkách na chodbách, rozprávajú sa a&nbsp;v&nbsp;rukách držia čáj – čaj s&nbsp;mliekom a&nbsp;korením. Ďalší perú na streche alebo varia na malých prenosných varičoch v&nbsp;otvorenejších priestoroch. Vojdeme dovnútra a&nbsp;pochopíme, prečo je pred domom taký ruch. Koisar s&nbsp;rodinou žije v&nbsp;malom priestore s&nbsp;rozlohou asi štyri štvorcové metre bez kuchyne a&nbsp;kúpeľne. Býva tu osem dospelých a&nbsp;tri malé deti. Za miestnosť, ktorú počas dňa vyprázdnia tak, že na seba nahádžu všetky matrace, platia 300 rupií (asi 3,50 eura) mesačne.

Na rozdiel od väčšiny kolegov, ktorých rodiny ostali doma, kam každý mesiac posielajú peniaze a&nbsp;kam sa snažia párkrát do roka vrátiť, aby videli svoju ženu a&nbsp;deti, si Koisar založil rodinu v&nbsp;Kalkate. Uttarpradéš, kde už nemá takmer žiadnu rodinu, dlho nenavštívil. Oženil sa s&nbsp;Anwari Begamovou, ktorú spoznal v&nbsp;moslimskej štvrti, kde teraz žijú, a&nbsp;majú spolu štyri deti. „Máme troch synov a&nbsp;dcéru a&nbsp;už sme trojnásobní starí rodičia,“ hovorí nám hrdo a&nbsp;berie do rúk najmladšiu vnučku, ktorá sa narodila len pred pár týždňami. „Viem, že moja práca nie je najlepšia na svete a&nbsp;mnohí sú proti nej, lebo sa im zdá, že s&nbsp;nami zaobchádzajú ako s&nbsp;dobytkom. Nikto nás však nenúti, aby sme to robili. Je to ťažká práca a&nbsp;zarábame veľmi málo, ale až doteraz mi umožnila uživiť rodinu,“ vysvetľuje s&nbsp;vnučkou v&nbsp;náručí. „Úprimne povedané, neviem, čo by som robil, keby rikše nadobro zakázali. V&nbsp;skutočnosti je nás čoraz menej, pretože ťahačov, ktorí odchádzajú do dôchodku, už nikto nenahradí. Len požadujem, aby ma nechali pracovať s&nbsp;rikšou, kým mi telo nepovie dosť. Nikomu neubližujem a&nbsp;zdá sa mi pokrytecké, že tí, ktorí hovoria, že je to neľudská práca, ju chcú zakázať. Dajú mi prácu alebo peniaze, aby som uživil svoju rodinu? Myslím si, že nie.“

Od vyhlásenia zákazu rikší v&nbsp;roku 2005 sa počet rikšiarov postupne znížil o&nbsp;viac ako dve tretiny. Dnes je v&nbsp;prevádzke približne 5 800 rikší, pričom v&nbsp;roku 2005 ich bolo 18-tisíc. Tento zákaz a&nbsp;postupné starnutie ťahačov má za následok postupné miznutie tohto povolania. Na druhej strane, počet majiteľov (2 400) zostal oproti roku 2005 nezmenený. Jeden z&nbsp;Koisarových synov sa vydal v&nbsp;jeho šľapajach a&nbsp;je ohrozeným ťahačom rikše, zatiaľ čo ďalší je jazdcom na cyklorikši, ktorá má rovnakú štruktúru ako tradičná rikša, ale namiesto toho, aby ju ťahala pešia osoba, robí to osoba jazdiaca na bicykli. „Jazdec na cyklorikši zarobí o&nbsp;niečo viac, pretože sadzby sú o&nbsp;trochu vyššie, ale musí platiť viac ako dvojnásobné nájomné – 70 rupií denne namiesto tridsiatich, ktoré sa platia za klasickú rikšu,“ hovorí Koisar. „S&nbsp;trochou šťastia bude môj syn, ťahač rikše, môcť využiť plán prechodu na elektrický model, o&nbsp;ktorom sa hovorí už roky. No nikto nevie, či sa to nakoniec podarí a&nbsp;koľko ho bude prenájom nového modelu stáť...“