Dera ako ubytovňa aj garáž

V uličke neďaleko domu Matky Terezy z Kalkaty je hromada niekoľkých starých rikší pokrytých prachom. Ten prezrádza, že sa už mnoho mesiacov nepoužívali. Sú zaparkované pred starým domom, ktorý akoby sa rozpadal, zo všetkých strán z neho presakuje vlhkosť. Polovica fasády je pokrytá plechom, visia na nej nejaké šaty a všade naokolo sú kusy rikší. Toto miesto sa nazýva dera a vlastní ho majiteľ rikší, takzvaný sardar. Slúži ako ubytovňa pre ťahačov jeho vozidiel výmenou za nájomné sto rupií (asi 1,20 eura) mesačne a plní aj funkciu garáže a opravovne.

Halim Akthar má 52 rokov, v tejto dere žije už pätnásť rokov a pracuje pre toho istého majiteľa. Do Kalkaty prišiel z mestečka Dahka v susednom štáte Bihár, jednom z najchudobnejších štátov Indie. Utekal pred chudobou a hľadal živobytie pre svoju manželku a sedem detí. Okrem mesačného nájomného za jednoduchú a tmavú spálňu, o ktorú sa delí s ďalšími 22 ťahačmi, platí majiteľovi 900 rupií (asi desať eur) mesačne za prenájom rikše, s ktorou každý deň vyráža do mesta. „Pracujem sedem dní v týždni, za ubytovanie a prenájom rikše platím majiteľovi tisíc rupií mesačne a snažím sa posielať päťtisíc rupií mesačne (zhruba 59 eur) svojej rodine do Biháru, hoci nie každý mesiac sa mi to podarí,“ hovorí bez straty úsmevu.

RAMDŽI JADAV stojí uprostred malej miestnosti, o ktorú sa delí so svojím strýkom a synovcom. Všetci rikšiari pracujú a žijú v tej istej dere.
Zdroj: Oscar Espinosa

Lockdown zmenil plány

Podobne ako mnohí iní migrujúci pracovníci sa Halim vrátil do Biháru počas prísneho lockdownu v Indii na kontrolu šírenia ochorenia covid-19. V Kalkate nemohol pracovať a zo dňa na deň zostal bez príjmu. Šesť mesiacov, od apríla do septembra 2020, prežíval, ako najlepšie vedel, v rodnom meste, kde mal aspoň jedlo zo svojej malej záhrady a nemal žiadne výdavky na nájom. „Hneď ako som sa dozvedel, že v uliciach Kalkaty je opäť pohyb, vrátil som sa získať prácu späť,“ hovorí Halim, zatiaľ čo nám ukazuje spálňu. „Mnohí sa ešte nevrátili a pravdepodobne tak skoro ani neprídu, pretože pre pandémiu množstvo práce veľmi pokleslo. Predtým tu spávalo 22 ľudí a teraz sme tu iba šiesti.“ Ťažko si dokážeme predstaviť, ako v tomto priestore s rozlohou len 20 štvorcových metrov, s drevenou podlahou pokrytou matracmi a takmer bez vetrania mohlo bývať toľko mužov.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Diskusia