Anton Dúbravec sa kamarátil s nebohým poslancom od detstva. V menších slovenských mestách pozná každý každého, výnimkou nie je ani 15-tisícová Sereď. Stretávame sa s ním na miestnom futbalovom štadióne, a hoci sa ideme rozprávať o smrti, paradoxne, začíname úsmevnými príbehmi.

„V detstve som utrpel úraz, mám celoživotné následky, ale športu sa aj tak rekreačne venujem. Práve Milan ma prinútil bicyklovať. Poradil mi, aký bicykel si mám kúpiť, ktorý je pre mňa najvhodnejší. Bežne mi ráno o ôsmej zvonil telefón a Milan spustil: ‚Toňo, čo robíš? Zase vyspávaš? Okamžite vstaň, o pol deviatej budeš u mňa, je krásne počasie, ideme sa bicyklovať.‘ Okrem toho bol zanietený milovník prírody, veď aj preto pôsobil v komisii životného prostredia pri mestskom zastupiteľstve.

Stromy by vysádzal úplne všade, práve preto sa s každým púšťal do vášnivých debát. Uprostred rozhovoru zrazu vyhlásil: ‚Tu by bolo vhodné vysadiť strom.‘ Keď mu niekto oponoval – Milan, nedá sa, veď je tu elektrické vedenie –, aj tak trval na svojom, diskutoval, argumentoval,“ spomína na zážitky s nebohým kamarátom s úsmevom na tvári seredský mestský poslanec Anton Dúbravec. Zrazu sa však zháči, zastane a sám sebe položí otázku: „Kto bude teraz organizovať všetky tie športové turnaje, cyklistické túry a brigády, keď tu Milan už nie je?“

Článok pokračuje na následujúcej strane