Peter Ličák

Geofyzici z&nbsp;oddelenia seizmológie Ústavu vied o&nbsp;Zemi Slovenskej akadémie vied po niekoľkých hodinách a po viacerých odhadoch napokon presne lokalizovali jeho epicentrum. Silu otrasov zeme vyrátali na 3,4 magnitúdy. Podľa ich výpočtov sa ohnisko zemetrasenia nachádzalo v&nbsp;hĺbke 16,2 kilometra medzi dedinami Zalužice a&nbsp;Lúčky, ktoré majú takmer za humnami vody zemplínskeho „mora“. Ráno, pár hodín po polnočných otrasoch, mali prvé informácie o&nbsp;tejto udalosti rôznorodú podobu. Najprv vraveli o&nbsp;sile 3,8 magnitúdy, za epicentrum označili chotár Tušickej Novej Vsi. Americkí seizmológovia pustili do sveta správu, že ohnisko otrasov bolo sedem kilometrov od mestečka Strážske.

Najintenzívnejšie pociťovali hĺbkové otrasy zeme Michalovčania bývajúci na najvyšších poschodiach panelákového sídliska Východ. V&nbsp;jednom z&nbsp;panelákov prechodne býva Oleh Hirjak z&nbsp;dediny na Zakarpatskej Ukrajine. V&nbsp;Michalovciach si na&nbsp;jeseň našiel robotu, teší sa, že je platená trikrát lepšie než doma.

„Bývam s&nbsp;dvoma rodákmi v&nbsp;prenajatom dvojizbovom byte, večer zo štvrtka na piatok sme išli spať celkom skoro. Pár minút po jednej som sa zobudil na akýsi divný zvuk. Na stole v&nbsp;izbe sa z&nbsp;ničoho nič rozhrkotali poháre, z&nbsp;ktorých sme večer pili čaj. A&nbsp;mačka, ktorá sa k&nbsp;nám pred mesiacom prikmotrila na ulici a&nbsp;teraz žije s&nbsp;nami, sa s&nbsp;mňaukaním ukryla pod gauč. Odrazu sme počuli hlučnú vravu na schodisku, susedia utekali na ulicu, tak sme sa pre istotu pridali.

Vonku pred blokom panelákov to vyzeralo ako počas silvestrovskej noci, len ľudia nemali na tvárach úsmevy, ale strach. Podaktorí presedeli v&nbsp;aute celú noc, báli sa vrátiť do bytov. Vôbec som sa im nečudoval, lebo aj my traja sme prečkali noc v&nbsp;aute. Bolo to nepohodlné, ale bezpečné. Škoda, že pre koronavírus sú zatvorené krčmy a&nbsp;bary, to by v&nbsp;nich v&nbsp;tú noc bolo bývalo veselo,“ konštatoval štyridsiatnik spoza východnej hranice.

Dôchodca Pavol Dolhý býva v&nbsp;rodinnom dome neďaleko gréckokatolíckeho kláštora. Ľudia intenzívne pocítili otrasy zeme aj v&nbsp;tejto časti Michaloviec. „So synom sme sedeli dlho do noci pred televízorom, akurát sme ho vypli, reku, už je načase ísť spať. Vtedy to prišlo. Otrasy netrvali dlho, odhadujem, že tak tri až päť sekúnd, ale človeka to aj tak stihne dosť vystrašiť. Trocha začal hrkotať riad a&nbsp;poháre v&nbsp;kuchyni, na niektorých miestach nám popraskala omietka.

Oveľa horšie to bolo počas zemetrasenia v&nbsp;roku 2003, ktoré malo epicentrum pri obci Jasenov, takisto neďaleko Zemplínskej šíravy. Bol som vtedy hospitalizovaný na neurológii v&nbsp;michalovskom špitáli, otrasy zeme nás prebudili o&nbsp;tretej nadránom. Triasli sa steny, okná rinčali, vtedy som sa obával, či sa nepretrhne hrádza nádrže. Ale už sme sa naučili s&nbsp;takými obavami žiť. Pracovne som sa venoval aj geológii. Vihorlat je sopka, pod ktorou je mohutné lávové údolie. Stať sa môže hocičo,“ zamýšľa sa pán Dolhý.

O staršom zemetrasení s epicentrom pri Jasenove sa dočítate na ďalšej strane.

To isté si myslí aj starosta Zalužíc Gabriel Viňanský, ktorý vedie dedinu s&nbsp;vyše 1&nbsp;100 obyvateľmi tretie volebné obdobie. V&nbsp;jednej kronike sa dočítal, že Viňanskí sú asi najstaršia rodina v&nbsp;obci, starostova mama zažila pred sedemnástimi rokmi oveľa silnejšie zemetrasenie v&nbsp;neďalekom Jasenove. „Tu pod Vihorlatom, pohorím sopečného pôvodu, žijeme s&nbsp;vedomím, že sa každú chvíľu môže zatriasť zem. Ako sa vraví, nevieme dňa ani hodiny. V&nbsp;noci zo štvrtka na piatok bolo v&nbsp;našej dedine dosť rušno, väčšinu ľudí prebudili otrasy.

S&nbsp;manželkou sme išli spať krátko pred dvanástou, osemnásť minút po jednej nás prebudili záchvevy nábytku, poháre v&nbsp;príborníku sa poriadne roztriasli. Keď som otvoril okno, videl som, že vo všetkých domoch na našej ulici sa rozsvietilo, susedia vyšli na ulicu, aby ich, nedajbože, pri ďalších otrasoch nezasypali steny domov. Ale ráno našťastie na úrad nikto neprišiel s&nbsp;tým, že má na dome nejaké škody. Len na ktoromsi dome spadlo pol komína,“ povedal pre Život starosta Zalužíc.

Zemetrasenie vyhnalo v&nbsp;Zalužiciach z&nbsp;postele aj sedemdesiatnika Vladimíra Palovčíka a&nbsp;jeho rodinu. „Boli to dosť citeľné otrasy, so mnou sa teda poriadne zachvela posteľ. V&nbsp;takom polospánku sa mi v&nbsp;tej chvíli prisnilo, že som na veľkej lodi na mori a&nbsp;do boka s&nbsp;veľkou silou narážajú obrovské vlny. Vyšli sme na ulicu, ktorá už bola plná susedov, všetci sme sa báli, či neprídu aj ďalšie, silnejšie otrasy. Ľudia si pamätajú zemetrasenie, ktoré v&nbsp;roku 2003 malo epicentrum pri Jasenove.

Vtedy malo magnitúdu viac ako štyri, v&nbsp;dedine bolo poškodených až 90 percent domov. Popraskali im steny, popadali škridly zo striech, dosť vážne bola poškodená veža gréckokatolíckeho kostola. Aj u&nbsp;nás ľudia ráno kontrolovali, či otrasy nepoškodili dva kostoly, ale tentoraz sme obišli lepšie, než obstali v&nbsp;Jasenove pri minulom zemetrasení. Ale už sme sa naučili žiť s&nbsp;hrozbou zemetrasenia tu pod Vihorlatom,“ konštatuje pán Palovčík.