Ako novinárka pracujem štvrťstoročie. Deväť krásnych rokov mám tu česť byť súčasťou redakčného tímu časopisu Život. Cestujem po Slovensku a hľadám príbehy jedinečných, zaujímavých a inšpiratívnych ľudí. A veruže v tej našej malej krajinke je ich dosť. Okrem toho píšem aj o problémoch, ktoré trápia bežných ľudí. Nešťastie nechodí po horách ale po ľuďoch. Veru je to tak. Aj preto vám, našim čitateľom a čitateľkám prinášam aj príbehy ľudí, ktorým zo dňa na deň obrátila choroba život naruby. Presvedčila som sa, že najsilnejšej a najúprimnejšej pomoci sa takýto človek dočká zo svojho blízkeho a širšieho okolia, skrátka, keď sa zomkne komunita. Novinárska práca ma naučila okrem iného aj to, aby sme boli láskaví k svojmu okoliu, ľuďom. Je to zadarmo, nič to nestojí a druhým tým možno aj zachránime život.

Erika Szalayová

Tento projekt by sa bol skončil fiaskom, nebyť obyčajných ľudí. Nie však tých, ktorí sú z&nbsp;Matovičovho politického hnutia. Ide o&nbsp;tisícky zdravotníkov, medzi nimi sú aj Slováci pracujúci v&nbsp;rakúskom zdravotníctve. Prišli, aby dobrovoľne pomohli, hoci dodnes zazlievajú premiérovi, že ich v&nbsp;čase prvej vlny pandémie nazval štekajúcimi psami spoza hraníc. Aktuálne však tí „štekajúci psi“ zachraňovali Matovičov nápad, ktorý je deravý ako rešeto a&nbsp;ktorý kritizovala veľká časť odbornej verejnosti. Život sa rozprával s&nbsp;dvoma Slovákmi a&nbsp;jednou Slovenkou, ktorí urobili všetko preto, aby pomohli v&nbsp;tejto vypätej situácii.

Jaroslav Servátka (54) má skúsenosti na tri životy. V&nbsp;osemdesiatych rokoch vyštudoval vojenskú zdravotnícku školu, pôsobil v&nbsp;armáde, neskôr bol jeho pracoviskom vtedajší domov dôchodcov v&nbsp;Stupave. Spoluzaložil súkromné sanatórium tohto druhu, potom ho osud zavial ako zdravotníka do cudziny. Má skúsenosti zo štátnych aj súkromných zariadení, pracoval v&nbsp;nemeckom Mníchove, sedemnásť rokov pôsobí ako diplomovaný zdravotný pracovník v&nbsp;rakúskom Hainburgu. Denne za prácou dochádza z&nbsp;bratislavskej Petržalky. Doma pôsobí v&nbsp;Komore opatrovateliek SR ako poradca a&nbsp;koordinátor pre zahraničie.

Založil občianske združenie Mosty pomoci, v&nbsp;rámci ktorého vzdeláva opatrovateľky a&nbsp;pláta diery v&nbsp;slovenskom zdravotnom a&nbsp;sociálnom systéme. Vysvetľuje nám, že rakúske nemocnice a&nbsp;sociálne zariadenia vyraďujú pomôcky, ktoré sú stále použiteľné. Odkupuje ich za symbolické ceny a&nbsp;bezodplatne požičiava pacientom na Slovensku. Ide napríklad o&nbsp;invalidné vozíky, barly, chodúľky... Stretávame sa s&nbsp;ním deň pred testovaním v&nbsp;kancelárii združenia; vieme, že počas odberov nebude žiaden čas na debaty.

Rozhovor nachvíľu prerušujeme, prichádza Bratislavčanka, ktorej pomohol požičaním zdravotníckych pomôcok. Hoci ide o&nbsp;mladú ženu, prekonala tri náročné operácie chrbtice a&nbsp;nevydrží dlho stáť na jednom mieste. Na dôvažok sa stará o&nbsp;hendikepovanú sestru, ktorú musí niekto počas jej neprítomnosti postrážiť. Potrebuje preto naplánovať svoje testovanie, pomoc hľadá u&nbsp;pána Jaroslava. „Kontaktovali ma už asi šesťdesiati známi, pretože chcú, aby som im zobral počas testovania stery práve ja,“ hovorí. Je to logické, ešte v&nbsp;piatok ráno pred testovaním chýbalo množstvo zdravotníkov, nevedelo sa, či bude mať kto na odberných miestach odborne odobrať Slovákom stery.

Článok pokračuje na následujúcej strane

„My Slováci, ktorí pracujeme v&nbsp;rakúskom zdravotníctve, sme prepojená komunita. Veľa z&nbsp;nás sa prihlásilo na celoplošné testovanie. Sme si vedomí, že má svoj význam, spôsob, akým je plánované a&nbsp;realizované, je však veľmi nešťastný. Čím viac nás bude, o&nbsp;to viac testovacích miest sa otvorí, ľudia sa rozptýlia, klesne riziko nákazy. Nesúhlasíme s&nbsp;tým, ale keď sa to už deje, urobíme všetko preto, aby z&nbsp;toho nebola katastrofa. Pohybujem sa v&nbsp;prostredí profesionálov a&nbsp;žiadny z&nbsp;nich na toto politické šialenstvo nepovie, že áno.

Práve tento jesenný čas pomáha šíreniu vírusov. Od apríla bojujeme, aby sme dostali ľudí od seba, aby mali na tvárach rúška. Dnes ich, naopak, dávame dokopy a&nbsp;využívame na to zdravotníkov z&nbsp;nemocnice. Všetko sa malo plánovať v&nbsp;predstihu, v&nbsp;lete, bolo treba vyškoliť personál s&nbsp;tým, že ten nemocničný by ostal na svojom pracovisku. Vo svojom zamestnaní pravidelne odoberám vzorky, tak som si povedal, že keď je to nariadené, ľudia na Slovensku si zaslúžia, aby im stery robili profesionáli. Áno, to sme my, tí štekajúci psi za plotom. Chceme pomôcť, sme nestraníci, s&nbsp;Matovičom to nemá nič spoločné.“

Premiér si pohneval zdravotníkov aj vyhlásením, že keby im nedal peniaze, stery by neodoberali správne. „Zdravotníci ešte nevideli ani cent z&nbsp;prvej vlny pandémie. Nemyslím si, že by niekto z&nbsp;mojich kolegov išiel testovať pre peniaze. Premiér sa dotkol našej stavovskej cti. Ľudia pracujúci v&nbsp;zdravotníctve majú pomoc druhým zakorenenú v&nbsp;sebe. Inak by sa nedali na takéto povolanie.“ Jaroslav Servátka ako odborník s&nbsp;cennými skúsenosťami hovorí, že celé testovanie sa zvládlo hlavne vďaka armáde. A&nbsp;tak ako iní odborníci poukazuje na nespoľahlivé antigénové testy. „Nie som síce taký odborník ako pán profesor Krčméry, ktorého si veľmi vážim, zastávam však názor, že jediná cesta, ako zvládnuť túto kritickú situáciu, je kontrolované premorenie. Musíme sa naučiť s&nbsp;týmto vírusom žiť.“

Článok pokračuje na následujúcej strane.

Peter Krivosudský (41) nás prijíma u&nbsp;seba doma v&nbsp;Majcichove v&nbsp;okrese Trnava. Za prácou zo svojej rodnej obce dochádza do rakúskej dediny Kittsee. Pracuje tam ako zdravotník v&nbsp;zariadení pre seniorov. Na pracovisku je ich prevažná väčšina zo Slovenska, každý, kto mohol, hlásil sa pomáhať pri testovaní. Najprv to vyzeralo, že podobne ako jeho kolega pán Jaroslav bude jeden deň od rána do večera testovať a druhý deň dvanásť hodín „zarezávať“ na svojom pracovisku.

V&nbsp;sobotu neskoro večer nám však poslal správu: „Tak dnešné odbery máme za sebou. Ľudia boli disciplinovaní, až na jeden malý incident vo večerných hodinách. V&nbsp;našom tíme panovala dobrá nálada. Práca je to veľmi náročná, ale s&nbsp;dobrou náladou sa to dá zvládnuť. Zajtra som zase celý deň na odbernom mieste, v&nbsp;práci ma zastúpi kolegyňa, pretože na zajtra vypadol jeden člen tímu.“ Hovorí, že zdravotníci sú na takýto náročný režim naučení.

Potom ako vyštudoval strednú zdravotnícku školu, pracoval v&nbsp;Rakúsku, rodinný dom si však postavil doma na Slovensku. Vo chvíli, keď sme vchádzali k&nbsp;nemu domov, telefonovali mu z&nbsp;ministerstva obrany. V&nbsp;testovacom tíme vypadla lekárka. Odoberanie sterov musí zvládnuť sám. „Nebude to pre mňa problém, stery odoberám aj vo svojom zamestnaní. To, že idem pomáhať, nemá nič spoločné s&nbsp;politikou. Hodili to na samosprávy, so starostom sme kamaráti od detstva, je to môj rovesník. Hneď som ho kontaktoval – keby si čokoľvek potreboval, som k&nbsp;dispozícii. Idem pomôcť obci, komunite, nie premiérovi.

Akcia by prebehla tak či tak, čím menej odborníkov v&nbsp;testovacích tímoch, tým horšie pre bežných ľudí. Pán Matovič odbrzdil rýchlo sa rútiaci vlak. Povedali sme si – poďme pre ľudí spraviť niečo, aby táto divoká jazda bola pre nich čo najmenej bolestivá. Nejdem pomáhať pre politiku ani zachrániť Slovensko, ako to prezentuje pán Matovič. Zdravotníci išli zachrániť to, čo spôsobil. Hasiť požiar, ktorý založil a&nbsp;ktorý sa nekontrolovateľne šíri. Budeme na mieste, aby sa dodržali hygienické predpisy, aby nebodaj neodborným prístupom nevzniklo niečo horšie, napríklad nové ohniská chorôb,“ opisuje svoje dôvody.

Ešte jedna idea ho motivovala na dobrovoľníctvo. Odpozeral ju práve v&nbsp;susednom Rakúsku, kde pôsobí celé dlhé roky. „Sťažujeme sa, prečo sa nemáme tak dobre ako v&nbsp;Rakúsku. Myslím si, že keby sa zmenilo naše myslenie, dobehli by sme ich za rok. Ľudia musia zmeniť prístup k&nbsp;životu. Bohužiaľ, u&nbsp;nás je to tak – čo ma nepáli, nehasím. Prístup obyvateľov v&nbsp;Rakúsku k&nbsp;verejným veciam je úplne opačný ako na Slovensku. Ľudia tam bežne dobrovoľníčia bez nároku na odmenu, či sú to hasiči, alebo členovia Červeného kríža. Peniaze, ktoré mi prináležia za prácu pri testovaní, chcem ponúknuť obci, aby ich starosta využil na prospešnú činnosť.“ Podobne ako pán Jaroslav hovorí, že okolie, v&nbsp;ktorom sa pohybuje, hodnotí celý tento projekt s&nbsp;testovaním skepticky. „Testovať celoplošne áno, ale inou formou. Skôr by sme sa mali zamerať na rizikové skupiny.“

Bibiana Kudziová (40) polovicu života prežila za hranicami svojej vlasti. Študovala módne návrhárstvo vo Svidníku. V&nbsp;rodnom Stropkove na východe Slovenska si nemohla nájsť prácu, podobne ako tisícky jej rovesníkov. Ako opatrovateľka preto pracovala v&nbsp;Nemecku, teraz je jej pôsobiskom Viedeň. Usadila sa tam, je matka 11-ročného syna. Svoje slovenské kolegyne zastupuje v&nbsp;Hospodárskej komore vo Viedni, okrem toho pre ne vedie poradenskú skupinu. Keď počas prvej pandémie zatvorili hranice, v&nbsp;náročných a&nbsp;vo vypätých časoch pomáhala slovenským ženám, ktoré nemohli cestovať domov k&nbsp;svojim rodinám, pretože ich nemal kto v&nbsp;práci vystriedať.

„Dvanásť týždňov boli zavreté v&nbsp;domácnostiach svojich klientov, niektoré ani nevychádzali von na čerstvý vzduch. Domáci im nosili nákupy. Niektorým sme vybavovali ubytovanie v&nbsp;hoteloch. Telefonovali mi cez deň aj v&nbsp;noci. Jedna pani ma prosila o&nbsp;pomoc, na Slovensku jej zomrel 27-ročný syn, chcela ho ísť domov pochovať, nemohla,“ opisuje. Dramatická situácia ju „vyhnala“ na hranice, kde organizovala protesty.

S prácou opatrovateľky je spätý aj osud jej mamy. Zomrela pri dopravnej nehode pri Ružomberku, keď ju prepravná spoločnosť viezla do Rakúska do práce. Mala iba 58 rokov. Hoci nešťastie sa stalo pred šiestimi rokmi, súdne ťahanice trvajú dodnes. Pomenovanie štekajúci psi spomína aj ona, napriek tomu kolegyniam, ktoré sú pôvodným povolaním zdravotné sestry, adresovala verejnú výzvu, aby pomohli na Slovensku pri celoplošnom testovaní, ak sú doma.

„Rozlišujem, čo je politika a&nbsp;čo pandémia. Pre mňa má väčšiu hodnotu ľudský život než politika. Štekajúci psi nehryzú, chceme pomôcť. Akceptujem aj negatívne komentáre od kolegýň, hoci väčšina mi napísala, že testovať pôjdu. Stále ich bolí podraz z&nbsp;jari, opatrenia, ktoré bolestne pocítili na vlastnej koži. Na druhej strane si treba uvedomiť, že podmienky sa sprísňujú všade navôkol.“ Táto Slovenka nápad Igora Matoviča podporuje. „Keď mám nápad, vyskúšam ho, keď nič nevyskúšam, na konci bude nula. Obhajujem jeho rozhodnutie v&nbsp;zmysle, že treba niečo robiť, nemáme čas, musíme skrátiť proces a&nbsp;na základe výsledkov konať.“