Tomáš Kubuš

Napadlo by vám niekedy, že sa vyberiete spoznávať toto severotalianske mesto? Jeho poloha je požehnaním aj prekliatím. Vďaka blízkosti Benátok kedysi Vicenza bohatla na obchode, no dnes sú Benátky takým obrovským magnetom pre turistov, že mnohí zavítajú tam a&nbsp;potom pokračujú k&nbsp;jazeru Lago di Garda či do Milána a&nbsp;na viac im neostane čas. Vicenza pritom vie, ako zaujať na prvý pohľad, jej centrum okolo seba šíri príjemnú auru. Objavíte tu upravené parky, náznak starých hradieb, kostolné veže vytŕčajúce nad strechy budov, prvé vily, aristokratické paláce, ticho zabudnutých uličiek a&nbsp;kolonády s&nbsp;malými podnikmi plnými života. Kráčajúc mestom si odrazu budete pripadať, akoby ste boli v&nbsp;architektonickom skanzene, no na rozdiel od iných skanzenov tu budete vo víre talianskeho života. Vicenza a&nbsp;dolce vita k&nbsp;sebe rozhodne patria!

Mesto leží v regióne Benátsko, je hlavným mestom rovnomennej provincie a sídlom biskupstva. Nachádza sa pri rieke Bacchiglione približne 70 kilometrov západne od Benátok. Žije tu necelých 115 000 obyvateľov, v aglomerácii takmer 200 000 ľudí. Ide nielen o kultúrne, ale aj priemyselne bohaté mesto s prevládajúcimi malými a strednými podnikmi. Dôležitým odvetvím je strojárstvo, ale aj zlatníctvo a šperkárstvo.  

Vicenza

Srdcom dnešnej Vicenzy je okázalé námestie Piazza dei Signori, utopené medzi uličkami starého mesta. Tie sa k&nbsp;nemu zbiehajú azda zo všetkých smerov. Toto námestie je všetkým. Občas sa mení na rušné trhovisko, inokedy láka rodiny s&nbsp;deťmi na rôzne aktivity, ráno je križovatkou ciest pre ľudí náhliacich sa do práce a&nbsp;hneď nato sa premení na miesto, kde mnohí prídu vychutnať svoje espreso či kapučíno. Počas siesty sa zahalí do prázdna a&nbsp;ticha, aby sa s&nbsp;príchodom poludnia a&nbsp;večera roztancovalo pod krokmi ľudí a&nbsp;opäť prežilo búrlivý záver dňa. Ak sem idete za pamiatkami, Piazza dei Signori vás určite nadchne. Ústredným motívom celého priestoru je obrovská Basilica Palladiana s&nbsp;renesančnou lodžiou, nad ktorou vystreľuje k&nbsp;nebu vysokánska tehlová zvonica Torre Bissara. Jej špička sa zastaví vo výške 82&nbsp;metrov, a&nbsp;tak ju vidíte z&nbsp;mnohých častí mesta. Pôsobí ako maják, no namiesto rozbúrených vĺn sleduje od 12. storočia strechy domov a&nbsp;život úzkych ulíc. Prežila stredoveké zemetrasenia a&nbsp;až bomby druhej svetovej vojny ju pripravili o&nbsp;hlavu. Našťastie sa jej chytili šikovné ruky a&nbsp;vdýchli jej opäť dušu.

ĎALŠIE FOTOGRAFIE STÁLE NEOBJAVENÉHO TURISTICKÉHO KLENOTU NÁJDETE V GALÉRII

Za jej úspechom stojí Andrea Palladio, rodák z&nbsp;neďalekej Padovy, ktorý patril v&nbsp;16. storočí medzi najvýraznejšie architektonické talenty Európy. Za svoj domov si nevybral Padovu ani Benátky, ale práve Vicenzu, kde svojho génia priviedol do dokonalosti. Dnes tak hovoríme o&nbsp;palladiovskej architektúre. Vo Vicenze zanechal po sebe 23 budov a&nbsp;mesto by mu malo dodnes ruky bozkávať. Všetky tieto stavby sú zapísané v&nbsp;zozname pamiatok UNESCO a&nbsp;bol to práve Palladio, kto povýšil toto mesto na architektonický diamant. V&nbsp;lodžii medzi hrubými stĺpmi dnes stojí niekoľko obchodov, no nájdete tu aj malé bary, ktoré si obľúbili študenti. Môžete si sadnúť alebo objednať svoj drink „na stojáka“ a&nbsp;zhovárať sa s&nbsp;priateľmi. V&nbsp;tejto renesančnej atmosfére to má svoje čaro. Vnútro baziliky nie je očarujúce, ale každý, kto sa v&nbsp;meste zastaví, ju aj tak navštívi, pretože vám ponúkne vyhliadku na Vicenzu zo svojej strechy. Lemujú ju sochy, očami sa dotýkate okolitých zvoníc a&nbsp;kupol a&nbsp;celé mesto máte ako na dlani. Námestie vyzerá takto zhora ešte väčšie, ako keď ním kráčate.

Pokračovanie na ďalšej strane...

O&nbsp;pár uličiek ďalej od hlavného námestia sa pod kamennými fasádami rozlieva lenivý pokoj. Práve tu sa medzi obyčajnými domami zjaví nádherný aristokratický palác Casa Pigafetta. Prezradia ho staručké detaily, ktoré dotvárajú jeho tvár, ale aj tabuľka venovaná jeho majiteľovi. Tento nenápadný palác totiž skrýva nádherný príbeh s&nbsp;najslávnejším rodákom Vicenzy. Patril mužovi menom Antonio Pigafetta, ktorý sa tu v&nbsp;roku 1492 narodil a&nbsp;zapísal sa do dejín objavovania sveta veľkými písmenami. Plavil sa na lodi spoločne s&nbsp;Fernãom de Magalhãesom a&nbsp;hoci ten prišiel na Filipínach o&nbsp;život, Pigafetta ako kronikár výpravy sa stal jedným z&nbsp;18 mužov, ktorým sa podarilo cestu dokončiť. Stojac v&nbsp;uličke, kam len málokedy zasvieti slnko, má človek z&nbsp;tohto príbehu až zimomriavky.

Dnes je palác pre verejnosť zatvorený, ale Vicenza na svojho rodáka nezabudla. Len o&nbsp;niekoľko krokov ďalej je kaviarnička nesúca jeho meno, kde si pri esprese môžete prečítať príbeh slávneho moreplavca a&nbsp;ak sa vydáte do parku neďaleko železničnej stanice, stretnete sa s&nbsp;jeho sochou. Kamenný Pigafetta tu stojí na prove lode Victoria, po stranách ležia kovové kotvy a&nbsp;zo zadnej strany nájdete aj zaujímavú mapku prvej plavby okolo sveta. Zmenila dejiny sveta, zmenila chápanie moreplavby a&nbsp;otvorila obchodné cesty, o&nbsp;akých sa predtým nikomu ani nesnívalo.

Začínať ráno vo Vicenze znamená zapadnúť do príjemnej rutiny, ktorej v&nbsp;Taliansku podľahne zrejme každý. Vybrať sa do rozospatých ulíc starého mesta má svoje čaro. Mesto sa ešte nestihne rozbehnúť, a&nbsp;tak kroky starými uličkami sprevádza ticho. Malé námestie Piazza Castello leží na okraji historickej Vicenzy, neďaleko kamennej veže Porta Castello z&nbsp;12. storočia. Neveľké námestie žije vďaka kaviarničke s&nbsp;rozvoniavajúcou kávou. Zopár postáv postáva pri pulte s&nbsp;maličkými šálkami espresa v&nbsp;jednej a&nbsp;so sladkým pečivom v&nbsp;druhej ruke. Námestie pomaličky ožíva, ľudia čakajú na rannú kávu či raňajky.

Panoráma z&nbsp;Monte Berico je najkrajším výhľadom, aký dokážete v&nbsp;meste nájsť. Miestni ho milujú a&nbsp;radi sem chodia. Panoráma má skutočne svoje čaro. Nad tehlovočervenými strechami sa vypínajú zvonice kostolov či katedrál a&nbsp;všetky prevyšuje Torre Bissara z&nbsp;hlavného námestia. Stredoveké veže, kupoly chrámov, staré fasády, to všetko sa tu mieša v&nbsp;krásnej symbióze. Na prahu starého mesta sa rozlieva zeleň s&nbsp;parkmi a&nbsp;stromami, pár kilometrov za Vicenzou sa dvíhajú Vicentínske Alpy so svojimi dvojtisícovkami. Monte Berico je unikátne miesto, ukáže vám Vicenzu z&nbsp;nadhľadu a&nbsp;čím dlhšie tu budete, tým menej sa vám bude chcieť odísť. To platí pre celú Vicenzu, poklad v&nbsp;tieni Benátok.

Vydať sa po stopách Andreu Palladia a&nbsp;jeho renesančnej architektúry znamená, že sa skôr či neskôr ocitnete na mieste, kde sa objaví Teatro Olimpico. Názov vás dokáže „oklamať telom“, pretože si pod ním predstavíte čokoľvek, len nie to, čo tu na vás naozaj čaká. Teatro Olimpico patrí k&nbsp;najdôležitejším miestam celej Vicenzy a&nbsp;miestni sú naň patrične hrdí. Jeho obrázky zdobia mesto, stretnete sa s&nbsp;ním v&nbsp;knihách, na pohľadniciach, magnetkách. Divadlo leží na okraji starého mesta, len pár metrov od riečky Bacchiglione, ktorá vymedzuje jeho hranicu. Za vstup do divadla zaplatíte 11 eur, no nebudete ľutovať ani jeden cent.

Andrea Palladio miloval staroveké rímske divadlá, a&nbsp;tak študoval architektúru od Vitrúvia snívajúc, že jedno „staroveké“ divadlo sám postaví. Venoval sa mu niekoľko rokov a&nbsp;napokon ho koncom 16. storočia slávnostne otvorili predstavením Kráľ Oidi-pus. Žiaľ, Palladio sa jeho otvorenia nedožil, no určite by bol spokojný s&nbsp;tým, ako ho Scamozzi dokončil. Zvonku vyzerá ako obyčajná kamenná budova potiahnutá patinou storočí. Vojdeme však dnu, prejdeme chodbou až do hľadiska a&nbsp;prvý pohľad je neskutočný. Mramorová scéna je taká dokonalá, akoby všetky postavy mali ožiť a&nbsp;začať hrať divadlo. Podoba s&nbsp;antickými divadlami je fantastická. Sedíme na drevených laviciach, hľadíme pred seba a&nbsp;každý sme ponorený vo vlastnom tichu hľadajúc superlatívy. Divadlo dnes patrí medzi najunikátnejšie renesančné divadlá Európy a&nbsp;ak je vo Vicenze len jedno jediné miesto, ktoré by ste si nemali nechať ujsť, je to práve toto.

Vicenzu by sme mohli opísať aj ako palácové mesto. Tieto honosné stavby sú všade, kam sa vyberiete. Hneď naproti slávnemu divadlu má svoje miesto palác Palazzo Chiericati zo 16. storočia. Jeho spodnú časť zdobia dórske stĺpy, vrchné poschodie stĺpy iónske a&nbsp;na streche sa „promenádujú“ kamenné sochy. Medzi stĺpmi je živo. Miestna mládež si práve toto miesto vybrala na svoje popoludňajšie stretnutia. Ešte krajším palácom je Palazzo Leoni Montanari. Delí ich od seba nielen pár stoviek metrov, ale aj jedno celé storočie. Líši sa aj atmosférou, pretože tu stretnete málokoho. Obrovskou výhodou Vicenzy je, že staré mesto vôbec nie je veľké, a&nbsp;tak ho za deň prejdete aj niekoľkokrát. „Picolla, ma carina“, teda „malé, ale krásne“, ako sme neraz v&nbsp;meste započuli.

Podvečer sa vyberte ku kostolu San Lorenzo na dosah starých palácov. Pred vzácnym kostolom našlo svoj domov námestie plné života. Mám pocit, akoby to tu dokonca miestami žilo viac než na hlavnom námestí, kde stojí Basilica Palladiana. Kostol San Lorenzo má sedem storočí a&nbsp;dokonca sa vedľa neho našli aj rímske základy. Keď si pozriete jeho bohato zdobený interiér plný detailov, sarkofágov, malieb či reliéfov, neodíďte, ale ostaňte na námestí. „Robia tam najlepšiu zmrzlinu Vicenzy,“ znela rada od Federica, ktorý nám prenajímal byt. Zmrzlináreň Capo di Latte je vyhláseným miestom a&nbsp;kým ostatné podniky v&nbsp;sebe ukrývajú dve či tri postavy, tu sa stoličky rýchlo zaplnia. Talianska zmrzlina je ako dar z&nbsp;nebies a&nbsp;nikdy neostane len pri jednej. Ak bude horúco, skúste aj domácu granitu z&nbsp;mandlí či červeného melóna. Napokon si po zotmení zájdite na námestie Piazza del Pretorio na drink neďaleko dvoch historických stĺpov. Podľahnite miestnemu koloritu, sadnite si na Aperol, ale skúste aj kokteil Hugo, ktorý je vo Vicenze rovnako obľúbený. Namiešajú ho z&nbsp;prosecca, bazového sirupu, sódy, pridajú mätu, limetku, ľad a&nbsp;zázrak je na svete.

Ak cestujete do Vicenzy za gurmánskymi zážitkami, potom si pre vás mesto pripravilo slávnu špecialitu. V&nbsp;mnohých podnikoch si môžete všimnúť červenú tabuľku s&nbsp;nápisom „I&nbsp;ristoranti del baccala“. Sú súčasťou unikátneho gastronomického cechu, ktorý združuje podniky špecializujúce sa na tradičnú tresku baccala alla Vicentina. Keďže sme na severe Talianska, táto lahodná ryba sa tu preplietla s&nbsp;typickou polentou. Jej korene sú veľmi hlboké a&nbsp;hoci sem prišiel recept z&nbsp;Benátok, Vicenza ho priviedla do dokonalosti. „Základom je kvalitná sušená treska,“ začne rozprávanie Violeta. „Do týchto končín sa dostala v&nbsp;priebehu 15. storočia z&nbsp;Nórska a&nbsp;veľmi rýchlo sme si ju osvojili,“ pokračuje.

Ak ju chcete pripraviť podľa tradičného receptu, musíte ju nasekať na menšie kúsky, namočiť na tri až štyri dni do vody, aby zmäkla, a&nbsp;až potom sa obalí v&nbsp;múke a&nbsp;spracuje. Preloží sa soffrittom z&nbsp;cibuľky, soli, čierneho korenia, olivového oleja a&nbsp;napokon sa namočí do mlieka. „Práve mlieko v&nbsp;tomto recepte napokon premení tresku na unikátne jedlo,“ rozplýva sa. Aróma sušenej tresky je nezameniteľná, a&nbsp;tak presne viete, kedy vaše jedlo prichádza k&nbsp;stolu. Dáme si prvý hlt, druhý hlt, no akosi tá vysnívaná emócia neprichádza. Práve naopak, nič zvláštnejšie sme v&nbsp;Taliansku dosiaľ nejedli, a&nbsp;tak sa gurmánska špecialita v&nbsp;hlave rozsype na tisíc malých kúskov. Hoci Vicenzu budete milovať, možno to tak nebude s&nbsp;tradičnou treskou. Určite ju však skúste, pretože byť v&nbsp;tomto meste a&nbsp;neochutnať ju by bola obrovská škoda.

Predtým, než z&nbsp;Vicenzy odídete, určite sa zastavte na pahorku Monte Berico priamo nad mestom. Zdobí ho okázalý kostol Santa Maria di Monte Berico s&nbsp;hranatou zvonicou, a&nbsp;tak presne viete, kam máte ísť. Vyberte sa sem ráno. Vzduch je príjemne schladený po noci a&nbsp;cestou stretnete mnohých domácich, ktorí si vyšli von zabehať. Cestičky utekajúce do mierneho svahu sú pre mnohých ideálnym miestom. Ku kostolu vedie dlhočizná kolonáda posiata desiatkami, ak nie stovkami stĺpov. Kde-tu medzi nimi zbadáte aj bezdomovcov, ktorí tu našli svoj úkryt. Nie je ich veľa, ale bijú do očí.

Priamo na pahorku sa ocitnete v&nbsp;tieni kostola z&nbsp;15. storočia. Nevyrástol tu náhodou, ale postavili ho na mieste, kde sa medzi rokmi 1426 a&nbsp;1428 údajne zjavila miestnemu roľníkovi Panna Mária. Mesto sužoval čierny mor, a&nbsp;tak Panna Mária sľúbila, že ak jej tu postavia kostol, zachráni ich. O&nbsp;tri mesiace už kostol stál na svojom mieste a&nbsp;Vicenza sa striasla stredovekej pliagy. Tu vo Vicenze má všetko svoj príbeh. Práve skončila ranná omša a&nbsp;ľudia vychádzajúci z&nbsp;kostola sa rozdelia. Jedni smerujú k&nbsp;svojim zaparkovaným autám a&nbsp;druhí prejdú len pár krokov do krásnej kaviarničky s&nbsp;terasou pod stromami na rannú kávu či raňajky.