Vladimír Kampf

V&nbsp;dedinke, kde nemajú radi, keď sa povie, že sú na konci sveta, sú pyšní najmä na drevený Chrám svätého Michala archanjela. Kto sa doň chce pozrieť, ani nemusí telefonovať kostolníkovi. Domáci si ho všimnú aj sami a&nbsp;kostolníka zavolajú. Tu sa ešte nevšímavosť nenosí. Vedľa dreveného chrámu stojí moderný murovaný „natruc“ chrám. V&nbsp;deväťdesiatych rokoch minulého storočia mali pravoslávna a&nbsp;gréckokatolícka cirkev nezhody. Chrám riadením osudu patril gréckokatolíckej cirkvi, ale v&nbsp;obci boli všetci pravoslávni. Za socializmu to nikoho netrápilo, veď kostolík bol aj tak miestny a&nbsp;pre miestnych. Lenže boj o&nbsp;majetky a&nbsp;hlavne o&nbsp;veriacich bol po revolúcii krutý. Dnes už sú boje zažehnané, ale starý drevený chrám už nie je taký živý. Bohoslužby sa v&nbsp;ňom konajú len občas. Ruský Potok zostal pravoslávny.

Prvá písomná zmienka: 1635. Osadu založili na valašskom práve v lesoch humenského panstva. Práca v lese a na poliach bola hlavným zdrojom obživy miestnych obyvateľov. V sedle pod Príslopom neďaleko obce je cintorín vojakov, ktorí padli počas prvej svetovej vojny.
&nbsp;
Lokalizácia: V&nbsp;okrese Snina na severovýchode Slovenska neďaleko poľských a&nbsp;ukrajinských hraníc. Obec leží v&nbsp;údolí rovnomenného potoka v&nbsp;ochrannom pásme Národného parku Poloniny v&nbsp;pohorí Bukovské vrchy. Do obce vedie odbočka z&nbsp;cesty zo Stakčína do Uliča.
&nbsp;
Počet obyvateľov: 136 (k 31. 12. 2019)
&nbsp;
Miera evidovanej nezamestnanosti v okrese Snina za december 2020: 11,02 %

Ruský Potok

Starostka obce Veronika Paraska prišla do dediny na konci hradskej kdesi na severovýchodnom konci Slovenska z&nbsp;Popradu. „Otec pochádza z&nbsp;Ruského Potoka. Sesternica sa ma spýtala, či nechcem kandidovať za starostku. Mám veľmi rada výzvy. Povedala som si – prečo nie? Bol to ťažký boj s&nbsp;rodinou. Otec nechcel, aj mama protestovala. Boli proti tomu, aby som sa na to dala. Časom trocha zmäkli a&nbsp;povedali, že mám ísť svojou cestou, vraj sama zistím, aké to je.“ Na úrade sedí prvé volebné obdobie. So širokým úsmevom hovorí, že už aj zistila, aké to je. „Prišlo to rýchlo. Ani som sa poriadne nestihla čudovať.“

Veronika vyštudovala marketing na strednej škole. Potom pracovala šesť rokov na polícii, neskôr v&nbsp;hotelierstve, aby zistila, či sa jej páči cestovný ruch. Ako recepčná si začala robiť vysokú školu. „Všetko prichádza plynule a&nbsp;postupne,“ pochvaľuje si. Je zaujímavé, že predtým ako ju zvolili, ani veľmi do Ruského Potoka nechodila. Cestovať do tohto kúta Slovenska dlhé hodiny sa jej zdalo otravné.

Na otázku, čím si kúpila voličov, odpovedá: „Ničím. Povedala som niečo o&nbsp;sebe. Čo som, kto som, čo by som chcela pre dedinu urobiť. Možno ľudia po dvanástich rokoch môjho predchodcu potrebovali zmenu. Možno zariskovali. Veď ma tu poznali nanajvýš naši susedia.“ Jej protikandidátom bol bývalý starosta ako zástupca konzervatívnych riešení. Veronika chcela zmenu, napríklad nejako oživiť cestovný ruch. „Priniesť niečo, čo nebude zasahovať do života miestnych, ale každému niečo dá. Spočiatku som mala veľké oči, ale Tatry to tu nebudú,“ mieni starostka Ruského Potoka z&nbsp;Popradu.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Poloniny ožívajú. „Našťastie v&nbsp;prírodnom duchu. Žiadne veľké hotely tu nikto budovať nebude. Pôvodne som chcela, aby sem prišlo čo najviac ľudí a&nbsp;aby vychutnávali tú krásu a&nbsp;to ticho. Nakoniec som si uvedomila, že tých turistov až tak veľa nepotrebujeme a&nbsp;stačí nám ich menej, aby nenarušili pohodu v&nbsp;dedine. Sama som cítila, aké je to skvelé, keď som odišla z&nbsp;uponáhľanej reality práve sem. Dobíja ma to energiou. V&nbsp;Poprade som sa necítila taká pokojná napriek tomu, že práce mám teraz dosť. Stačí otvoriť okno a&nbsp;zadívať sa. Príroda nabíja. Ten pokoj je nenahraditeľný. Možno by sme mohli k&nbsp;tomu pokoju vytvoriť niečo, čo bude v&nbsp;ľuďoch vyvolávať emócie. U&nbsp;nás by nemali myslieť na trápenie a&nbsp;negatívne veci, ale mali by si užiť pohodu.“

Mohla by to byť napríklad ponuka skialpinizmu či zážitky na lane. „Prídete sem a&nbsp;budete mať kopu atrakcií skrytých tak, aby to na prírode nebolo vidno. Snažím sa nájsť spriaznené duše. Agroturistika prináša turistov a&nbsp;ľuďom prácu. To všetko je pozitívne. Spriaznené duše sú veľmi dôležité, pretože obec sama na to nemá. Zaujímavé je, že na naše nápady sa chytajú skôr českí investori ako slovenskí.“ Problémy vraj v&nbsp;obci riešia a&nbsp;zbytočne o&nbsp;nich nerozprávajú. Starostka si pochvaľuje, že Ruský Potok začal zaujímať mladých.

„Napodiv tu nemáme žiadny voľný pozemok. S&nbsp;priateľom sme si chceli nejaký kúpiť, ale museli sme sa po ňom poobzerať o&nbsp;dedinu ďalej. Tu nie je naozaj nič. Neviem, či má na takom mimoriadnom záujme podiel korona a&nbsp;to, že ľudia hľadajú pokoj napriek tomu, čo bývanie na dedine na konci cesty prináša. Sama som sa musela naučiť narúbať drevo, priniesť si ho do domu a&nbsp;zakúriť si, keď som chcela mať teplučko,“ dodáva. „A&nbsp;to nie je všetko. Keď je tuhšia zima, musím si najprv sneh odhrnúť a&nbsp;vyhrabať sa z&nbsp;neho. Práca ma učí pokore. Našťastie tu žijú skvelí, milí, zlatí, dobrosrdeční ľudia, ktorí vám dajú to posledné. Škoda, že tu pre mladých nie je viac práce. Väčšina pracuje v&nbsp;zahraničí alebo v&nbsp;lesoch.“

Ubytovanie v&nbsp;dedine dnes ponúkajú na dvoch miestach. To nebývalo. Pred štvrťstoročím, keď som chodieval do Ruského Potoka fotografovať tradičnú rusínsku dedinu s&nbsp;jej zvykmi, každodennými radosťami a&nbsp;trápením, tu nebolo toľko možností ako v&nbsp;súčasnosti, ale dedina bola živšia. Žiaľ, moderná doba vidiek vyprázdňuje a&nbsp;robí ho napohľad nudnejším. Sedávali sme v&nbsp;krčme s&nbsp;obchodom u&nbsp;Ďuriho Kočana. Ďuri nám rozprával, ako raz nad krčmu postaví nadstavbu či za krčmu prístavbu a&nbsp;tam budeme bývať, keď zasa raz prídeme. Žiaľ, krčma s&nbsp;obchodom aj dnes vyzerajú, ako vyzerali kedysi, len Ďuri v&nbsp;nej už nenalieva a&nbsp;nevarí párky za neuveriteľne nízke ceny. Krčmu zavrel v&nbsp;roku 2011 zo zdravotných dôvodov a&nbsp;musel odísť do dôchodku.

Krčma u&nbsp;Ďuriho bola v&nbsp;Ruskom Potoku kultúrnym priestorom. Napohľad to nikdy nebo nič iné, len búda z&nbsp;dosák, ale... Počas sviatkov a&nbsp;iných príležitostí sa tam schádzala takmer celá dedina. Výstavu tam mala kopa umelcov vďaka stretnutiam výtvarníkov v&nbsp;Snine v&nbsp;Galérii Andreja Smoláka. Ten priviedol umelcov z&nbsp;kusa sveta. Páčilo sa im. Ďuriho mama Helena spomína, ako bolo zrazu v&nbsp;dedine 40 maliarov a&nbsp;bolo ich treba nakŕmiť. „Robila som im 400 varených pirohov, kopu pečených, k&nbsp;tomu nejaké zemiakové... Ale som sa nadrela,“ spomína. Fotografi Tomáš Leňo a&nbsp;Jožo Ondzik u&nbsp;Ďuriho zorganizovali výstavu, nech sa miestni vidia a&nbsp;nech sa papaláši, ktorých pozvali, zoznámia s&nbsp;realitou. Páčilo sa tam aj legendárnemu a&nbsp;neprehliadnuteľnému Tiborovi Huszárovi. V&nbsp;Ruskom Potoku žila rusínska spisovateľka Mária Parasková Maľcovská.

Ďuri kúpil krčmu po otcovi, ten ju mal v&nbsp;prenájme od Jednoty. Krčma bola pre neho prácou, záľubou aj osudom. Upil sa v&nbsp;nej, ochorel a&nbsp;zomrel. Ďuri je vyučený inštalatér s&nbsp;kurzom kuchára čašníka. Na to, v&nbsp;akom stave otcova krčma uprostred dediny bola, mu ju predali za vysokú cenu. A&nbsp;búda zostala rovnaká. Napohľad sa nezmenila. Dedina je však výrazne vynovená. „Čo by bolo nového? Nič. Všetko po starom. Ani roboty nie je. Len v&nbsp;lese. Väčšina ľudí je na dôchodku, mladí sú v&nbsp;meste... Čo sa tu už môže zmeniť?“ zamýšľa sa Ďuri. „Pekne opravené domy ožívajú najmä cez víkendy.“

Martin Kovaľ je dedinský poslanec a&nbsp;záchranár zo základne v&nbsp;neďalekej strediskovej dedinke Ulič. Jazdí so sanitkou. V&nbsp;tomto kúte Slovenska sa podľa neho žije ťažko. Financiami tu nikto neplytvá. „Prežívame. Keď sa niekomu niečo stane, má to z&nbsp;konca sveta aj do nemocnice ďaleko. Nám ako záchranárom trvá, kým sa k&nbsp;pacientovi dostaneme, a&nbsp;ešte horšie je to s&nbsp;odvozom k&nbsp;lekárovi. Ľudí s&nbsp;infarktmi vozíme až do Košíc alebo do Prešova.“

Neverím a&nbsp;krútim hlavou. Tu sa na ľudí aj zdravotníctvo vykašľalo. Človeka v&nbsp;ohrození života odtiaľto sanitka so zapnutými majákmi vezie do nemocnice dve hodiny. Ani nechcem pomyslieť, čo sa stane, ak sa niekomu niečo prihodí v&nbsp;čase, keď je jediná záchranka bez lekára z&nbsp;Uliča kdesi ďaleko pod vodnou nádržou Starina. „Ľudia nám zomierajú počas jazdy. Tu zabudnite na nejaké časy dojazdov. To by tu museli byť v&nbsp;pohotovosti tri sanitky aj s&nbsp;posádkami a&nbsp;nie jedna,“ šokuje ma Maťo.

Sanitke s&nbsp;lekárom to zo Sniny do Ruského Potoka trvá polhodinu, ak sú cesty zjazdné, nezaviate. Tak si tu žijú... „Raz sa mi podarilo rodiť na adrese,“ hovorí o&nbsp;pôrodnom zážitku. Najhoršie pre záchranára je ísť ratovať dieťa. Toho sa vraj každý bojí asi najviac. „Dieťa v&nbsp;ohrození života je nočná mora. V&nbsp;neďalekom Osadnom máme ústav pre ťažko postihnuté deti. Tam je to pre mňa doslova strašné. Predstavte si, ako môžu také deti vyzerať pri stave našich sociálnych zariadení a&nbsp;zdravotníctva. Ja sa nečudujem, že to tam zamestnanci nezvládajú. Mať denne pred očami vážne psychické a&nbsp;fyzické stavy je neúnosné. Mám pocit, že tu na východe nám prischli tie najťažšie ústavy...“

Keď som Maťa vyzval, aby našiel niečo pekné, pozitívne, zamyslel sa a&nbsp;ťažkopádne skonštatoval: „Príroda. A&nbsp;to je všetko. Ešte aj tá nám je len na príťaž. Najmä keď sem prídu ochranári odkiaľsi z&nbsp;mesta, dokážu sa oháňať riadnymi nezmyslami. Lenže my tu musíme žiť. Prírode neškodíme, nie sme ani ničí nepriatelia, tak prečo sa nám starajú do života? Vždy sme boli jedným z&nbsp;najzaostalejších okresov. Štát nám nepomáha. Tým najmenším dedinám uberá peniaze a&nbsp;je mu to zjavne jedno.“

Maťo sa nikdy nezamýšľal, že by to tu vzdal a&nbsp;odišiel by za lepším životom kamsi za vodnú nádrž Starina. „Je tu ťažký život, ale páči sa mi,“ zdôvodňuje. „Som hrdý na to, že žijem a&nbsp;pracujem v&nbsp;tomto kúte Slovenska. Mohol som odísť, v&nbsp;zahraničí mám veľa kamarátov. Ale neodišiel som. Ako študovaný elektrikár by som trebárs v&nbsp;Nemecku nemal núdzu o&nbsp;prácu. Tomuto regiónu chýbajú investície. Potrebujeme zjazdné cesty hodné Európy 21.&nbsp;storočia. Mrzí ma aj to, že čokoľvek vybaviť je pre nás nekonečný papierový boj.“ Ale vraj majú v&nbsp;Ruskom Potoku peknú novú starostku a&nbsp;tá to zachráni.

<ul>
<li>Turisti velebia, že v Ruskom Potoku je super... Ale iba jeden deň.</li>
<li>Medzi horami sú zimy kruté a letá príjemné.</li>
<li>V dedine netušia, čo sú akcie v obchodoch. Najbližší supermarket je v Snine, 30 kilometrov od Ruského Potoka. Zvyčajne žiadna akcia nestojí za 60 kilometrov v aute. Ľudia odtiaľto nakupujú vo veľkom raz za týždeň či za mesiac. Kto nemá možnosť jednoducho cestovať, musí sa spoľahnúť na malý obchodík.</li>
<li>Aj posedenie v kaviarni je pre vzdialenosť od najbližšieho podniku drahý špás.</li>
<li>Chlapi, ktorým sa odtiaľto nechce, sa boja o svoje ženy – aby im za nimi nechodili tí, ktorým sa do sveta nechce tiež.</li>
</ul>