Svoju novinársku kariéru som začínal v roku 1995 v rodnom Brne, aby som v nej potom pokračoval na Slovensku. Až do roku 2007, kedy sa môj život spojil so Životom, som sa ako redaktor venoval predovšetkým športovému spravodajstvu a publicistike, dnes sa v rámci nášho magazínu zaoberám podstatne širšou ponukou tém v stredoslovenskom regióne. Najkrajším bonusom tejto práce je fakt, že sa stretávam so stále novými, častokrát veľmi inšpiratívnymi ľuďmi a rozširujem si svoj všeobecný rozhľad. Čo viac s môže človek od svojho povolania želať? Hoci aj v ňom niekedy prežívam ťažšie chvíle, doteraz ma neomrzelo a verím, že to tak ešte nejaký čas zostane.

Richard Budín

Sme na mieste, kde sa človeka tak trocha zmocní úzkosť, tá sa však pri stretnutí s&nbsp;energickou sympatickou dámou medzi všadeprítomnými kvetmi a&nbsp;urnami pomerne rýchlo rozplynie. Na prvú otázku, ako sa človek k&nbsp;tejto práci dostane, odpovedá naozaj zaujímavo. „Myslím, že na ňu musíte byť predurčení. Je to poslanie dané od Pánbožka, ktorý si ma s&nbsp;týmto cieľom skrátka vybral,“ ponúka svoj pohľad na vec. Možno preto je v&nbsp;názve pohrebníctva slovo anjel, ktorý nad nami všetkými bdie. Marta Selecká pracovala v&nbsp;pohrebných službách ako zamestnankyňa už koncom 90.&nbsp;rokov, po krátkej prestávke založila aj na základe dopytu od ľudí v&nbsp;roku 2003 vlastnú firmu a&nbsp;tá úspešne funguje dodnes. Určite sa jej hodí aj nadobudnuté vzdelanie ekonómky, v&nbsp;prvom rade však musí byť dobrým a&nbsp;najmä odolným psychológom.

Keď sme v lete 2018 pri tvorení reportáže navštívili krematórium v Banskej Bystrici-Kremničke, pomaly sa pripravovalo na rozlúčku s najstaršími pecami v bývalom Československu z roku 1981. Rekonštrukcia sa skutočne začala podľa plánu, veci sa však následne skomplikovali vinou pôvodne vysúťaženého zhotoviteľa – poľského konzorcia. To sa dostalo do insolventnosti a rozostavané dielo nemohlo dokončiť. V januári 2020 boli práce zastavené a v júli toho istého roka správca krematória od zmluvy odstúpil. Odvtedy sa hľadá riešenie, respektíve nový zhotoviteľ schopný rekonštrukciu krematória dokončiť. „V súčasnosti sa spracovávajú podklady pre verejné obstaranie nového dodávateľa na dokončenie, respektíve rekonštrukciu kremačných pecí. Podklady pre verejné obstaranie sa spracovávajú na základe trhových konzultácií, ktoré prebiehali po neúspešných priamych rokovaniach v roku 2021 o dokončení kremačných pecí. Predpokladáme, že po zverejnení v európskom vestníku bude zavŕšený výber dodávateľa najneskôr do letného obdobia. Samotná realizácia s úspešným uvedením kremačných pecí do trvalej prevádzky je proces, ktorý môže trvať od 9 do 18 mesiacov po podpise zmluvy s úspešným dodávateľom technológie kremačných pecí,“ informoval nás o aktuálnom dianí vedúci krematória a cintorínskych služieb Martin Šikula.

Kedy budú nové pece?

Všeobecný fenomén nedostatku času platí aj pri podnikaní tohto druhu. Pozostalým vyhovuje, keď majú pohreb zorganizovaný takpovediac na kľúč a&nbsp;o&nbsp;nič sa nemusia starať. „Pre nás je to teda, samozrejme, náročnejšie, ale snažíme sa každému vyhovieť a&nbsp;časovo prácu zvládať. Zatiaľ sa nestalo, že by sme niekoho odmietli,“ hovorí šéfka rodinnej firmy. V&nbsp;jej šľapajach kráča dcéra Marta, druhá dcéra Renáta momentálne žije na Kanárskych ostrovoch. „A&nbsp;potom sú tu moji chlapci,“ predstavuje verných kolegov, ktorí u&nbsp;nej pracujú vyše pätnásť rokov prakticky od dovŕšenia plnoletosti. Marta Selecká prirovnáva osadenstvo pohrebníctva k&nbsp;rodine a&nbsp;rovnako sa snaží pristupovať k&nbsp;zákazníkom, ktorí k nej, pochopiteľne, neprichádzajú v&nbsp;najlepšej nálade. „Najdôležitejšie je odľahčiť situáciu a&nbsp;odviesť pozornosť od traumy, nájsť tému, ktorá zamestná ich myseľ. Potom zvyčajne trocha pookrejú,“ vysvetľuje s&nbsp;tým, že dedinčania sú vraj vo všeobecnosti trocha otvorenejší a&nbsp;ľahšie sa s&nbsp;nimi nadväzuje komunikácia.

Či už sa nás pandémia koronavírusu dotkla viac, či menej, isté je, že poznačila každého z&nbsp;nás. A&nbsp;pohrebné služby? Marta Selecká toto obdobie označuje za dva roky katastrofy. „Ľudia boli vyčerpaní, vystresovaní, bezradní. Mali blízkeho v&nbsp;domove seniorov, nemohli ho vidieť, nehovoriac o&nbsp;tých, ktorí tam ležali a&nbsp;zomierali. Počas najhorších vĺn kovidu som mala dvakrát toľko pohrebov, často aj viac naraz. Preto ich bolo treba zosúladiť, čo sa nám darilo. Problémom boli, samozrejme, aj odstavené pece v&nbsp;banskobystrickom krematóriu. Telá zosnulých teda vozili do Nových Zámkov, ja som však už predtým vozila do Levíc. A&nbsp;bolo to pre mňa šťastie, lebo keď preplnené krematóriá nestíhali, vychádzali mi tam v&nbsp;ústrety ako stálej zákazníčke,“ opisuje obdobie, aké si ešte krátko predtým nikto nevedel predstaviť. Z&nbsp;pohľadu svojej práce vníma silný nárast množstva ľudí mladších ročníkov, ktorí zomierajú náhle či už vinou srdcového zlyhania, alebo rýchleho priebehu rakoviny. Pozitívnym paradoxom pandémie je po­dľa M.&nbsp;Seleckej to, že výrazne ubudlo tragicky zosnulých po dopravných nehodách. „Predtým sme mali neustále nejaké výjazdy, ale teraz je absolútny pokoj,“ prekvapuje.

<strong>Článok pokračuje na ďalšej strane.</strong>

Medzi kuriózne prípady, pri ktorých riešení zabehnutá rutina ani zďaleka nestačí, patrilo napríklad vybavovanie pohrebných úkonov pre ženu s&nbsp;morbídnou nadváhou, ktorá sa pre chorobu dostala až k&nbsp;hmotnosti nad 260 kilogramov. „Po smrti v&nbsp;nemocnici ju aj s&nbsp;posteľou dopravili na súdne lekárstvo, asi osem našich ľudí ju potom na rukách prenieslo do auta. Vzhľadom na veľ-kosť tela sa objednávala obrovská rakva na mieru, pri uložení do hrobu musela asistovať technika. Obliecť nebohého je za takejto situácie prakticky nemožné,“ opisuje Marta Selecká jeden z&nbsp;mimoriadne náročných prípadov, ktorý si zobrali na plecia.

Emóciám sa niekedy ani v&nbsp;jej prípade nemožno vyhnúť.&nbsp; „Príde muž, pochová svoju ženu a&nbsp;o&nbsp;dva mesiace sa za ňou poberá na druhý svet. Toto nie je náhoda, odchod manželov krátko po sebe som počas svojej praxe zaznamenala už veľakrát. Nedávno som pochovala dobrú priateľku, s&nbsp;ktorou som sedela od štrnástich rokov v&nbsp;školskej lavici. Dlhé roky sme spolupracovali, stretávali sme sa, povzbudzovali, až po niekoľkých ťažkých týždňoch nečakane odišla. Doteraz mám v&nbsp;kancelárii jej fotografiu a&nbsp;rozprávam sa s&nbsp;ňou, ako keby tu stále bola,“ prezrádza s&nbsp;dojatím. Typické krízové dni, keď by upadala do letargie, však prekvapivo nemáva. Vlastne na to podľa vlastných slov ani nemá čas, lebo neustále niečo rieši a&nbsp;časovo býva často na hrane.

Iné je to, samozrejme, z&nbsp;pohľadu pozostalých, zvlášť pokiaľ ide o&nbsp;posmrtný pohľad na ich blízkeho. Nie nadarmo sa hovorí, že človeka by sme si mali zapamätať ešte počas života. Podľa M.&nbsp;Seleckej je čoraz menej tých, ktorí takúto konfrontáciu zvládnu. „Preto rakvu počas obradu väčšinou za­tvárame, ozdobíme ju. V&nbsp;prípade identifikácie mám často naozaj problém nastaviť psychicky niekoho z&nbsp;rodiny, aby ju aspoň z&nbsp;odstupu vykonal. Sú však, samozrejme, aj takí, ktorí majú potrebu sa s&nbsp;nebožtíkom rozlúčiť, dotknúť sa ho,&nbsp; pohladkať,“ dodáva. Keďže ani vo veci času si smrť nevyberá a&nbsp;do dvoch hodín od vypísania dokumentov od lekára treba telo dopraviť do chladiaceho boxu, chodí takpovediac spávať s&nbsp;mobilom. „Zazvoniť môže aj v&nbsp;noci. Chlapcov mám už rozdelených tak, aby bol vždy niekto pripravený vyraziť na cestu,“ vysvetľuje. Hoci už spĺňa dôchodkový vek, na otázku, či nemyslí na oddych, rýchlo pokrúti hlavou. „Je to už taký zažitý kolobeh a&nbsp;ja si nie som istá, či by som bez neho mohla byť a&nbsp;sedieť len tak doma. Keď potrebujem zmeniť vzduch, zavriem na týždeň ‚krám‘, sadnem do lietadla a&nbsp;idem pozrieť dcéru Renátu na Kanárske ostrovy. Tam je to na relax ako stvorené,“ usmeje sa.

Aspoň z&nbsp;pohľadu M.&nbsp;Seleckej sa žiadne módne trendy či nebodaj výstrelky vo sfére pohrebníctva neobjavujú, stále pretrváva tá istá klasika. Postupom času sa však, pochopiteľne, menia ceny pohrebov. Tie najlacnejšie bez obradu sa pohybujú okolo 550 eur. „Pokiaľ je napríklad menejpočetná rodina alebo pozostalí žijú v&nbsp;zahraničí, po dohode s&nbsp;nimi dáme zosnulého spopolniť, a&nbsp;keď príde vhodný čas, pohreb si urobia dodatočne v&nbsp;prírodnom duchu na cintoríne. Toto je trend, ktorý v&nbsp;poslednom čase využíva čoraz viac ľudí,“ prezrádza Marta Selecká. Neraz sa, samozrejme, stávajú aj prípady, že pozostalí nemajú peniaze ani na najlacnejší pohreb. „Vtedy sa im snažíme vyjsť v&nbsp;ústrety a&nbsp;dohodneme sa na splátkovom kalendári,“ hovorí majiteľka po­hrebníctva, ktorá neodmieta ani ľudí v&nbsp;núdzi. Zatiaľ to vraj nikto nezneužil, funguje obojstranná dôvera.

Pohľad na smrť očami majiteľky pohrebníctva: Čo ju v poslednom čase najviac prekvapilo?

Richard Budín

Autor článku

Richard Budín

Plus TV

Peter Nagy si so Zuzanou Smatanovou struhol duel v šatni.

Režisér Zdeněk Troška si zaspomínal na Helenu Růžičkovú.

Miro Jaroš bude pokračovať v tom, čo jeho mama začala.

Výber pre vás

Pohľad na smrť očami majiteľky pohrebníctva: Čo ju v poslednom čase najviac prekvapilo?

Richard Budín

Súvisiace články

Pohrebná revolúcia: Nové pravidlá pre pochovávanie vyvolali v Česku búrlivú diskusiu!

Predpovedala smrť! Umelá inteligencia zvládla to, čo nedokázali samotní lekári

Svet sa nezastavil: Počet úmrtí na infekciu koronovírusom je len kvapkou v mori

Autor článku

Richard Budín

Plus TV

Peter Nagy si so Zuzanou Smatanovou struhol duel v šatni.

Režisér Zdeněk Troška si zaspomínal na Helenu Růžičkovú.

Miro Jaroš bude pokračovať v tom, čo jeho mama začala.

Výber pre vás