Bývalý pracovník okresného úradu životného prostredia a dlhoročný ochranár, dnes už dôchodca Ivan Cehelský má na naše orgány činné v trestnom konaní ťažké srdce. Počas leta v roku 2010 mu niekto podpálil rekreačnú chalupu v obci Osturňa pri Kežmarku, ktorú si postavil spolu s manželkou Annou takpovediac svojpomocne. „Tie roky odriekania, šetrenia, zveľaďovania sú defi nitívne preč,“ hovorí pán Ivan a jeho manželka len súhlasne prikyvuje. „Na tej chalupe sme prežili mnoho rokov so svoju rodinou, uschovávali sme v nej rôzne rodinné pamiatky, a teraz je to už len minulosť. Znalecký posudok jasne preukázal, že našu chatu niekto úmyselne podpálil, jednoducho ju polial horľavinou. Dodnes nám však polícia nevie povedať, kto to urobil. Pritom som jasne a otvorene povedal, kto a prečo mohol mať záujem ma vystrašiť a ublížiť mi,“ pokračuje Ivan Cehelský. Vo svojej podstate má dôchodca pravdu. Keď polícia dokázala zistiť, kto podpálil trebárs Krásnu Hôrku, tak potom za dva roky mohla zaistiť dôkazy, ktoré by viedli k podpaľačovi. Nič také sa však nestalo. Polícia vyšetrovanie prípadu odložila a vráti sa k nemu vtedy, ak sa objaví niečo nové. Je to však reálne? Skôr celý prípad poputuje do zabudnutia. A rodinu Cehelských čaká opäť iba odriekanie, aby zhorenisko ako-tak vrátili do pôvodnej podoby. „Prišli sme asi o 80-tisíc eur, taká vysoká bola škoda,“ pokračuje dôchodca. „Chatu sme nemali, žiaľ, poistenú, no v tomto prípade by nám poistka aj tak nepomohla, škodu si totiž máme vymáhať od páchateľa.“

Milan a Jaro Olšovskí sa tiež stali predmetom útokov neznámych osôb, vyšetrovanie neprinieslo žiadne výsledky.

Ivan Cehelský sa totiž ako presvedčený ochranár angažoval proti rozšíreniu zvernice v Chránenej krajinnej oblasti Strážovské vrchy zo sedemdesiat na viac ako dvestoštyridsať hektárov. Táto téma zamestnávala slovenské médiá dlho, no výsledkom bolo jedine skonštatovanie, že so zvernicou a s jej rozšírením je podľa príslušných úradov, prokuratúry, ba i ministerstva všetko v najlepšom poriadku a v súlade so zákonom. „Pritom je dosť dôležité spomenúť, že už počas jej rozširovania mala voči tomu námietky aj štátna správa Chránenej krajinnej oblasti Strážovské vrchy,“ podotkne pán Ivan. Jeho slová nám potvrdil aj riaditeľ správy Karol Pepich. „Vypracovali sme profesionálne stanovisko, v ktorom sme odborne deklarovali, že výstavba, teda rozšírenie zvernice, je v rozpore s cieľom ochrany tohto územia, dôvody sme jasne pomenovali.“ Samotný cieľ zriadenia zvernice, toľko spomínané „občerstvenie krvi“ a skvalitnenie chovu jelenej zveri vo voľnej prírode Strážovských vrchov, sa dá dosiahnuť aj alternatívnym spôsobom, píše sa v odbornom stanovisku. Ochranári sa v podstate zhodli v jednom: žiadne oplotenie lesa nie je pre prírodu prínosom. A práve plot okolo zvernice v dĺžke 17,5 kilometra, ohraničujúci viac ako dvestoštyridsaťhektárový les, bol jedným z hlavných problémov, prečo sa aktivisti voči zvernici ohradili. Mimochodom, treba dodať, že toto odborné stanovisko bolo zbytočné a takpovediac iba do počtu. Spoločnosť Biely potok, a. s., získala všetky potrebné povolenia a dnes sa bez ich súhlasu nikto nepovolaný do lesov pri obciach Tŕstie či Pružina nedostane. Namieste je teda otázka, načo vlastne štát investuje do rôznych štúdií, na základe ktorých vyhlási chránené oblasti, prečo financuje ochranárske správy, keď v konečnom dôsledku ich vyjadrenia nemusia príslušné okresné úrady životného prostredia akceptovať? Alebo opačne: na čo slúžia okresné úrady?

Oplotený les? Ochranári sú zásadne proti.

To, že na celý problém zvernice poukázal, Ivan Cehelský z presvedčenia neľutuje ani dnes. „Podal som podnet na Slovenskú inšpekciu životného prostredia a vtedy sa začali naše problémy. Nikdy som nemal žiadne konflikty, a zrazu nám niekto vybil na dome okná. Polícia túto záležitosť riešila ako priestupok proti majetku, páchateľa nezistila,“ spomína a pokračuje. „Presne pred dvoma rokmi v noci mi volali známi z Osturne, že nám horí drevenica. No poviem vám, bol to strašný šok. Šetrili sme na ňu celý život s manželkou i deťmi. Z dôchodku ju, žiaľ, opravím len ťažko. Páchateľa som pomenoval jasne, i keď si, samozrejme, nemyslím, že to urobil vlastnou rukou... Polícia dodnes nič nezistila. Rovnako ako v prípade ohováračskej kampane, ktorú voči mne viedli na istej považskobystrickej webovej stránke... V tom istom roku, 2010, niekto tiež podpálil auto môjmu synovi. Vo všetkých prípadoch bolo vyšetrovanie prerušené.“

Polícia nenašla žiadne spojenie medzi incidentmi a protestmi proti stavbe plota.

S podobnými náhodami sa stretol aj súčasný poslanec Mestského zastupiteľstva v Považskej Bystrici, ochranár, bývalý poradca Ivety Radičovej Juraj Smatana. Pred dvere mu niekto vysypal vedro hnoja, napadli mu synovca. „Nikdy sa to nevyšetrilo, súviselo to však s mojimi ochranárskymi aktivitami. S čím konkrétne, neviem. Je fakt, že v tom čase som sa aj ja aktívne angažoval proti spomínanej zvernici.“ Podobné zlé skúsenosti majú aj Milan Olšovský a jeho brat Jaro z Tŕstia. „Niekto nám kradnutým autom nabúral do plota, polícia to vyhodnotila ako priestupok, páchateľ neznámy. Ohováračskú kampaň proti mne ani nespomínam. Všetko sa to skončilo zabudnuté, bez akéhokoľvek výsledku. Kto má peniaze, má známosti, má všetko,“ zdržal sa akéhokoľvek ďalšieho komentára.

Poslanec a ochranár Juraj Smatana považuje celú záležitosť okolo zvernice za ukončenú.

Na mieste, kde stála Cehelských drevenica, pulzuje nový život, manželia kúsok po kúsku opravujú to, čo im zničil neznámy podpaľač. „Prežili sme tam mnoho rokov, to miesto pre nás veľa znamená. Obaja s manželkou sme sa celý život angažovali v ochrane prírody, a zrejme sme na to doplatili,“ konštatuje pán Ivan. Stále verí v spravodlivosť a dúfa, že sa jej hádam niekedy dočká. Možno raz dobehne aj človeka, ktorý mu podpálil celoživotné spomienky a miesto, ktoré mal rád.

Podpálené presvedčenie: Podpaľača polícia dodnes nenašla

Výber pre vás