Nesúhlasil s tým, keď sa o duševne chorých hovorilo, že sú posadnutí šialenstvom. Lekár PHILIPPE PINEL (1745–1826) s psychicky narušenými pacientmi zaobchádzal humánnym spôsobom.
Narodil sa v Jonquières, malej obci na juhozápade Francúzska, a tak ako jeho predkovia, aj on pokračoval v rodinnej tradícii a študoval medicínu. Aj keď u neho dostala najprv prednosť teológia a literatúra a lákali ho aj prírodné vedy. Volanie medicíny však bolo najsilnejšie.
Univerzitné štúdiá lekárskej vedy ukončil v Toulouse, v ďalšom vzdelávaní pokračoval v Montpellieri a v Paríži. Práve v hlavnom meste sa začal viac venovať problematike duševných chorôb. Do francúzskej metropoly prišiel v roku 1778. Starostlivosť o pacientov s psychiatrickou diagnózou nebola finančne výnosná, neliečil ľudí z privilegovaných vrstiev, preto spočiatku, aby sa uživil, prekladal vedecké a medicínske state, prispieval do lekárskych časopisov, viedol súkromné anatomické kurzy a vyučoval i matematiku. Dokonca bol editorom neveľmi prestížneho týždenníka Gazette de santé, ktorý tvorili štyri strany.
Francúzsky maliar Tony Robert-Fleury, známy predovšetkým historickými scénami, zachytil PHILIPPA PINELA v ženskom ústave Salpêtrière pri odstraňovaní pút.
Zdroj: Getty Images
Po príchode do Paríža trvalo nejaký čas, kým sa začal venovať iba psychiatrii. Stimul bol osobný, udial sa ešte pred revolúciou. Jeho priateľ sa po neúspešnej liečbe „nervovej melanchólie“, ktorá sa rozvinula do „mánie“, pokúsil o samovraždu. Philippe Pinel to pokladal za zbytočnú tragédiu, pripisoval to nesprávne určenej diagnóze a následne mylnému liečeniu. Po tejto príhode sa zamestnal v jednej zo súkromných nemocníc zameraných na liečbu mentálnych porúch a zostal v nej päť rokov. A práve tam si počas klinickej praxe začal utvárať názory na pôvod psychiatrických diagnóz a následnú terapiu.
Zanietený bonapartista
Po vypuknutí Veľkej francúzskej revolúcie sa Philippe Pinel pridal k revolucionárom, bol stúpencom Napoleona Bonaparta, neskôr i jeho osobným lekárom. Prijala ho medzi seba skupina pokrokových osvietencov, takzvaných ideológov, ktorí pripravovali revolúciu. Na ich stretnutiach sa zoznámil s mnohými vedeckými osobnosťami, patrili medzi ne napríklad chemik Antoine Lavoisier, lekár a filozof Pierre Cabanis či vedec, vynálezca a diplomat Benjamin Franklin, ktorý sa v tom čase nachádzal vo Francúzsku. Budúci francúzsky cisár Bonaparte ho v januári 1793 požiadal, aby sa ako lekár zúčastnil na poprave kráľa Ľudovíta XVI. a ešte v ten istý deň tento šokujúci zážitok oznámil v liste Ľudovítovým bratom. Vyhovel mu, ale bola to pre neho zdrvujúca skúsenosť, a to napriek tomu, že bol republikán a bonapartista a nie zástanca Bourbonovcov.
Pokračovanie na ďalšej strane...
