Mária Mišovičová

Narodil sa v&nbsp;Jonquières, malej obci na juhozápade Francúzska, a&nbsp;tak ako jeho predkovia, aj on pokračoval v&nbsp;rodinnej tradícii a&nbsp;študoval medicínu. Aj keď u&nbsp;neho dostala najprv prednosť teológia a&nbsp;literatúra a&nbsp;lákali ho aj prírodné vedy. Volanie medicíny však bolo najsilnejšie.

Univerzitné štúdiá lekárskej vedy ukončil v&nbsp;Toulouse, v&nbsp;ďalšom vzdelávaní pokračoval v&nbsp;Montpellieri a&nbsp;v&nbsp;Paríži. Práve v&nbsp;hlavnom meste sa začal viac venovať problematike duševných chorôb. Do francúzskej metropoly prišiel v&nbsp;roku 1778. Starostlivosť o&nbsp;pacientov s&nbsp;psychiatrickou diagnózou nebola finančne výnosná, neliečil ľudí z&nbsp;privilegovaných vrstiev, preto spočiatku, aby sa uživil, prekladal vedecké a&nbsp;medicínske state, prispieval do lekárskych časopisov, viedol súkromné anatomické kurzy a&nbsp;vyučoval i&nbsp;matematiku. Dokonca bol editorom neveľmi prestížneho týždenníka Gazette de santé, ktorý tvorili štyri strany.

Po príchode do Paríža trvalo nejaký čas, kým sa začal venovať iba psychiatrii. Stimul bol osobný, udial sa ešte pred revolúciou. Jeho priateľ sa po neúspešnej liečbe „nervovej melanchólie“, ktorá sa rozvinula do „mánie“, pokúsil o&nbsp;samovraždu. Philippe Pinel to pokladal za zbytočnú tragédiu, pripisoval to nesprávne určenej diagnóze a&nbsp;následne mylnému liečeniu. Po tejto príhode sa zamestnal v&nbsp;jednej zo súkromných nemocníc zameraných na liečbu mentálnych porúch a&nbsp;zostal v&nbsp;nej päť rokov. A&nbsp;práve tam si počas klinickej praxe začal utvárať názory na pôvod psychiatrických diagnóz a&nbsp;následnú terapiu.

Po vypuknutí Veľkej francúzskej revolúcie sa Philippe Pinel pridal k&nbsp;revolucionárom, bol stúpencom Napoleona Bonaparta, neskôr i&nbsp;jeho osobným lekárom. Prijala ho medzi seba skupina pokrokových osvietencov, takzvaných ideológov, ktorí pripravovali revolúciu. Na ich stretnutiach sa zoznámil s&nbsp;mnohými vedeckými osobnosťami, patrili medzi ne napríklad chemik Antoine Lavoisier, lekár a&nbsp;filozof Pierre Cabanis či vedec, vynálezca a&nbsp;diplomat Benjamin Franklin, ktorý sa v&nbsp;tom čase nachádzal vo Francúzsku. Budúci francúzsky cisár Bonaparte ho v&nbsp;januári 1793 požiadal, aby sa ako lekár zúčastnil na poprave kráľa Ľudovíta XVI. a&nbsp;ešte v&nbsp;ten istý deň tento šokujúci zážitok oznámil v&nbsp;liste Ľudovítovým bratom. Vyhovel mu, ale bola to pre neho zdrvujúca skúsenosť, a&nbsp;to napriek tomu, že bol republikán a&nbsp;bonapartista a&nbsp;nie zástanca Bourbonovcov.

Pokračovanie na ďalšej strane...

V&nbsp;búrlivých časoch Francúzskej revolúcie Philippa Pinela v&nbsp;roku 1793 vymenovali za profesora medicíny, neskôr aj patológie. Národný konvent ho vtedy oslovil, aby uskutočnil reformu zameranú na starostlivosť o&nbsp;duševne chorých. Podmienky, v&nbsp;ktorých dovtedy ľudí s&nbsp;mentálnymi poruchami umiestňovali, boli ako z&nbsp;hororového filmu. Psychicky chorých mužov roky privážali do bývalej parížskej väznice premenenej na nemocnicu Bicêtre a&nbsp;ženy končili v&nbsp;zariadení Salpêtrière, nachádzajúcom sa v&nbsp;chátrajúcej budove niekdajšej prachárne. Umiestňovali ich do vlhkých pivničných priestorov, kde prežívali na slame, v&nbsp;špine, mali nepravidelnú stravu, a&nbsp;priam neľudské bolo to, že ruky im zväzovali putami. Vedenie týchto zariadení poňalo psychiatrických pacientov ako zárobkovú činnosť. Na chorých sa za poplatok chodili ako na „ľudské rarity“ pozerať cudzí ľudia.

V&nbsp;bývalom žalári Bicêtre bolo vyše štyritisíc mužov, no asi len dvesto z&nbsp;nich malo psychické problémy. Zvyšok boli rôzni delikventi, kriminálnici, malí zlodeji, ako aj syfilitici a&nbsp;starí muži bez domova. Dovtedy duševne chorých považovali za nebezpečných bláznov a&nbsp;neraz s&nbsp;nimi zaobchádzali ako so zločincami, o&nbsp;čom svedčí aj spútavanie. Ako „pomätencov a&nbsp;hlupákov“ ich držali v&nbsp;ústraní, v&nbsp;takzvaných kolóniách bláznov, často v&nbsp;domoch po trestancoch ďaleko od ľudských obydlí, a&nbsp;pozor na nich dávali skorumpovaní ošetrovatelia veľa ráz s&nbsp;kriminálnou minulosťou. Prístup personálu k&nbsp;týmto nešťastným stvoreniam mal iba jediný cieľ: udržať telo pri živote akýmikoľvek prostriedkami –&nbsp;aj nehumánnymi, napríklad prúdom studenej vody „ochladzovať hlavu“ alebo na „upokojenie“ pripútať chorého vo vani plnej ľadovej vody...

Podobné neľudské praktiky z&nbsp;vlastnej praxe zachytil vo svojich románoch anglický spisovateľ a&nbsp;lekár Archibald Joseph Cronin, zhodné správy chodili aj z&nbsp;jednej z&nbsp;pražských nemocníc. Evidentne teda ani v&nbsp;iných krajinách nebola starostlivosť o&nbsp;duševne chorých odlišná od tej vo Francúzsku. Spoločná bola aj veľmi vysoká úmrtnosť na psychiatrických oddeleniach. Zmeniť tento nepriaznivý stav bola úloha pre Philippa Pinela.

Podmienky, v&nbsp;ktorých sa nachádzali pacienti s&nbsp;psychiatrickými diagnózami, neboli pre neho neznáme. Napokon, skúsenosti z&nbsp;praxe už mal. Keď sa v&nbsp;roku 1792 stal hlavným lekárom v&nbsp;psychiatrickom zariadení pre mužov, umožnilo mu to okamžite sa pustiť do odvážnej reformy. Ihneď zbavil pacientov pút, mnohých z&nbsp;nich takto&nbsp; držali aj tridsať rokov. Tých, ktorí tam boli bezdôvodne, len preto, že sa ich spoločnosť z&nbsp;nejakých dôvodov potrebovala zbaviť, prepustili domov. Veľmi mu záležalo na hygiene prostredia, presadil, aby pacienti ležali v&nbsp;posteliach a&nbsp;nie na slamníkoch na zemi, zabezpečil pre nich lepšiu a&nbsp;pravidelnú stravu, rovnako oblečenie, pretože mnohí z&nbsp;chorých mužov boli nahí. Tí, ktorí mali ľahšiu formu psychickej poruchy, mohli chodiť v&nbsp;sprievode personálu na prechádzky.

Jeho razantné zmeny sa nestretli s&nbsp;pochopením u&nbsp;každého. Proti bol jakobínsky politik ­Georges Couthon, jeden z&nbsp;triumvirátu vodcov Francúzskej revolúcie ­Robespierre, Couthon a&nbsp;Saint-Just. Napriek prekážkam, najmä politickým, ktoré pred neho kládol, sa Philippe Pinel nedal odradiť. V&nbsp;roku 1794 sa na odporúčanie Národného konventu stal riaditeľom v&nbsp;ženskom psychiatrickom zariadení, kde bolo okolo päťtisíc pacientok, a&nbsp;podobné zmeny uskutočnil tam. Na čele tejto nemocnice bol až do svojej smrti.

Podľa Philippa Pinela mohlo byť duševné ochorenie u&nbsp;človeka dôsledkom nadmerného sociálneho alebo psychického napätia a&nbsp;určitú úlohu hralo aj fyziologické poškodenie alebo dedičnosť. Nebol zástancom drastických lekárskych zákrokov, napríklad používania preháňadiel, liečby v&nbsp;studenej vode či púšťania žilou. Prednosť dával pokojnému rozhovoru, v&nbsp;ktorom sa s&nbsp;pacientom zhováral veľmi otvorene o&nbsp;jeho ťažkostiach. V&nbsp;oprávnených prípadoch ojedinele pristúpil k&nbsp;izolácii chorého alebo nasadeniu zvieracej kazajky. Uprednostňoval však zmysluplné liečebné činnosti, ktoré mali podporiť pacientove sociálne zručnosti a&nbsp;sebakontrolu. Medzi prvými používal napríklad liečenie prácou, psychoterapiu, dokonca i&nbsp;psychodrámu. U&nbsp;pacientov trpiacich depresiou s&nbsp;obsedantnými výčitkami pripravil imitáciu súdu, pred ním rozobrali „vinu“ pacienta a&nbsp;vo väčšine prípadov bol „obvinený“ oslobodený.

Jeho liečebné metódy, najmä zákaz používať putá, sa ocitli na predných stránkach novín a&nbsp;vzbudili pozitívnu pozornosť verejnosti. Z&nbsp;Philippa Pinela sa stala známa a&nbsp;uznávaná osobnosť. Jeho liečebné novinky dokonca niektorí maliari preniesli do svojich obrazov. Minimálne chorých už nezachytávali s&nbsp;putami na rukách. Úspechy v&nbsp;práci mu priniesli i&nbsp;ďalší posun v&nbsp;kariére. Zvolili ho do francúzskej akadémie vied a&nbsp;stal sa aj členom novozaloženej lekárskej akadémie.

Okrem medicínskej praxe sa Philippe Pinel venoval pedagogickej činnosti a&nbsp;kolegovia ho často prizývali na konzultácie k&nbsp;svojim pacientom. Oceňovali ho najmä ako experta na vnútornú medicínu, túto reputáciu získal na zá­klade publikácie Nosographie philosophique, vydanej v&nbsp;roku 1798. Snažil sa v&nbsp;nej systematicky roztriediť rôzne choroby, veľmi podrobne ich opísal spolu s&nbsp;príznakmi. Jeho systém triedenia diagnóz sa však pre rôzne nedostatky nezaviedol do praxe, v&nbsp;každom prípade aj táto odborná publikácia dokumentovala jeho bohaté skúsenosti z&nbsp;interného lekárstva. Nečudo, že kolegovia ho neraz žiadali o&nbsp;radu.

Hoci v&nbsp;súčasnosti sa považuje za zakladateľa psychiatrie a&nbsp;priekopníka humánnej liečby, podľa niektorých zdrojov čerpal zo skúseností dvoch lekárov – Francúza Jeana-Baptista Pussina a&nbsp;Vincenza Chiarugiho z&nbsp;Talianska, ktorí sa rovnako snažili o&nbsp;ľudskejšie podmienky pri liečbe psychiatrických pacientov. No niet pochýb o&nbsp;tom, že jeho práca na poli mentálnych porúch znamenala vznik modernej, skutočnej psychiatrie. Philippe Pinel relatívne presne rozlišoval rôzne duševné diagnózy, napríklad melanchóliu alebo mániu, uvažoval o&nbsp;príčinách psychiatrických chorôb, dôvody delil na vnútorné a&nbsp;vonkajšie. Ako prvý psychiatriu zaradil do všeobecnej medicíny a&nbsp;svojimi výsledkami dokázal prelomiť sociálnu i&nbsp;vedeckú izolovanosť duševne chorých, takže postupne dostávali aj lekársku starostlivosť na zodpovedajúcej úrovni.

Philippe Pinel mal dvoch synov, Scipia a&nbsp;Charla. Narodenie prvého v&nbsp;roku 1795 okomentoval slovami: „Moja žena porodila asi pred dva a&nbsp;pol mesiacom malého republikána, ktorý dáva tie najšťastnejšie nádeje.“ Zrejme mal pravdu, pokiaľ išlo o&nbsp;pokračovanie rodovej tradície. Starší Scipio sa vybral v&nbsp;otcových medicínskych stopách, mladší si zvolil dráhu advokáta. Scipio navštevoval na parížskej univerzite aj prednášky svojho otca a&nbsp;podobne ako on sa zameral na psychiatriu. Skôr než sa jej úplne upísal, získaval skúsenosti aj v&nbsp;iných odboroch. Keď v&nbsp;roku 1831 zachvátila Európu epidémia cholery, Scipio Pinel s&nbsp;dvomi kolegami odišiel do Poľska, aby študoval jej vznik a&nbsp;priebeh. V&nbsp;nemocnici vo Varšave strávili päť mesiacov. Scipio sa nákazy nebál a&nbsp;údajne si dal do predlaktia pichnúť kultúru cholery odobratú z&nbsp;mŕtveho pacienta. 

Po návrate z&nbsp;Poľska nejaký čas viedol opatrovateľský dom v&nbsp;meste Ivry‑sur‑Seine, potom rovnako ako otec pracoval v&nbsp;Salpêtrière i&nbsp;Bicêtre, po troch rokoch si otvoril súkromnú prax pre psychiatrických pacientov. Okrem vedeckých prác napísal veršovanú drámu a&nbsp;literárne články pod pseudonymom Bennati. Mal troch synov, z&nbsp;nich Philippe-Charles založil v&nbsp;Paríži liečebný ústav. Starý otec sa o&nbsp;pokračovateľov nemusel báť. Philippe Pinel, vzdelaný a&nbsp;humánny lekár, zomrel v&nbsp;Paríži vo veku 81 rokov na mozgovú príhodu. Osud ho na konci života nešetril. Zažil návrat Bourbonovcov, ktorí mu neodpustili list o&nbsp;poprave svojho brata Ľudovíta XVI. Považoval to za osobné nešťastie. Ako zanietenému bonapartistovi a&nbsp;republikánovi mu odobrali všetky funkcie a&nbsp;odstránili ho z&nbsp;verejného života.

Po Philippovi Pinelovi je pomenovaná psychiatrická nemocnica v&nbsp;Pezinku. Nachádza sa v&nbsp;mestskej časti Cajla a&nbsp;do roku 1924 to bolo obľúbené výletné miesto Pezinčanov. Radi navštevovali aj železité kúpele v&nbsp;tejto lokalite. Potom sa vtedajší majiteľ rozhodol, že namiesto turistov tam budú ubytovaní dlhodobo psychicky chorí muži. Po prestavbe v&nbsp;roku 1938 tam vzniklo i&nbsp;ženské oddelenie a&nbsp;neskôr pribudli detskí pacienti. Po ďalšom rozširovaní začiatkom 60. rokov 20. storočia sa z&nbsp;ústavu stala najväčšia psychiatrická liečebňa na Slovensku. Dnes je z&nbsp;nej nemocnica, ktorá nesie meno francúzskeho psychiatra. Dôvod je prostý: vďaka tomuto reformátorovi psychiatrie sa duševne chorí prestali považovať za zločincov a&nbsp;práve on ich oslobodil z&nbsp;reťazí. V&nbsp;areáli nemocnice je od roku 2002 pomník Philippa Pinela, jeho autormi sú sochári Venkov a&nbsp;Margoč a&nbsp;kamenár Csöglei.

Philippe Pinel zaobchádzal s pacientmi humánnym spôsobom: Mentálne chorých oslobodil z reťazí

Mária Mišovičová

Výber pre vás

Philippe Pinel zaobchádzal s pacientmi humánnym spôsobom: Mentálne chorých oslobodil z reťazí

Mária Mišovičová

Súvisiace články

Muži ju podceňovali: MARY FAIRFAXOVÁ SOMERVILLOVÁ strávila posledný večer života s matematikou

Silný príbeh sestry ZDENKY SCHELINGOVEJ: Tým, ktorí ju mučili, odpustila

Mal rád hudbu, ľudí aj život: Hudobné triumfy OSKARA NEDBALA striedali pády a súkromné tragédie

Škaredosť povýšil na krásu: Baudelaire svojou knihou spôsobil škandál, dnes je z nej veľdielo

Výber pre vás