Peklo v snehovom raji: Pred sto rokmi zabila najničivejšia lavína na Slovensku 18 ľudí

Niekoľko kilometrov za Starými Horami v smere na Donovaly odbočíte z hlavnej cesty doľava a po chvíli sa vám otvorí tak trocha iný svet v podobe osád Horný Jelenec, Valentová a Rybô. Ešte pred Valentovou je odbočka na Prašnicu, ale tam sa chodí autom iba v lete – aj to terénnym. Stúpajúca cesta je úzka, zľadovatená a len sa modlíme, aby oproti nám nič nešlo. Tie pohľady však stoja za to. Domčeky sú väčšinou krásne a citlivo udržiavané a ešte aj dnes by spolu s okolitou prírodou mohli poslúžiť ako autentické filmové kulisy. Koniec koncov natáčala sa tam jedna z vrcholných scén kultového filmu Vlčie diery režiséra Paľa Bielika z roku 1948. V zime, najmä keď napadne veľa snehu, je tam naozaj rozprávkovo a na kopec mieri množstvo skialpinistov. Akousi daňou za tento raj sú smrtiace lavíny. Od tej najtragickejšej v osade Rybô uplynulo rovných sto rokov.

Horný koniec osady Rybô sa nachádzal na konci vyústenia kotliny, ktorá v závere vytvára lavínový kotol. Ťažbou dreva, pálením uhlia a vypásaním došlo k odlesneniu a dôsledkom toho boli časté lavíny a povodne. Najstaršia dochovaná lavína sa datuje do roku 1751, zahynulo pri nej jedenásť ľudí. V roku 1860 lavína pochovala ďalších dvoch ľudí, v rokoch 1921, 1922 a 1923 sa masa snehu zastavila tesne nad osadou. Bola to predzvesť katastrofy s dátumom 6. február 1924. Z vrchu Krížna padla v neskorých večerných hodinách lavína priam apokalyptických rozmerov široká 2,5 kilometra. Rútila sa zo 760-metrového prevýšenia a zavalila Rybô snehom s objemom 2,4 milióna kubických metrov a s celkovou hmotnosťou 600-tisíc ton. Výška bielej haldy dosahovala 35 metrov a sneh vydržal až do konca leta nasledujúceho roka.

Lavína zavalila tri domy, ďalšie dva poškodila a zabila osemnásť ľudí, z toho pätnásť detí. Benjamín Strmeň bol spolu s rodičmi a mladým susedom jeden zo štyroch šťastlivcov, ktorí prežili. Vtedy len trojmesačné bábätko spalo v kolíske, na ktorú padla časť šindľovej strechy. Tá ho zachránila. Vytvoril sa tak priestor, kde mohol malý Benjamín dýchať, a rodičia ho našli po štyroch hodinách. Jeho ďalších päť súrodencov zahynulo. „Stalo sa to o pol desiatej. Mňa našli, keď som mraučal ako mačka. Mojich päť súrodencov – troch bratov a dve sestry, našli až o dva týž­dne,“ spomínal neskôr z rozprávania rodičov na deň, ktorý navždy zmenil život celej rodine.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

On sám sa potom pozrel smrti do očí ešte niekoľkokrát. Najmä počas druhej svetovej vojny, keď sa pridal k partizánom a nemecký vojak naňho mieril samopalom. Napokon nevystrelil. Keď sa partizáni pred nemeckou paľbou chceli ukryť do latríny, Benjamín Strmeň sa tam nevošiel a to mu opäť zachránilo život, lebo latrína vzápätí vyletela do vzduchu. S manželkou, s ktorou vychoval dve dcéry, prežil 69 rokov. Bol dlhoročným členom lesnej správy a vášnivým športovcom. Pravidelne sa zúčastňoval na Bielej stope SNP v behu na lyžiach, na krňačkových pretekoch, v 62 rokoch ešte zabehol polmaratón. Osud mu napokon dožičil krásny vek 98 rokov, zomrel v novembri 2021 na kovid. Jeho milovaná žena sa pobrala na večnosť necelé dva týždne pred ním.

Hornojelenecká dolina je úzka a v zimnom období dodnes nebezpečná, lavíny tam padajú z bokov. „Keby vás to zastihlo na ceste, mohlo by sa stať nešťastie,“ pripomína starosta Starých Hôr Marián Gajdoš tragédiu z roku 2005. Lavína vtedy zabila muža a ženu z Bratislavy, ktorí trávili víkend s deťmi a priateľmi v Hornom Jelenci. „Aj my sme mali podobný prípad, našťastie nie s takýmto koncom. Nášho pracovníka čistiaceho cestu zasypalo a takmer ho aj so strojom prevrátilo až do potoka. Ide o špecifické prostredie, kde odhadnúť počasie je zložité. Na druhej strane, najmä keď napadne veľa snehu, je tu naozaj krásne. Preto sa sem vracajú hlavne starší ľudia hľadajúci pokoj,“ dodáva starosta.

Pri spomienke na lavínu spred sto rokov nemohla nepadnúť otázka, ako vnímal Benjamína Strmeňa. „Bol to neskutočne húževnatý človek. Niekoľkokrát spomenul, čím všetkým v živote prešiel, zvládol situácie, ktoré by iného položili. On sa z nich však vždy dostal. Tá vnútorná sila a schopnosť nevzdávať sa boli jednoducho v ňom.“

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Banskobystričan Dušan, ktorý chatárči a dnes už aj striedavo žije vo Valentovej, má v dome rovnaký typ kolísky, v akej spal počas lavínovej katastrofy Benjamín Strmeň. Aspoň takto si môže občas pripomenúť tragickú udalosť spred storočia, hoci už odvtedy miestnym potokom pretieklo veľa vody a život v osadách pod Krížnou sa celkom zmenil.

„Kedysi by ste tu našli veľa čipkárok, pri každom dome boli maštale a v nich domáce zvieratá – ošípané, kravy, kozy. Aj ostredky, čiže políčka najmä na pestovanie zemiakov. Tých je tu už len zopár, niektorí chatári ich udržiavajú viac-menej z nostalgie. Ja sám som sa istý čas pokúšal na jednom z ostredkov pestovať zemiaky, ale nedarilo sa mi. Požrali ich škodce, ostatné plodiny zase divoká zver. Ak chcete mať úrodu, treba byť pri políčku stále a venovať sa mu naplno,“ vysvetľuje. Pre domácich to bola v minulosti samozrejmosť, ťažká dostupnosť ich nútila do čo najväčšej sebestačnosti. Mali presný hospodársky plán, takmer nič nemuseli kupovať.

Dnes, hoci tu už prevládajú chatári a stálych obyvateľov zrátate na prstoch jednej ruky, zažijete v osadách stále autentickú atmosféru s krásnymi drevenými domčekmi, drevárňami, ale napríklad aj s funkčnou zvonicou. A občas zažijete aj nečakané déjà vu. „Minulý rok sa tu na kopcoch pásli ovce, bača sa zrejme niekde pozabudol a celé stálo v počte niekoľko stovák kusov sa nahrnulo sem do osady. Boli úplne všade,“ zasmeje sa Dušan pri spomienke na nevšedný zážitok z krásneho, drsného a občas aj nebezpečného kraja. Okrem lavín tam už viackrát horelo, lesný požiar sa nebezpečne blížil k domom v Hornom Jelenci.

Napriek tomu na bývanie vo svojej chalupe nedá dopustiť. „Úplným naj je pre mňa ticho. Človek si tu užije dokonalý relax a je to absolútna kompenzácia mestského prostredia. Vždy si tu nájdem nejakú robotu. S drevom či pri údržbe domčeka, čo je jeden nekonečný proces. Zimu si tu stále užijete poriadnu, hoci klíma sa mení a čelíme čoraz väčším výkyvom počasia,“ dodáva. So susedmi vychádza dobre. Aj keď každý si väčšinou užíva svoje súkromie, keď treba, navzájom si vypomôžu. Občas mu robí spoločnosť divá zver. Raz sprevádzal po ceste malého medveďa, do domu mu vbehla líška, zahliadli vraj aj vlka.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Na mieste tragédie nájdete už len pozostatky v podobe zvyškov základov domčekov pochovaných ničivou lavínou. Podľa starostu tam ešte stále nadivoko rastú egreše, ktoré tam vtedy ľudia pestovali v záhradkách. Osídlenie sa na tomto mieste už ni­kdy neobnovilo, hoci v roku 1963 bol v tejto lokalite realizovaný projekt biologicko-technických protilavínových zábran. Životy obetí to už, bohužiaľ, nevráti. „Každoročne si ich tu pripomíname a uctíme kyticami či vencom na pietnej spomienke, ktorej garantom sú Lesy SR. Určite to tak bude aj tento rok. Predpokladám, že scenár mi ešte spresnia,“ hovoril dva týždne pred výročím starosta Marián Gajdoš. Opäť tak zaznejú mená rodín Strmeňovcov a Babjakovcov z pamätnej tabule, pod ktorými je aj dnes aktuálny nápis: „Pamätaj, človeče, že dnes si, zajtra už nemusíš byť!“