Ochrana bojovníkov

Panovníkov mávaním ochladzovali aj v Indii a Japonsku. Na indickom subkontinente vejáre a slnečníky symbolizovali kráľovskú moc, v Japonsku boli znakom vojenskej sily. V ranej ríši vychádzajúceho slnka slúžili vojvodcom na ochladenie a priamo na bojisku ako pošta. Vo feudálnom Japonsku to už bola zbraň. Šóguni, ktorí vládli v mene cisára, používali v bojoch niekoľko druhov vojnových vejárov: oblý, vyrobený z ocele, na kovové rebrá bol pripevnený lakovaný papier, na ňom bol ešte vonkajší kovový kryt. Radoví bojovníci si ním pomáhali od horúčavy, v boji ich chránil pred šípmi nepriateľa. Ďalší typ vojnového vejára bol vejár gunbai. Bol z masívneho železa alebo pevného dreva, používali ho vysokí dôstojníci, počas útokov ním odrážali šípy nepriateľa alebo signalizovali pokyny vojakom. Tí už presne vedeli, aký príkaz vydal veliteľ, keď zdvihol alebo spustil vejár. Zaujímavosťou je, že tento druh vejára pretrval dodnes.

Majú ho rozhodcovia pri zápasoch v sume, nie však v pôvodnej mohutnej podobe, jeho tvar je oveľa jemnejší. Ďalší druh, veľmi často používaný japonskou armádou v stredoveku, bol rozkladací vejár. Mal železný rám a zaostrené okraje, ktoré slúžili ako čepele. Vojaci sa ním kryli alebo odrážali súperove útoky. Bola to veľmi nebezpečná smrtiaca útočná zbraň. Ani japonská vojenská šľachta sa nezaobišla bez vejára. Samurajovia ho používali v prípade, keď ich napadla osoba z nižšej spoločenskej triedy. Vtedy sa bránili práve ním a nemuseli si vlastný meč zneuctiť krvou nebojovníka. Chránili si ním aj tvár alebo inú časť tela pred letiacimi hviezdicami nindžov. Vejár sa uplatnil v stredoveku aj u japonských mužov zákona.

Znamenal pre nich zbraň a používali ho pri zatýkaní nebezpečných zločincov, keď ich chceli dolapiť živých a bez zranení. Postupne sa zo štýlu feudálnych policajtov rozvinulo bojové umenie keisacu-džucu, známe aj v súčasnosti. Je založené na technikách šermu a boja bez zbrane. Inú podobu mali dámske japonské vejáre. Rám bol z bambusu, na ňom bol pripevnený papier s kaligrafickými písmenami, ktoré neraz zachytili celé príbehy. Vejár bol aj neodmysliteľným doplnkom gejše. Dostať prvý vejár bolo pre ňu veľkou udalosťou, zároveň cennosťou, svojou výzdobou pripomínal malé umelecké dielo a mal veľkú hodnotu. Čím bohatší bol jej patrón – danna, ktorý za ňu platil všetky výdavky spojené s odie­vaním a so vzdelaním –, tým honosnejší mala vejár.

Tradícia vejára je známa tisícročia aj v Číne. Pre tamojších ľudí však nepredstavoval umenie ani vzácny kúsok. Bol rozšírený vo všetkých spoločenských vrstvách, slúžil tak bohatým ako chudobným, len jeho tvar sa líšil podľa postavenia osoby, ktorá ho vlastnila. V ázijských krajinách mal väčší význam než neskôr v Európe. Vejárom sa vyjadrovalo priateľstvo, úcta, bol súčasťou tanca alebo mal úlohu pri rôznych špeciálnych slávnostiach. Čína si dokonca prisvojila prvenstvo, pokiaľ ide o vynájdenie rozkladacieho vejára. Rovnako si ho prisudzuje Japonsko. Obe krajiny ho údajne poznali už v siedmom storočí pred naším letopočtom. Odborníci sa však nepriklonili ani k jednej verzii. Ale známe je storočie, keď si ho mohli zložiť dámy do kabelky v Európe. Skladací vejár sa na európskom kontinente vo veľkom objavil v 18. storočí. Používali ho tu však oveľa skôr.

Pokračovanie na ďalšej strane...