Mária Mišovičová

Znamení pomocou vejára bolo naozaj požehnane. Muži si museli všímať, v&nbsp;ktorej ruke ho ich vyvolená drží, ako rýchlo sa ním ovieva, spôsob, akým ho má roztvorený. Každé gesto malo svoj význam, a&nbsp;ak muž vedel správne „čítať“, zistil, či má alebo nemá šancu. Ak napríklad žena chcela decentne naznačiť, že má priateľa, vejárom sa ovievala ľavou rukou. Na odmietnutie dotieravých nápadníkov malo platiť, keď si priložila vejár na pravé líce. Bolo to jednoznačné nie, ale či to ohrdnutí páni akceptovali, nie je isté. Najmä temperamentné Španielky dokázali pomocou vejára premyslene zvádzať či odmietať potenciálneho nápadníka.

V&nbsp;dávnej minulosti boli rôzne slnečníky, prenosné striešky alebo vejáre určené pre vládcov a&nbsp;bohatých ľudí. Panovníkov v&nbsp;Asýrii alebo faraónov v&nbsp;starovekom Egypte ovievali mladí eunusi už v&nbsp;treťom tisícročí pred naším letopočtom. Za „ovievačov“ vyberali statných mužov, aby udržali dlhú masívnu rúčku s&nbsp;palmovými listami alebo so zafarbeným vtáčím perím. Neskôr listy stromov na vejároch vládcov vymenili pštrosie alebo pávie perá. Vejáre vyrobené z&nbsp;vtáčích ozdôb boli znakom prepychu a&nbsp;ochladzovanie, napríklad pávou okrasou, bolo len pre panovníka a&nbsp;jeho rodinu. Aj v&nbsp;hrobke egyptského faraóna Tutanchamóna našli pri vykopávkach osem vejárov. Jeden z&nbsp;nich preňho vytvorili práve z&nbsp;peria pštrosa, ktorého sám ulovil. Mohutnú konštrukciu rúčky postupne vymenili za ľahšie materiály, najčastejšie za vonné drevo, a&nbsp;perie nahradil papier.

Vejáre poznali už v&nbsp;piatom storočí pred naším letopočtom aj v&nbsp;starovekom Grécku. Dôkaz o&nbsp;ich existencii podal vo svojej tvorbe básnik Homér i&nbsp;dramatik Euripides. Od Grékov pozoruhodný ovievajúci doplnok prevzali Rimania a&nbsp;Etruskovia. Ani náboženský život nebol ochudobnený o&nbsp;príjemný pocit vánku vytvorený vejárom z&nbsp;peria. Celebrujúceho kňaza počas liturgie ovievali diakoni, no používali ho aj na dotieravý hmyz, aby ho odohnali od posväteného vína. Vejár z&nbsp;peria bol aj súčasťou pápežských insígnií. Do roku 1968 každého pápeža vychádzajúceho z&nbsp;Vatikánu ľudia vítali mávaním vejármi. Tento zvyk v&nbsp;spomínanom roku zrušil pápež Pavol VI. Počas 15-ročného pontifikátu absolvoval množstvo pastoračných ciest, navštívil Indiu, Filipíny, Indonéziu, Austráliu, Hongkong, Irán, ale aj OSN v&nbsp;New Yorku, až ho novinári nazývali lietajúci Pavol. A&nbsp;„odprevádzanie“ vejármi za častými duchovnými činnosťami mimo Talianska nepovažoval za potrebné.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Panovníkov mávaním ochladzovali aj v Indii a Japonsku. Na indickom subkontinente vejáre a slnečníky symbolizovali kráľovskú moc, v Japonsku boli znakom vojenskej sily. V ranej ríši vychádzajúceho slnka slúžili vojvodcom na ochladenie a priamo na bojisku ako pošta. Vo feudálnom Japonsku to už bola zbraň. Šóguni, ktorí vládli v mene cisára, používali v bojoch niekoľko druhov vojnových vejárov: oblý, vyrobený z ocele, na kovové rebrá bol pripevnený lakovaný papier, na ňom bol ešte vonkajší kovový kryt. Radoví bojovníci si ním pomáhali od horúčavy, v&nbsp;boji ich chránil pred šípmi nepriateľa. Ďalší typ vojnového vejára bol vejár gunbai. Bol z&nbsp;masívneho železa alebo pevného dreva, používali ho vysokí dôstojníci, počas útokov ním odrážali šípy nepriateľa alebo signalizovali pokyny vojakom. Tí už presne vedeli, aký príkaz vydal veliteľ, keď zdvihol alebo spustil vejár. Zaujímavosťou je, že tento druh vejára pretrval dodnes.

Majú ho rozhodcovia pri zápasoch v sume, nie však v pôvodnej mohutnej podobe, jeho tvar je oveľa jemnejší. Ďalší druh, veľmi často používaný japonskou armádou v&nbsp;stredoveku, bol rozkladací vejár. Mal železný rám a&nbsp;zaostrené okraje, ktoré slúžili ako čepele. Vojaci sa ním kryli alebo odrážali súperove útoky. Bola to veľmi nebezpečná smrtiaca útočná zbraň. Ani japonská vojenská šľachta sa nezaobišla bez vejára. Samurajovia ho používali v&nbsp;prípade, keď ich napadla osoba z&nbsp;nižšej spoločenskej triedy. Vtedy sa bránili práve ním a&nbsp;nemuseli si vlastný meč zneuctiť krvou nebojovníka. Chránili si ním aj tvár alebo inú časť tela pred letiacimi hviezdicami nindžov. Vejár sa uplatnil v&nbsp;stredoveku aj u&nbsp;japonských mužov zákona.

Znamenal pre nich zbraň a používali ho pri zatýkaní nebezpečných zločincov, keď ich chceli dolapiť živých a bez zranení. Postupne sa zo štýlu feudálnych policajtov rozvinulo bojové umenie keisacu-džucu, známe aj v súčasnosti. Je založené na technikách šermu a boja bez zbrane. Inú podobu mali dámske japonské vejáre. Rám bol z&nbsp;bambusu, na ňom bol pripevnený papier s&nbsp;kaligrafickými písmenami, ktoré neraz zachytili celé príbehy. Vejár bol aj neodmysliteľným doplnkom gejše. Dostať prvý vejár bolo pre ňu veľkou udalosťou, zároveň cennosťou, svojou výzdobou pripomínal malé umelecké dielo a&nbsp;mal veľkú hodnotu. Čím bohatší bol jej patrón – danna, ktorý za ňu platil všetky výdavky spojené s&nbsp;odie­vaním a&nbsp;so vzdelaním –, tým honosnejší mala vejár.

Tradícia vejára je známa tisícročia aj v&nbsp;Číne. Pre tamojších ľudí však nepredstavoval umenie ani vzácny kúsok. Bol rozšírený vo všetkých spoločenských vrstvách, slúžil tak bohatým ako chudobným, len jeho tvar sa líšil podľa postavenia osoby, ktorá ho vlastnila. V&nbsp;ázijských krajinách mal väčší význam než neskôr v&nbsp;Európe. Vejárom sa vyjadrovalo priateľstvo, úcta, bol súčasťou tanca alebo mal úlohu pri rôznych špeciálnych slávnostiach. Čína si dokonca prisvojila prvenstvo, pokiaľ ide o&nbsp;vynájdenie rozkladacieho vejára. Rovnako si ho prisudzuje Japonsko. Obe krajiny ho údajne poznali už v&nbsp;siedmom storočí pred naším letopočtom. Odborníci sa však nepriklonili ani k&nbsp;jednej verzii. Ale známe je storočie, keď si ho mohli zložiť dámy do kabelky v&nbsp;Európe. Skladací vejár sa na európskom kontinente vo veľkom objavil v&nbsp;18. storočí. Používali ho tu však oveľa skôr.

Do Európy vejár doputoval cez viacero kontinentov. Z&nbsp;Indie sa dostal do arabských krajín, potom ho spoznali v&nbsp;Perzii a&nbsp;Afrike, následne sa objavil v&nbsp;Európe. Priniesli ho kupci zo zámorských obchodných ciest, ale aj šľachtici z&nbsp;križiackych výprav. Najviac však túto praktickú estetickú pomôcku rozšírili v&nbsp;európskych krajinách portugalskí moreplavci. Okolo roku 1500 priviezli vejáre z&nbsp;Japonska do Talianska a&nbsp;odtiaľ si už našli cestu k&nbsp;ďalším Európankám. Obľúbili si ho aj v&nbsp;Nemecku či Španielsku. V&nbsp;18.&nbsp;storočí, skôr než vznikla začiatkom nasledujúceho storočia vo Valencii továreň na vejáre, bolo v&nbsp;Španielsku mnoho drobných výrobcov, ktorí si založili dielňu na ich výrobu. Ich používanie vo veľkom zrejme spôsobili klimatické podmienky tejto krajiny.

Španielky sa ním aj dnes ovievajú na každom kroku a leto si bez neho nevedia predstaviť. Mnohé si ho ukladajú do samostatnej skrinky. Aj atmosféru na športových podujatiach dopĺňajú vejáre, ovieva sa nimi celý štadión. Z prvej plavby ich priviezol ako vzácny dar i Krištof Kolumbus pre kráľovnú Izabelu I. Kastílsku. Rovnako Montezuma II., vládca veľkej a bohatej ríše Aztékov, nimi ako veľkou cennosťou obdaroval španielskeho dobyvateľa Hernána Cortésa. Určite netušil, aký neblahý osudu jemu i ríši tento conquistador nachystá. Módny ovievací doplnok oslovil aj panovníčky. Anglickú kráľovnú Alžbetu I. uchvátili vejáre natoľko, že sa stala ich vášnivou zberateľkou. Jej príbuzní po nej zdedili údajne až 1 600 kusov. Francúzska panovníčka Katarína Medicejská zasa podporovala rôzne techniky a triky, ktoré sa venovali starostlivosti o vzhľad.

Jej pričinením sa z Paríža stalo európske centrum elegancie. Zaslúžila sa o rozvoj parfumérstva vďaka voňavým rukavičkám a rovnako práve ona kráľovský dvor a šľachtické kruhy zoznámila aj s vejármi. Pri príležitosti svojej svadby v roku 1533 ich priviezla do Francúzska a bolo medzi nimi vraj aj zopár skladacích. Tie svoj boom v Európe zažili až o dve storočia neskôr. Masovú obľubu si vejár v meste nad Seinou získal až počas panovania Ľudovíta XIV. Neovievali sa ním len dámy z vyšších kruhov, ale aj neurodzené ženy. Vejáre nechýbali ani na našom území. Jednoduchšie i&nbsp;s&nbsp;náročnejšou výzdobou ponúkali v&nbsp;obchodoch s&nbsp;galantérnym tovarom alebo ich predávali podomoví obchodníci. V&nbsp;Rakúsko-Uhorsku ich vyrábali vo Viedni aj v&nbsp;Budapešti. Viedenskí klenotníci nimi zásobovali habsburský dvor – mali luxusnú podobu.

Stáročiami vejáre nadobudli rôzne tvary. Nebol to len kruh, mali podobu kvetu, štvorca, srdca, listu. Aj materiály na ich výrobu sa používali rôzne. Kostra bola z perlete, korytnačiny alebo zo slonoviny, vykladaná zlatom, striebrom, vzácnymi kameňmi a na takto pripravenú konštrukciu zruční majstri natiahli hodváb, pergamen, hebký papier či ručne vypracovanú jemnú kožu. Maľbami ich vyzdobili známi umelci a neraz mali hodnotu obrazu. Maliari radi prijímali takéto práce, považovali to za česť a prestíž. Materiál na výrobu vejára bol v celej Európe takmer totožný, rozdiely medzi jednotlivými krajinami boli najmä vo výzdobe.

V 18. storočí v Anglicku preferovali motívy z vlastnej histórie a politiky, na holandských vejároch boli biblické námety. Francúzi v tomto období siahali po dekoratívnej výzdobe, neskôr sa zameriavali na antickú mytológiu a koncom storočia zobrazovali galantné scény. Na rozhraní 19. a 20. storočia začali medzi prvými aj s ich fabrickou výrobou. S objavom litografie ručne maľované obrázky postupne nahrádzali tlačou. Ani dnes vejáre nemožno zaradiť do kategórie prežitkov. Naďalej majú praktický význam, najmä počas horúcich slnečných dní, ako dekorácia sa používajú v&nbsp;divadlách alebo na spoločenských podujatiach. Pôvodný význam si uchovali len v&nbsp;orientálnych krajinách a&nbsp;v&nbsp;Španielsku. Ich krásu však možno obdivovať vo viacerých múzeách po celom svete: v&nbsp;Kalifornii, Paríži, Londýne, Bologni či vo Florencii.