Dopĺňal toalety žien po celé stáročia a dámy z vyššej spoločnosti ho používali aj na flirtovanie či odmietnutie nežiaduceho ctiteľa. Páni museli dokonale ovládať reč VEJÁRA, aby dokázali správne rozšifrovať náznaky urodzených dám.

Znamení pomocou vejára bolo naozaj požehnane. Muži si museli všímať, v ktorej ruke ho ich vyvolená drží, ako rýchlo sa ním ovieva, spôsob, akým ho má roztvorený. Každé gesto malo svoj význam, a ak muž vedel správne „čítať“, zistil, či má alebo nemá šancu. Ak napríklad žena chcela decentne naznačiť, že má priateľa, vejárom sa ovievala ľavou rukou. Na odmietnutie dotieravých nápadníkov malo platiť, keď si priložila vejár na pravé líce. Bolo to jednoznačné nie, ale či to ohrdnutí páni akceptovali, nie je isté. Najmä temperamentné Španielky dokázali pomocou vejára premyslene zvádzať či odmietať potenciálneho nápadníka.

FOTKY UNIKÁTNYCH VEJÁROV NÁJDETE V GALÉRII

Len pre vyvolených

V dávnej minulosti boli rôzne slnečníky, prenosné striešky alebo vejáre určené pre vládcov a bohatých ľudí. Panovníkov v Asýrii alebo faraónov v starovekom Egypte ovievali mladí eunusi už v treťom tisícročí pred naším letopočtom. Za „ovievačov“ vyberali statných mužov, aby udržali dlhú masívnu rúčku s palmovými listami alebo so zafarbeným vtáčím perím. Neskôr listy stromov na vejároch vládcov vymenili pštrosie alebo pávie perá. Vejáre vyrobené z vtáčích ozdôb boli znakom prepychu a ochladzovanie, napríklad pávou okrasou, bolo len pre panovníka a jeho rodinu. Aj v hrobke egyptského faraóna Tutanchamóna našli pri vykopávkach osem vejárov. Jeden z nich preňho vytvorili práve z peria pštrosa, ktorého sám ulovil. Mohutnú konštrukciu rúčky postupne vymenili za ľahšie materiály, najčastejšie za vonné drevo, a perie nahradil papier.

Vejáre poznali už v piatom storočí pred naším letopočtom aj v starovekom Grécku. Dôkaz o ich existencii podal vo svojej tvorbe básnik Homér i dramatik Euripides. Od Grékov pozoruhodný ovievajúci doplnok prevzali Rimania a Etruskovia. Ani náboženský život nebol ochudobnený o príjemný pocit vánku vytvorený vejárom z peria. Celebrujúceho kňaza počas liturgie ovievali diakoni, no používali ho aj na dotieravý hmyz, aby ho odohnali od posväteného vína. Vejár z peria bol aj súčasťou pápežských insígnií. Do roku 1968 každého pápeža vychádzajúceho z Vatikánu ľudia vítali mávaním vejármi. Tento zvyk v spomínanom roku zrušil pápež Pavol VI. Počas 15-ročného pontifikátu absolvoval množstvo pastoračných ciest, navštívil Indiu, Filipíny, Indonéziu, Austráliu, Hongkong, Irán, ale aj OSN v New Yorku, až ho novinári nazývali lietajúci Pavol. A „odprevádzanie“ vejármi za častými duchovnými činnosťami mimo Talianska nepovažoval za potrebné.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Diskusia